CYBERPUNK: EDGERUNNERS 2

Zo stolovej RPG do videohry a následne do podoby anime. Niektoré dnešné filmy a seriály majú za sebou zaujímavú genézu a už tá sama stojí za to. Výsledok? Tam to tak jednoznačné nie je. Ale tu teraz máme už druhý dôkaz, že univerzu Cyberpunku sa môže dariť neprieč rôznymi mediálnymi formami a všade má čo ponúknuť. Len sa netreba až tak viazať na konkrétny príbeh, ale skôr na svet. Následne už len využiť jeho silné stránky tak, aby presne sadli spracovaniu.

O tom je aj Cyberpunk: Edgerunners II, ďalšia spolupráca medzi Netflixom, poľským herným štúdiom CD Projekt RED a japonským animačným štúdiom Trigger. Je to najmä jeho svet, ktorý vás láka. Bezútešný, ale aj tak pohlcujúci. Špinavý, nebezpečný a drsný, no stále istým spôsobom krásny. Nie je to kyberpunk, ktorý by bol len o daždi a noci. Nepúta sa prehnane na zabehnuté trópy. Nechce byť klišé. A funguje to naozaj dobre. Aj keď v porovnaní s prvou sériou (a celkovo Cyberpunk 2077 od CDPR) už to možno nie je až také prekvapivé a nečakané. Už viete, čo dostanete.

Čo je možno trochu divné. Na jednej strane viete, že tu sa veľmi na happy endy nehrá a istým spôsobom je to príjemný pocit. Je dobré vedieť, že postavy, na ktorých vám záleží, to nemajú isté. Dnes je to všade samá rozprávka, kde dobro nakoniec porazí zlo a všetci sú spolu šťastní až do smrti. Aj tu sú niektorí šťastní až do smrti. Akurát na tú smrť netreba dlho čakať. Ale predsa len už to viete čítať dopredu a odhadnete, ako to eventuálne skončí. Je to uspokojivé, ale kvôli opakujúcim sa motívom trochu predvídateľné. A podobné menšie neduhy sú aj v iných oblastiach.

Takže niektoré prvky sú tu podobné s prvou sériou, ďalšia sa ale výrazne odlišujú. Kým prvá séria sa sústredila na príbeh jednej postavy, druhá to berie zoširoka a celé sa to točí okolo 4 rôznych postáv, ktoré nemajú vlastne nič spoločné, no osud a jeden tajomný čip ich cesty spojili. Prvú epizódu tak vlastne veľmi neviete, o čom to vlastne je. V druhej sa niečo málo začne rysovať, no až postupne, keď sa tie cesty pretnú, vykryštalizuje sa aj príbeh.

To je možno trochu škoda. Tie 4 postavy sú napísané dobre, každá je úplne iná a v príbehu majú svoje miesto, ale zároveň sa im možno nedostáva až toľko vývoja a hĺbky ako napríklad Davidovi a Lucy v prvej sérii. Roman je 12-ročný chalan posadnutý videom a filmami. Na Night City nazerá hlavne cez objektív svojej kamery a práve nakrúcanie ho privedie k pokazenej lúpeži. King je kedysi známy edgerunner, no dnes už za zenitom a na pokraji kyberpsychózy. Talia je tínedžerka posadnutá kybernetickým vylepšovaním vlastného tela, za ktorým je však temný dôvod. D je mladý netrunner na ceste za pomstou korporátu, ktorý vyvraždil jeho klan.

Nie sú to zlé postavy, pekne ťahajú príbeh a majú v ňom svoje miesto. Ale na 10 krátkych epizód (každá približne 25 minút) sú 4 postavy s vlastnými líniami možno až trochu príliš a niektoré ich motivácie môžu pôsobiť trochu plytko, nerozpracovane. Pomohlo by o trochu viac času? Pravdepodobne áno, hlavne v neskorších pasážach seriálu. Nie je to veľký problém, len by sa to dalo spraviť aj lepšie.

Postavy tu fungujú aj vďaka dabingu a musím povedať, že obe jazykové verzie sú obsadené veľmi dobre. V angličtine budete počuť hlasy ako Clancy Brown, Daniel Wu, Tohoru Masamune alebo ďalších známych napríklad z animovaných seriálov. Tie japonské mená možno hneď nespoznáte, no hlasy sú výborné a herci sa kvalitne zhostili svojich postáv.

Obrovskou zmenou oproti prvej sérii je estetika. Nie je anime ako anime a Edgerunners II pôsobí hrubšie, možno drsnejšie. Viac pripomína anime v 90. rokoch a dokonca pôsobí aj trochu retro. Možno aj preto aj úvodná pieseň siaha viac do minulosti a tvorcovia zvolili 10:15 Saturday Night od The Cure. Vyzerá to ale dobre. Navyše je tu stále prvok kamery. Nielen Roman totiž nazerá na Night City prostredníctvom kamery, ale aj diváci. Vtedy sa obraz mení, skutočné kazetové retro, ktoré ale zároveň zachytáva podstatu postáv. To, kým naozaj sú. Iný obraz zas predstavujú spomienky, respektíve skôr nočné mory či duchovia minulosti. Celkovo tak vzniká zaujímavý obrazová koláž, ktorá však spolu dobre ladí a tvorcovia ju umne využívali.

S výnimkou úvodnej skladby a možno poslednej epizódy hudba nie je až taká výrazná, čo je možno škoda, lebo prvá séria ju využívala lepšie. Možno až príliš dobre, keď si uvedomíte, že jedna zo skladieb bola vlastne spoiler celého príbehu. Tu hudba skôr tvorí kulisu, nezaujme, ale stále tu niekde je, aby dotvárala atmosféru. Až teda v poslednej epizóde sa viac prejaví a zistíte, že tu tvorcovia opäť pribalili aj zaujímavý hudobný sprievod.

Cyberpunk: Edgerunners II je divoká a ambiciózna séria, ktorá rozhodne má svoje kvality a z Night City opäť robí nepríjemné, no zároveň pohlcujúce miesto, kde tých pár hodín príbehu radi strávite. Ale za mňa to nie je až také dobré ako prvá séria. Tá bola výnimočná, možno aj patrí medzi to najlepšie od Netflixu za posledné roky. Toto je stále „len“ dobré. Dosť dobré, ale dalo sa aj lepšie. Viac minút venovať postavám a ich motiváciám, neopakovať tak výrazne motívy prvej série, aby bol divák skutočne prekvapený. Vtedy by to bola naozaj bomba.