AMORÁLNOSť V KINE

Hnací motor: pomsta

S motívom pomsty, ktorá ospravedlňuje v očiach diváka amorálne konanie postáv, sme sa vlani stretli pomerne často. Samozrejme, variabilita tohto motívu je veľká, čo dokazujú aj konkrétne príklady. Začneme snímkou 21 gramov mexického režiséra Alejandra Gonzaleza Iňárritua.

Jack Jordan v podaní Benicia Del Toro spôsobil autonehodu, pri ktorej zahynuli Christine Peckovej (Naomi Watts) dve dcéry a manžel. Bolesť z takejto straty je, samozrejme, obrovská. Zároveň srdce jej manžela zachránilo (aspoň na čas) život ďalšiemu človeku, konkrétne Paulovi Riversovi (Sean Penn), ktorý bezmocne čakal na transplantáciu. Paul sa po zákroku rozhodne vypátrať svojho záchrancu. Chce vedieť, koho srdce v ňom vlastne bije. Tak sa s pomocou súkromného detektíva dostáva k Christine. Zoznámi sa s ňou, dokonca sa do seba zamilujú. U Christiny však sledujeme výrazný vývin. Po smrti najbližších upadala do beznádeje, nevidela zmysel života. Slová jej otca "život ide ďalej" nemali pre ňu veľký význam. Nevedela si predstaviť život bez manžela a dcér. Zrazu, keď sa spoznáva s Paulom, začína zmýšľať inak. Začne túžiť po pomste. Chce vypátrať "vraha" svojej rodiny a zabiť ho. Jack si však uvedomil svoju chybu a sám sa udal na polícii. Tiež prešiel výraznou zmenou. Z bývalého trestanca sa stal hlboko veriaci a Bohu oddaný človek. Uvedomuje si zodpovednosť za svoje činy, nech je akákoľvek veľká, a napriek prosbám svojej manželky sa sám dobrovoľne rozhoduje odpykať si zaslúžený trest. Christina je však zaslepená túžbou pomstiť svojich mŕtvych. Nahovorí preto Paula, aby Jacka zastrelil. No tento akt je v značnej miere ambivalentný. Aj táto minca má dve strany. Jack si za svoju nepozornosť a neobozretnosť pri šoférovaní zaslúži byť potrestaný. Ale kým a ako? Kto má právo vyriecť nad ním ortieľ? Na jednej strane je to byrokratický aparát polície a súdnictva, na strane druhej samozvaní anjeli pomsty a smrti v podobe Christiny a Paula. Dvojznačnosť tohto aktu je vo filme zvýraznená ešte viac. Pohnútky Christiny sú nám absolútne zrejmé. Jack ju pripravil o jej milovaných, ona sa rozhodne pre krvavú pomstu. Ale ako je to s Paulom? Paul je svojím spôsobom nestranný. Ba čo viac, Jack bol strojcom jeho záchrany (aj keď veľmi drsným a nepriamym spôsobom). Keby pri nehode nezomrel Michael Peck, Christinin muž, Paul by nedostal náhradné srdce a s najväčšou pravdepodobnosťou by už nežil. Otázkou tak ostáva, či má človek právo rozhodovať o živote a smrti druhého človeka. Film ponúka veľmi zaujímavú odpoveď. Paul Jacka nezabije. Christine povie, že ho zabil, ale nechá ho žiť. A v tomto rozhodnutí sa stretávame opäť s ukážkovým príkladom ambivalentnosti ľudského konania. Jack totiž v noci príde do Paulovej a Christininej motelovej izby. Žiada Paula, aby ho zabil. To sa však nestane, Paul miesto toho postrelí seba (tu sa môže vynoriť otázka, či človek má právo rozhodovať o svojej vlastnej smrti, ale tá nie je bezprostredne spojená s našou témou). A práve Jack je ten, kto Paula dovezie do nemocnice, aby ho lekári zachránili.

Udalosti týkajúce sa života a smrti a dvojstrannosti amorálnych aktov (ako je pomsta) v tomto filme vytvárajú akýsi bludný kruh. Všetko do seba zapadá tak, aby si každý divák zodpovedal na otázky sám. Môžeme s Christinou alebo sympatizovať v jej rozhodnutí zabiť Jacka, alebo ho odsúdiť ako nesprávne. Môžeme uznať, že sa rozhoduje na základe obrovskej životnej tragédie a že je toto rozhodnutie pochopiteľné, alebo si myslieť, že nemá právo ani na základe tragickej udalosti ukončiť ľudský život a že túto právomoc má iba už spomínaný policajný a súdny aparát. Rozhodnutie je v každom prípade na nás. Iňárritu neponúka na svoje otázky priamočiare odpovede, práve naopak. Ukazuje vždy obidve stránky, aby divákovi ponúkol nezaujatý, nestranný prístup k svojim témam. Čo je správne a morálne, o tom nech rozhodne každý divák sám pre seba.

S iným príkladom motívu pomsty sa stretávame v poslednom opuse režiséra Quentina Tarantina Kill Bill (prvá časť sa premietala v kinách síce už v roku 2003, Vol. 2 mal však u nás premiéru až v septembri tohto roku, preto myslím, že ho môžem do tohto textu zaradiť).

Nevesta (Uma Thurman) začala svoju krvou lemovanú cestu v prvom diele veľmi razantne. Tarantino nám ponúkol viac než 90 minút čistej akcie. Neponechal priestor na rozmýšľanie, diváka jednoducho pohltila táto akcia natoľko, že na otázky týkajúce sa (a)morálnosti Nevestinho konania nebolo času. Potoky krvi, množstvo súbojov a minimum dialógov vyvolali opäť raz polemiky o zobrazovaní násilia vo filme. Tarantino jednoducho zasa provokuje a darí sa mu to úspešne.

Vol. 2 však už bol o niečom inom. Akcia ustúpila do úzadia a, naopak, do popredia vystúpili dialógy, ktoré sú už od počiatkov Tarantinovej tvorby (myslím tým najmä Reservoir Dogs a Pulp Fiction, netreba však opomenúť ani Jackie Brownovú) jeho silnou stránkou. Tak to bolo aj v prípade Vol. 2. Dochádza aj k výraznejšiemu psychologickému prekresleniu charakterov (nejde o hlboké psychologické sondy, ale dozvieme sa motivácie jednotlivých postáv). Motiváciu Nevesty poznáme už z prvého dielu, tentoraz sa dozvedáme niečo aj o Buddovi, Elle Driver a, samozrejme, o samotnom Billovi. Hneď v úvode Vol. 2 máme možnosť sledovať jednu z najlepších scén celého filmu, a síce dialóg Budda (Michael Madsen) a Billa (David Carradine), ktorý na malom priestore odhalí z charakterov bratov pomerne veľa. (1)

Tarantinov film je však presne ako Nevesta. Drsný, neľútostný a priamočiary. Ambivalentnosť motívu pomsty, ktorú som spomenul v prípade Iňárrituových 21 gramoch, tu nenachádzame. Ocitáme sa priamo uprostred víru udalostí. Postavy sú nám predstavované postupne, rovnako aj jednotlivé zlomky a útržky celého príbehu. Opäť sa teda stretávame s nechronologickým spôsobom narácie (takisto ako v prípade Pulp Fiction, ale aj 21 gramov). A napriek skutočnosti, že Vol. 2 už nie je nepretržitým sledom bojových scén, ale skôr "konverzačkou" na spôsob Pulp Fiction, nekladie otázky správnosti či nesprávnosti Nevestinho konania. Je jednostranným pohľadom na túto tému. Nevesta svoj krvavý kúpeľ pomsty robí automaticky. Nerozhoduje sa, ide priamo k podstate. A my jej držíme palce, pretože jej pomsta je "oprávnená". A ešte jeden fakt stojí v prípade snímky Kill Bill za pozornosť. Z príbehu je takmer absolútne vynechaný element strážcov zákona (okrem šerifa, ktorý prichádza po masakri do svadobnej kaplnky, sa s inými predstaviteľmi verejného poriadku nestretávame). Tarantino nechce moralizovať, dokonca ani neponúka Neveste možnosť voľby, ako to spravil Iňárritu v prípade Christiny a Paula. Jednoducho sledujeme jej cestu až k cieľu bez náznakov pochybností a váhania.

Ďalším filmom, v ktorom sme sa tento rok stretli s pomstou, bol Muž v ohni Tonyho Scotta. "Hrdinom" je v tomto prípade John Creasy (Denzel Washington), žoldnier vo výslužbe, z ktorého sa stal alkoholik. Príležitosť stať sa bodyguardom malého dievčatka v Mexico City je preňho nie veľmi vytúženým spôsobom zarábania peňazí. V Mexico City sa však rozmohli únosy detí, a tak každá bohatšia rodina si najíma osobného strážcu, aby práve ich dieťa nebolo ďalším na zozname únoscov. Creasy prácou nie je sprvu vôbec nadšený. Dostáva do opatery malú Pitu. Ich vzťah je sprvu čisto neosobný. Creasy sa k dievčatku správa ako ku klientovi, ale postupne sa ľady roztopia. Preto v momente, keď Pitu napriek jeho dohľadu unesú, rozhodne sa Creasy pre pomstu. V jeho ceste stojí komplikovaná sieť zločincov, vedúca od najmenších článkov v reťazi (ktorí sa, ako to už býva, ani len nestretli so svojimi "zamestnávateľmi") až k tým najväčším bossom. Creasyho umením je umenie zabíjať, a tak sa aj on (podobne ako Nevesta v Kill Billovi) vydáva na krvavú cestu, ktorá je zároveň jeho "vrcholným umeleckým dielom".

V prípade Muža v ohni je opäť motív pomsty trochu pozmenený oproti predchádzajúcim spomínaným snímkam, a to hneď vo viacerých momentoch. Hlavný "hrdina" je zabijakom z povolania (na rozdiel od Paula a Christiny). Je to jeho remeslo (podobne ako u Nevesty), hoci je už na dôchodku. Po guľku, ktorá jediná "povie pravdu", naozaj nechodí ďaleko. A tak keď unesú Pitu, rozpúta okolo seba peklo. A tu sa stretávame s ďalším rozdielom medzi Mužom v ohni a 21 gramami a Kill Billom, konkrétne v motivácii konania hrdinu. Pokiaľ v prípade 21 gramov a Kill Billa išlo o pomstu smrti rodinného príslušníka/-ov, v tomto filme to tak nie je. Medzi Creasym a Pitou nie je príbuzenský vzťah. Napriek tomu sa Creasy rozhodne pomstiť únos dievčatka. Začne zabíjať všetkých, ktorí mali len máločo spoločné s únosom Pity. A miestna polícia sa len tichučko prizerá. Uvedomuje si totiž svoju bezmocnosť. Z úst Creasyho priateľa v podaní Christophera Walkena dokonca počujeme, že Creasy urobil, pokiaľ ide o  rozmáhajúce sa únosy detí, za pár dní viac než polícia za niekoľko týždňov. Aj z toho dôvodu necháva policajný aparát tomuto smrtiacemu stroju voľné ruky. A skutočne, Creasy pôsobí veľmi rýchlo a efektívne. 

(A)morálnosť filmu Tonyho Scotta je podobná ako v Tarantinovom Kill Billovi. V úvode sme oboznámení s hlavným hrdinom a ostatnými charaktermi. Samotný únos na seba nechá čakať pomerne dlho (prvá akčná scéna nasleduje zhruba po 50 minútach), čo však pri celkovej minutáži (146 minút) vôbec neprekáža. Zaujímavým momentom je teda už samotná expozícia, ktorá je na žáner pomerne dlhá. Dramaturgicky to však môžeme považovať za šťastný krok. Všetky charakterové vlastnosti sú totiž nastolené od začiatku a nemáme teda problémy s tým, že by sme sa počas filmu dozvedali nové a zlomové fakty. Tie sú predostreté pomerne striktne hneď v úvode a nerušia počas ďalšieho priebehu. Potom však nastáva takmer čisto akčná časť, ktorej tempo nie je nepodobné tempu Kill Billa. Rovnako tu nie je načrtnutá otázka správnosti konania. Skôr naopak, keďže polícia svojím spôsobom odobrí Creasyho aktivity (rozumej: nezakročí proti nim) a ten spolupracuje aj s predstaviteľmi médií na "vyriešení" tohto prípadu. Stáva sa tak samozvanou rukou zákona. Vystupuje však ako civilná postava, nie predstaviteľ štátnej inštitúcie, takže vraždenie je v jeho prípade určite v rozpore so zákonom. Napriek tomu mu opäť držíme palce (veď predsa vraždí zločincov, teda v záujme verejného blaha). Jeho záverečná obeť za život Pity je tak už len symbolickým odovzdaním sa napospas svojmu osudu po vykonaní toho, čo považoval (a my s ním) za správne.

Poslednou snímkou, ktorú by som v súvislosti s podtémou pomsty chcel spomenúť, je Dogville (r. Lars Von Trier). Opustíme tak na chvíľu vody čisto mainstreamového filmu (do ktorých sa ešte ale vrátime) a pozrieme sa na najnovší počin známeho provokatéra a experimentátora. Dogville ponúka príbeh mladej ženy Grace, ktorá prichádza do mestečka z názvu filmu. Spoznáva miestne obyvateľstvo, ktoré je síce počtom neveľké, ale aj tak jej pripraví množstvo prekvapení. O tom, ako je Dogville nakrútený a prečo je tak nakrútený, nechcem v tomto texte hovoriť. Bude nás zaujímať iba samotný motív pomsty, ktorý sa vo filme vyskytne takmer v úplnom závere. Napriek tomu je natoľko silný, že určite stojí za zmienku.

Obyvatelia Dogville sa na Grace (Nicole Kidman) pri jej príchode pozerajú veľmi nedôverčivo. Predstavuje nový element, a tým pádom aj možnú skrytú hrozbu (tento fakt je naznačený hneď v úvode, keď pes Mojžiš šteká, akoby varoval pred blížiacim sa nebezpečenstvom). A skutočne, do mestečka prichádzajú mafiáni, ktorí hľadajú Grace. Pred nimi ju však zataja a ponúknu jej útočisko. Dostane možnosť pracovať takmer u všetkých obyvateľov rôznym spôsobom. Dokonca jej za jej služby aj platia. Všetko vyzerá zdanlivo idylicky. Grace síce svojím príchodom rozvírila stojaté vody pokojného a ospalého plynutia času v mestečku, ale vyzerá to tak, že všetko sa vracia späť do normálu a že ju obyvatelia nakoniec prijali medzi seba. Opakované návštevy polície, ktorá po nej medzičasom začala pátrať, však pomaly zasievajú semienka pochybností a nedôvery voči jej osobe medzi obyvateľmi. Grace preto musí pracovať oveľa tvrdšie a mužom dokonca poskytovať sexuálne služby. Jej útrapy a poníženie spejú k tragickému finále. Kto z tohto súboja vyjde víťazne, to je otázka.   

Skutočne, krásna utečenkyňa Grace si toho po príchode do Dogville "užila" dosť. Utiekla od svojho otca, šéfa mafiánov, pretože nesúhlasila s jeho praktikami a celkovým životným štýlom. Útočisko (aspoň na chvíľu) našla práve v tomto mestečku. Avšak situácia sa radikálne zmenila. Dogville je pre ňu ku koncu filmu skôr väzením ako útočiskom. Nie je možnosť úniku. V tom momente sa na scéne objavuje princípom deus ex machina jej otec, ktorý príde zúčtovať s obyvateľmi. Grace spočiatku váha, sprvu odmieta tvrdý trest pre ľudí, s ktorými žila. Ale nakoniec si uvedomí, že títo ľudia nie sú vôbec dobrí, že sú pokryteckí a zbabelí, a predsa len sa rozhodne vykonať spolu s otcom trest, ktorý by mohol byť akýmsi symbolom posledného súdu. Mafiáni pozabíjajú všetkých obyvateľov a mesto vypália. Jediný, kto prežije, je pes Mojžiš.

Trier týmto finálnym aktom, ktorý je vo svojej podstate konečný, a tým pádom nezvratný, ponúka otázku, či je takýto tvrdý trest, vykonaný navyše ľuďmi stojacimi na opačnej strane zákona správny. A rovnako ako Iňárritu necháva priestor pre diváka, nech sa rozhodne každý sám, podľa svojich predstáv o morálke. Nemoralizuje, pretože vo filme je svojím spôsobom jediná kladná postava Grace. Ani jedna, ani druhá strana záverečného konfliktu (myslím teraz mafiánov a obyvateľov mestečka, pričom mafiáni sa vo filme neprezentujú negatívne svojím konaním, ale to, že sú mafiáni, je nám jednoducho oznámené) nie je vykreslená v pozitívnom svetle. Skôr naopak, na obe skupiny dopadá tieň morálneho bahna. A Trier necháva na divákovi, ku ktorej skupine sa pridá.

Na tomto mieste by som ukončil podtému pomsty v našom uvažovaní o amorálnosti vo filme. Spomenul som 4 snímky, v ktorých sa táto téma prezentuje hádam najvýraznejšie. Poďme sa však pozrieť na amorálnosť z inej strany. Stretávame sa totiž aj s filmami zobrazujúcimi postavy alebo konanie postáv bez výraznejšej motivácie (resp. s motiváciou, ktorá už nie je ospravedlňujúca pred divákom, ako to bolo v prípade pomsty). Aj takýchto filmov prebehlo v našich kinách viac, preto sa im prizrime bližšie.

Amorálnosť ako zdroj zábavy

Názov tejto časti textu vystihuje celkom presne to, čo je ďalším subfenoménom v rámci nášho hlavného fenoménu: situácie, keď sa takéto konanie stáva pre diváka zdrojom zábavy. Len v poslednom čase sme sa mohli stretnúť s dvomi filmami, ktoré sú na tomto princípe postavené. Reč bude o filmoch Santa je úchyl! a Dannyho dvanástka.

V prvom menovanom filme Santa je úchyl! je kameňom úrazu hlavný hrdina. Režisér Terry Zwigoff (Prízračný svet) stavia svoju "predvianočnú komédiu" na postave zlodeja Willieho Stokesa (Billy Bob Thornton), ktorý sa raz do roka, práve v predvianočnom zhone, prezlečie za Santa Clausa a spolu so svojím komplicom Marcusom zorganizujú v supermarkete, kde sa zamestnajú, lúpež.

Okrem toho, že Willie je zlodej, je to ešte aj "buran" najtvrdšieho razenia. Pije ako dúha, sexuje, s kým sa dá, pomočuje sa a ovláda nespočetné množstvo variácií slovíčka fuck. A to je asi tak všetko. Na takto vyprofilovanom charaktere sa scenáristi a režisér snažia vrstviť humorné scénky. Tie fungujú na každého zrejme inak, pre niektorých sú vrcholom čierneho "coenovského" humoru, pre mňa boli veľmi plytkým a vulgárnym podpásovým humorom. Vráťme sa však k našej téme. Charakter Willieho sa dá zhrnúť v dvoch slovách - zlodej a "buran". Tvorcovia nás však nútia sympatizovať s ním. Počas troch štvrtín filmu je to postava síce takmer úplne nesympatická (nič proti charizme Billyho Bob Thorntona), ale v poslednej štvrtine sa z "bastarda" vykľuje vlastne celkom dobrák. Vďaka línii s malým chlapcom, ku ktorému si Willie hľadá cestu (resp. chlapec k nemu), sledujeme radikálnu zmenu postavy, keď sa z egoistu stáva človek schopný obetovať sa pre druhého. S trochou nadhľadu a irónie by sa táto skutočnosť dala označiť za twist point. Nesledujeme totiž Willieho postupný prerod, ale náhlu zmenu. Predsa len je v ňom niečo dobré, keď chlapcovi prinesie darček, aj keď ho to stojí cestu do väzenia. Tým je opäť akoby ospravedlnené predchádzajúce amorálne konanie postavy v očiach diváka.

V druhom filme, ktorý som zaradil do tejto časti, t. j. v Dannyho dvanástke, sa stretávame s amorálnosťou iného druhu. Všetci zúčastnení, teda "dvanástka" z názvu filmu, sú zlodeji. V prvom diele (Dannyho jedenástka, 2001) ich bolo iba jedenásť a vykradli tri kasína, z ktorých si odniesli stopäťdesiat miliónov dolárov. Teraz však prichádza čas zúčtovania, keď na scénu prichádza Terry Benedict (Andy Garcia), majiteľ kasín, a chce späť svoje peniaze (aj napriek tomu, že mu poisťovňa stratu preplatila). Dannyho partia, ku ktorej sa musí pridať aj jeho žena Tess, tak musí zohnať peniaze aj s úrokmi, aby splatila Benedictovi dlh. Času na vykúpenie je málo, a tak najjednoduchším spôsobom, ako sa rýchlo dostať k takému balíku peňazí, je súťaž s francúzskym zlodejom v podaní Vincenta Cassela, ktorému ide o titul "najlepšieho zlodeja sveta", a nie o samotný lup. Danny (George Clooney) jeho výzvu prijíma a súboj sa môže začať.

Položme si otázku, prečo sympatizujeme so zločincami vo filme? Veď sú to zlodeji, ktorí kradnú vzácne umelecké predmety a cudzie peniaze. Chceli by sme byť aj my niekým okradnutí? Samozrejme, že nie! Tak prečo im teda držíme palce? Pretože sú všetci charizmatickí, v pohode, mierne cynickí, a nie sú to tí "drsní chlapci", ktorých by sme nechceli stretnúť niekde v prázdnej tmavej uličke. Nie, Dannyho dvanástka je na úrovni. Všetko je štýlové, od oblekov a hotelov hrdinov cez prípravy akcie až po jej realizáciu. Všetko vyzerá "cool". Navyše film je robený so značným nadhľadom, takže nielen pekne vyzerá, ale dá sa pri ňom aj zabaviť. A preto sympatizujeme s dvanástimi zlodejmi. Pretože nás zabávajú (do akej miery, to je individuálne).

Ako akýsi dodatok k tejto podtéme by som pridal ešte írsky film Intermission, čiernohumornú komédiu z prostredia urbánnej periférie. Rovnako tu sledujeme postavy, ktoré sa nesprávajú celkom podľa zákonov a morálnych noriem. Sú to zlodejíčkovia, policajti, ktorí výrazne prekračujú pri vyšetrovaní svoje právomoci a používajú na dosiahnutie svojho cieľa drsné metódy a praktiky atď. Napriek tomu je film, podobne ako jeho predchodcovia Zbaľ prachy a vypadni a Podfuck (a veľa ďalších), robený tak, aby sa pri ňom divák predovšetkým zabával. Miestami ponúka aj priestor na zamyslenie nad údelom človeka, ale zábava je prioritným cieľom snímky, čo sa jej v konečnom dôsledku aj darí dosahovať.