4.0

Filmová recenzia

Dobrého nikdy nie je dosť, povedal si Tim Burton a znovu natočil Planétu opíc. Podaril sa mu husársky kúsok: z kultového sociálno-kritického sci-fi thrilleru spravil nádhernú, vizuálne dokonalú riedku konzumnú zábavu pre najširšie masy.
Pôvodnú Planétu opíc z roku 1968 sme už zrejme všetci videli v televízii. Za čias socializmu predstavovala poučný príbeh o tom, ako to dopadne so zahnívajúcim kapitalizmom. Neznalým postačí vedieť, že film rozpráva o posádke kozmickej lode, ktorá pristane na čudnej planéte, kde ľudia žijú ako divé zveri zotročované civilizovanými ľudoopmi. Statoční piloti sa dostanú do zajatia a ich krvavý boj o slobodu vedie k jednému z najvydarenejších koncov v dejinách kinematografie.

Dej novej verzie bol podstatne obmenený a treba povedať, že nie v prospech veci. Prvá polovica plynie pomaly, je plná klišé a nadmerne polopatistická. Potom sa film preberie, povie si "ahá, veď ja som Planéta opíc, musím mať prekvapivý koniec!" a spraví pár takých kotrmelcov, až sa divák musí prehmatať, či nemá zlomený väz. Kým v pôvodnej Planéte bol záver ohromným a fascinujúcim odhalením, vo verzii 2001 prináša iba rozpaky - kto nevidel pôvodnú verziu, nepochopí, kto videl, iba si povzdychne nad násilnou snahou o originalitu.
Rozpačitých miest je viac. Na to, že americké filmy sú robené pre diváka s IQ záhradnej hadice, sa dá zvyknúť, ale nikdy nie úplne. A ústupkov práve z tejto kategórie je v Planéte opíc požehnane. Zdivočení ľudia síce na rozdiel od pôvodnej verzie rozprávajú, ale výsledkom sú dialógy typu "Z ktorého si kmeňa?" - "US Air Force..." a podobné klenoty. Ďalším iritantom je rivalita medzi opičou samicou Ari a ľudskou samicou Daenou - obe majú záujem o hlavného hrdinu, kapitána Lea Davidsona. Ich konflikt má byť skrytý tak ako ich vášne, lenže ako to dosiahnete, keď jedna sokyňa je citlivá, súcitná opičia intelektuálka a druhá je zajačik z Playboya oblečený do kožušín?
Obrazy opičieho sveta sú takisto rozporuplné a často nelogické. Napríklad kým k ľuďom sa ľudoopi správajú kruto a netolerantne, vzájomné druhové rozdiely im neprekážajú. Svoje ľudské a zvieracie prejavy striedajú náhle a neprirodzene, ako keby dostávali epileptické záchvaty.

Z technickej stránky je však Planéta opíc spracovaná majstrovsky. Práca maskérov na čele s Rickom Bakerom bude zrejme odmenená Oscarom (hoci Pán prsteňov jej určite bude zdatnou konkurenciou). Opičie tváre sú presvedčivé, živé a plné výrazu. Impozantné sú aj kostýmy a masové bojové scény sú robené s patričnou pompéznosťou. Z ulíc opičieho mesta občas cítiť štúdio, ale nie natoľko, aby to rušilo.
Herci v Planéte opíc podávajú všeobecne solídne výkony a sú skôr limitovaní scenárom než svojimi schopnosťami. Mark Wahlberg si akčného panáka Davidsona zahral s nadhľadom, ale najviac zrejme utkvejú v pamäti predstavitelia opíc: Tim Roth (generál Thade), Helena Bonham Carter (Ari) a Michael Clarke Duncan (plukovník Attar). Títo ľudia si zaslúžia hlboké uznanie už len za hodiny, ktoré museli každý deň stráviť pod rukami make-upových čarodejníkov, no svoj výzor navyše výborne spojili s mimikou aj hlasom, takže výsledok je ozaj impozantný.
Pôvodnú Planétu opíc nasledovali štyri úbohé, dávno zabudnuté pokračovania a dve televízne verzie. Najnovší počin pána Burtona síce čnie vysoko nad tieto zákrsky, ale od pôvodnej vízie režiséra Franklina Schaffnera sa riadne odklonil. Ide jednoducho o iný typ filmu s iným cieľovým obecenstvom a úplne iným zámerom. Pokiaľ chcete vidieť nenáročnú rozprávku a nechať odpočinúť svoje namáhané mozgové závity, určite vám verzia z roku 2001 dobre padne. Ale ak chcete lepší, silnejší a hlavne trvácnejší zážitok, urobíte lepšie, ak si zoženiete klasiku na videu či DVD a strávite s ňou pohodlný večer doma.

Planet of the Apes (USA, 2001, 120 min.)
Réžia: Tim Burton. Scenár: William Broyles Jr., Lawrence Konner, Mark Rosenthal. Námet: Pierre Boulle. Kamera: Philippe Rousselot, Paul Hughen. Hudba: Danny Elfman. Hrajú: Mark Wahlberg, Tim Roth, Helena Bonham Carter, Michael Clarke Duncan, Estella Warren.