STÁLE CHCEM TOČIŤ FILMY

STÁLE CHCEM TOČIŤ FILMY

článok



Ako tínedžer chodil tajne na skúšky divadla. Študoval u Stanislava Párnického, spolupracoval s Dežom Ursínym. Ako 28-ročný natočil svoj prvý veľký film. Jeho najnovší film práve prichádza do kín. Martin Šulík.

.narodil si sa ako filmár?
Môj otec bol herec. Ja som vyrastal najprv v žilinskom a potom v martinskom divadle, kde ma otec často brával. Pôvodne som chcel byť divadelný režisér, ale v tom roku otvárali len filmovú réžiu. Tak som sa stal študentom Stanislava Párnického a rýchlo som zistil, že to je veľmi dobré.

.z akej rodiny pochádzaš?
Z veľkej - aspoň na dnešné pomery. Boli sme štyria bratia a žil s nami aj starý otec. Takže doma bolo stále sedem ľudí.

.boli tvoji rodičia v komunistickej strane?
Otec bol do šesťdesiateho ôsmeho a potom ho vylúčili - teda, presnejšie povedané, na schôdzi zložil stranícky preukaz. No a to sa s ním potom nieslo ďalej. U nás doma sa však o politike veľa nerozprávalo. Hoci môj brat Tóno mal otcove vylúčenie zo strany zrejme v kádrových materiáloch a mal problém dostať sa na vysokú školu.

.kedy si začal robiť divadlo?
Začínali sme amatérsky s Vladom Michalom a Petrom Paďourom v divadle MAJAK. Bo- la to Vladova iniciatíva. Mne to rodičia zakazovali, takže som tam chodil tajne. Chodil som sa akože korčuľovať s bratom. Vyprevadil som ho na zimný štadión, išiel som - aj s korčuľami - do divadla a po korčuľovaní sme sa spolu vrátili domov.

.prečo ti to zakazovali?
Mama strašne nechcela, aby som robil divadlo. .prečo? Brala to ako neisté povolanie. Zdalo sa jej, že keď sa človek vyučí povedzme za doktora, alebo inžiniera, má v rukách remeslo, ktoré je pre život potrebné. No a mala skúsenosť neistoty, keď otec nemohol po šesťdesiatom ôsmom hrať.

Stále chcem točiť filmy Stále chcem točiť filmy

.ako dlho trvalo tvoje "tajné obdobie"?
Asi tri roky. Potom sme mali premiéru, takže sa to prevalilo.

.aké to bolo divadlo?
Kabaret. Boli sme nadšenci malých javiskových foriem a Vlado Michal zohnal platne Skoumala a Vodňanského, Suchého a Šlitra - a vôbec, Vlado vtedy vlastne organizoval môj kultúrny život. Brával ma na vysokoškolské internáty na projekcie filmov, na koncerty...

.bol príchod na VŠMU, do Bratislavy veľkou zmenou v tvojom živote?
Asi áno. Medzi Bratislavou a Žilinou bol vtedy veľký rozdiel. Boli tu kluby, divadlá, bolo tu viac filmov a hlavne život na škole bol iný. Mal som šťastie na dobrú partiu ľudí. S Ferom Liptákom sme hrali v študentskom divadle, robili sme asistentov réžie. Bol to veľmi dobrý ročník: Ďuro Johanides, Vlado Fischer, Miloš Volný, Maťo Mináč. Prvé dva roky na VŠMU boli najväčším zlomom v mojom živote. Veľa sme čítali a debatovali o filme a divadle.

.bol to začiatok osemdesiatych rokov. Neboli na VŠMU vtedy politické tlaky?
Na škole sme mali akademickú slobodu. Mali sme dobrého profesora Stanislava Párnického, ktorý nad nami vždy, keď vznikli nejaké problémy, držal ochrannú ruku. S profesormi sme sa mohli otvorene rozprávať takmer o všetkom. Neboli sme vedení k pokrytectvu. Stres vznikal, až keď sa človek dostal do praxe. Až tam sme spoznali cenzúru a autocenzúru.

.čo si robil po skončení školy?
Bol som rok na vojne a potom rok v Krátkom filme. Tam som točil týždenníky a okrem toho som tam natočil aj dva krátke filmy. Jeden sa volal Ticho a bol o hluchonemých deťoch a druhý sa volal Hurá! a bol o baníkoch v uránových baniach. No a potom prišiel osemdesiaty deviaty rok. Ja som mal v živote vždy veľké šťastie na ľudí. V Krátkom filme bol dramaturgom Dežo Ursíny a Marián Urban.. Povzbudzovali ma, aby som si doniesol nejakú svoju tému a urobil ju. Tak sme s Dežom urobili spolu Hurá! a bola to pre mňa veľká škola. Zároveň sme testovali, čo sa už dá v čase "perestrojky" urobiť. To bola doba, keď Feldek prečítal na Zväze spisovateľov Jevtušenkovu báseň proti okupácii Československa, keď sa zmenili Slovenské pohľady, kde sa začalo písať aj o zakázaných autoroch, keď vznikol Literárny týždenník. Bolo cítiť, že sa niečo mení, no aj tak tá zmena v novembri 1989 bola radikálna.

.hneď na začiatku deväťdesiatych rokov si natočil svoj prvý veľký film.
V roku 1990 som natočil Nehu. Keď začali ponovembrové zmeny, nejaký čas som robil redaktora Verejnosti. Napísal som však jeden jediný článok. Uvedomil som si, že o realite neviem písať. Vždy sa mi zdala príliš komplikovaná, než aby som to zachytil slovami. Vtedy som stretol Ondreja Šulaja a ten mi povedal, že teraz je šanca spraviť film. Tak sme začali písať film. Prvá bola Neha a potom Všetko čo mám rád.

.nebol problém s peniazmi?
Na začiatku deväťdesiatych rokov sa stala veľká chyba, keď sa filmári rozhodli, že sa nebudú dávať peniaze na Kolibu ako na štátny podnik, ale že Koliba bude len servisné pracovisko a všetky peniaze sa budú dávať na projekty. Myslím, že Neha je predposledný film, ktorý sa natočil ešte v štátnom podniku.

.toto bol ten zásadný zlom v slovenskej kinematografii?
Všetky ostatné umenia si nechali štátne dotácie, len filmy prešli na projektové financovanie.

.prečo?
Vychádzalo sa z toho, že treba podporovať len dobré projekty a nikto si neuvedomoval, že na jeden dobrý projekt musia vzniknúť tri priemerné. Film je totiž priemysel, ktorý potrebuje svoju tvorivú a remeselnú základňu, napríklad laboratóriá, sklady, technikov, zvukárov. Vmomente, keď sa bude točiť jeden film za rok, toto remeselné podhubie zanikne.

.tvoj druhý film - Všetko čo mám rád - už vznikol v súkromnej produkcii?
Áno. Produkoval ho Rudolf Biermann. Zháňali sme peniaze z fondu Pro Slovakia a vtedy bola funkčná ešte aj televízia a uvedomovala si svoju zodpovednosť voči audiovizuálnej kultúre.

.vznikol v tomto období nejaký veľmi dobrý slovenský film?
Anjel milosrdenstva, ktorý povyhrával veľa súťaží v zahraničí alebo Papierové hlavy a s odstupom času je zaujímavý aj film Na krásnom modrom Dunaji. Pritom v tom istom období v Čechách to bolo horšie. Točili sa tam vtedy komédie o policajtoch a ďalšie nie veľmi dobré filmy. Česi sa napriek tomu k svojim filmom neotočili chrbtom tak ako Slováci.

.myslíš ľudí, ktorí chodia do kina?
Nielen "obyčajných divákov", ale aj inštitúcie. Fero Fenič nedávno hovoril o tom, prečo odišiel do Čiech. Teoreticky to všetko mohol urobiť aj na Slovensku, no nikto tu nemal odvahu ako vtedajší riaditeľ Českej televízie Mathé, ktorý zaštítil výrobu takého cyklu dokumentárnych filmov, ako bol GEN. Myslím, že to je aj problém súčasnej slovenskej verejnoprávnej televízie. Nejde len o to nakúpiť zahraničné licenčné programy. Verejnoprávna televízia má aj zodpovednosť za audiovizuálny priestor a má vytvárať aj televízne dramatické diela. Česká televízia dala priestor dokumentaristom a mladým filmárom - a výsledkom sú aj filmy nominované na Oscara. Pravda, v súčasnosti začínajú v Čechách opakovať slovenské chyby a začínajú škrtať programy.

Stále chcem točiť filmy Stále chcem točiť filmy

.vráťme sa ešte k Záhrade, ktorá sa stala fenoménom. Podarilo sa ti tu niečo výnimočné. Tušíš, čo to je?
Ja od toho nemám odstup. So Záhradou mám problém: všetko, čo som odvtedy urobil, sa posudzuje podľa toho, či je to také dobré ako Záhrada. Asi sa v tej téme vtedy podarilo nájsť niečo, čo ľudia potrebovali počuť.

.ako ten film vznikal?
S Marekom Leščákom sme chceli spraviť film, ktorý by človeka vnímal v kontexte prírody a krajiny. Film, v ktorom by hrdinom nebol iba človek, ale aj pes alebo drozd. Chceli sme, aby sa tam objavil aj kus nášho kultúrneho vedomia - preto tam vystupujú filozofi ako Svätý Benedikt, Rousseau a Wittgenstein. Ten film vznikal v šťastnej konštelácii. Našli sme krásne miesto, vyšlo nám počasie. Film je totiž aj výroba a strašne veľa vecí sa musí podariť, a tu sa to asi podarilo.

.v súvislosti s tvojím najnovším filmom Slnečný štát sa hovorí o "zmene poetiky".
Programovo sme sa o to snažili. Po Krajinke som mal pocit, že sa niečo uzavrelo. Zmenu poetiky priniesla aj téma - odohráva sa to v meste, je to o mestských ľuďoch, hrdinovia sú robotníci. Je tam však určite aj niečo, čo sa s mojimi ostatnými filmami prekrýva, len je to v inom kontexte.

.nezmeškal tento film svojou témou dobu?
Keď sme film začali písať, boli sociálne nepokoje na východnom Slovensku, na strednom Slovensku sa ľudia prepúšťali z fabrík a podobné veci sa diali aj v Čechách. Sociálny problém tu v nejakej forme bude stále.

.je to teda sociálna dráma?
Mňa skôr zaujímalo, čo to robí s ľuďmi, ako sa sociálne napätie premieta do ich súkromného života. Tento film nechce "riešiť sociálnu otázku". Nie je len reflexiou prechodu zo socializmu do kapitalizmu. Skôr je to o strate istôt a o existenčnom ohrození.

.keďže si aj producentom tohto filmu, myslel si aj na to, aby sa páčil čo najviac ľuďom?
Pri každom filme na to myslíš, ale nedá sa s tým kalkulovať. Čestmír Kopecký hovorí, že produkuje filmy, ktoré by sám chcel vidieť. To je asi jediný možný pohľad. Potom už ide o to, či tvoj vkus je vkusom väčšinového publika, alebo je to vkus menšiny. Ale každý chce, aby jeho film videlo čo najviac ľudí.

.a čo filmové ceny?
Tie ti veľmi nepomôžu. Cena ťa na chvíľu poteší, no nakoniec skôr ochromuje.

.ako?
Masíruje tvoju márnomyseľnosť a dáva ti pocit falošnej, iluzórnej istoty, že niečo vieš.

.koľko takýto film stojí?
Tento stál asi 26 miliónov českých korún.

.je nejaká nádej, že sa producentom tieto peniaze vrátia?
To závisí od toho, koľko na to príde ľudí. Sú filmy, ktoré sa zaplatia. U takého Honzu Hřebejka sa to možno aj vráti. U mojich filmov sa tie peniaze asi nevrátia.

.prečo potom do toho niekto peniaze vloží?
Lebo si uvedomuje, že kultúra v spoločnosti plní dôležité funkcie.

.skutočne sa nájde človek, ktorý vloží do niečoho povedzme svojich vlastných 10 miliónov korún len preto aby pomohol kultúre?
Sú ľudia, ktorí majú potrebu kultúru sponzorovať.

.ak sa takíto ľudia nenájdu, zostáva štát?
Všade v Európe štát filmy podporuje, ale konkrétni ľudia za podporené projekty potom nesú zodpovednosť. Musia sa zodpovedať za to, či peniaze použili správnym spôsobom. Švédska kinematografia by nemala Bergmana a nevznikla by ani Tarkovského Obeť, keby neexistoval Švédsky filmový inštitút. Podobne je to vo Francúzsku, Poľsku či Maďarsku. Aj v Amerike vznikajú filmy, ktoré sú dotované sponzormi či daňovými odpismi.

.na Slovensku je teda problém v peniazoch?
Treba povedať, že aj tu už došlo k pozitívnym zmenám. Tento rok dostala kinematografia 80 miliónov korún a čas ukáže, či boli správne použité. Hlavným problémom je to, že máme len jeden zdroj peňazí - štát. Komerčné televízie do takýchto projektov odmietajú ísť a verejnoprávna televízia sa v tejto oblasti správa veľmi nezodpovedne.

Stále chcem točiť filmy Stále chcem točiť filmy

.dá sa očakávať, že zadlžená STV bude ešte investovať do filmov?
STV má peniaze na licencie na SuperStar či Poštu pre teba...

.ale to sú investície, ktoré na seba zarábajú...
No ale potom sa verejnoprávna televízia nelíši od komerčnej. Akurát v tom, že poberá koncesionárske poplatky

.nie je problémom slovenskej kinematografie aj nedostatok tvorivého potenciálu?
Na Slovensku je v súčasnosti niekoľko šikovných mladých ľudí, schopných točiť dobré filmy. Po skončení školy však odchádzajú do Čiech, kde sa dokážu realizovať. Na Slovensku sa v súčasnosti nedá natočiť film. Ak ho totiž chcete vyrobiť, musíte použiť laboratóriá vo Viedni, v Čechách alebo v Maďarsku. Na Slovensku sa už nedá vyvolať ani šestnásťmilimetrový film, nie sú zvukové štúdiá na Dolby Digital, za chvíľu nebudú osvetľovači. Kinematografia tu môže v priebehu piatich rokov úplne zaniknúť. A o desať rokov ju budeme stavať znovu od začiatku.

.v Žiline si chodil tajne do divadla. Dnes si jeden z uznávaných režisérov. Splnil sa ti sen?
Chcel som točiť filmy a to sa mi podarilo. Mal som šťastie.

.teraz máš aké sny?
Stále chcem točiť filmy. O natočení filmu totiž dnes sníva tri štvrtiny slovenských filmárov.

.pred dvoma týždňami mal premiéru tvoj najnovší film. Si spokojný, unavený alebo už rozmýšľaš o ďalšom filme?
Aby si mohol prežiť, musíš mať rozbehnutých štyri až päť ďalších projektov. Slnečný štát je pre mňa ako film uzavretý už asi dva mesiace. Teraz som zvedavý, ako ho prijmú ľudia. A rozmýšľam, či mám natočiť dokumentárny film, alebo hraný film pre Čestmíra Kopeckého, alebo písať nový scenár. Alebo či sa nebodaj utrafia dve-tri reklamy a potom nebudem musieť dlho robiť nič. (Smiech.)

.každý hokejista túži po Stanley Cupe. Po čom túžiš ty?
Túžim po tom, aby som dokázal natočiť v novom filme niekoľko situácií, na ktorých sa zasmeješ a v presahu ti aj niečo povedia. A to vôbec nie je ľahké. Ak Pán Boh dá a na tvoj film chodia ľudia, tak je to vždy príjemné.

Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň.

 


autor Juraj Kušnierik 3.5.2005
  • Slnečný štát (21.04.2005 3:47:17)
  • Kritika ocenila Slnečný štát (28.05.2006 23:24:27)
  • Slnečný štát na DVD (04.01.2006 1:16:56)
  • Meno:
    ODOSLAŤ
    :)

    Žáner: Dráma/Komédia
    Minutáż˝: 95 min
    Krajina: ČR SR
    Rok výroby: 2005

    Premiéra:
    Premiéra SK:
    0 z 10
    0 z 10
    FILMOVÉ PREMIÉRY
    11.4 |
    hodnotenie 8/10
    11.4 |
    hodnotenie 5/10
    11.4 |
    hodnotenie 7/10
    11.4 |
    hodnotenie 7/10
    11.4 |
    18.4 |
    hodnotenie 8/10
    NAJČÍTANEŠIE
    |SMRŠŤ
    0
    hodnotenie 5/10
    |GODZILLA A KONG: NOVÁ RÍŠA
    1
    hodnotenie 5/10
    |ZÓNA ZÁUJMU
    0
    hodnotenie 8/10
    |OPIČÍ ČLOVEK
    0
    hodnotenie 7/10
    |PRIŠLA V NOCI
    0
    hodnotenie 7/10
    |ROZTÁPANIE
    0
    hodnotenie 8/10
    |VYSVETLENIE NA VŠETKO
    1
    hodnotenie 7/10
    |SAMOTA
    0
    hodnotenie 7/10
    |KUNG FU PANDA 4
    1
    hodnotenie 6/10
    FILMOVÉ NOVINKY
    REBRÍČEK SK
    01 |
    návšt. 6379
    02 |
    návšt. 3868
    03 |
    návšt. 3865
    04 |
    návšt. 3518
    05 |
    návšt. 2098
    06 |
    návšt. 1798
    07 |
    návšt. 2057
    08 |
    návšt. 1557
    09 |
    návšt. 764
    10 |
    návšt. 551
    REBRÍČEK US
    01 |
    $80,0 mil.
    02 |
    $16,0 mil.
    03 |
    $11,0 mil.
    04 |
    $10,0 mil.
    05 |
    $3,3 mil.
    06 |
    $2,4 mil.
    07 |
    $2,2 mil.
    08 |
    $1,9 mil.
    09 |
    $1,5 mil.
    10 |
    $1,4 mil.
    SOCIÁLNE SIETE
    KOMENTÁRE
    Kinema.sk - filmy, seriály

    sector logo
    network
    ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.