MILOSŤ

Sorrentino má talent nadchnúť aj iritovať. Na jednej strane vie unaviť uťahaným zlepencom, v ktorom starnúci bieli muži kamuflujú svoje upotené chúťky za nostalgické okuliare. Zároveň s prehľadom dokáže doručiť na plátna aj typ umenia, ktorý nekompromisne reže až na kosť, ako napríklad seriálový Nový pápež.

Našťastie, Sorrentinova (Veľká nádhera, Loro, Parthenope) novinka sa vyznením prikláňa k druhej estetickej škatuľke. Film tak paradoxne servíruje prekvapivo zemitú hru cyklenia sa v spomienkach a štúdiu na tému svätého tria: viny, trestu a milosti. Ťažkotonážne témy ale seká techno basami a rapovými refrénami, čím snímku s „len“ dôležitým námetom povyšuje o stupienok vyššie, a to na extrémne cool jazdu.

Prezidentská dilema

Sorrentinov dvorný herec Toni Servillo sa tak v Milosti stal „železobetónovou“ hlavou štátu, ktorá neplytvá emóciami a riešenie komplikovaných vládnych kríz má v krvi a DNA. Servillov „Presidente“, sa tak ocitol nielen v jeseni života, ale aj na sklonku svojho mandátu. Vybojoval, čo sa vybojovať dalo, Taliansko vyviedol z poltucta fatálnych politických slepých uličiek a aktuálne má už len niekoľko dní do konca volebného obdobia.

Má tak čas sa venovať ľudským patáliám, ako je kríza pokročilého veku a profesná korózia. Zároveň tak bilancuje roky manželstva a schizofrenicky lavíruje medzi emóciou bezhraničnej lásky a nezdravým upínaním sa do minulosti.

„Presidente“ tak zároveň posledné dní na čele kľúčového úradu dostane na stôl poriadny kariérny oriešok. Musí sa rozhodnúť či ako najvplyvnejší človek krajiny dá zelenú kontroverznej, no pokrokovej legislatíve, ktorá povoľuje použitie eutanázie. A zároveň má možnosť udeliť milosť dvojici odsúdeným, ktorých prípady sú zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá.

Pred protagonistom sa tak otvára komplikovaná dilema a morálna križovatka. Servillov „presidente“ sa tak čoraz viac ponára do králičej nory nevyjasnených otázok minulosti, púšťa si čoraz viac k telu dcéru Doroteu a zároveň bojuje s kľúčovou dilemou. Urobiť to, čo je ľudsky správne, alebo čo je politicky racionálne.

Sorrentinova politická rave párty

Sorrentino tak rozohral v Milosti vcelku klasickú politickú rošádu, ktorá si berie to najlepšie zo spoločenskej drámy, ale nebojí sa sem tam naprieč stopážou pohodiť aj výrazné krimi a trilerové žánrové omrvinky. Primárnym motívom novinky tak je komplikovaný politický ekosystém, v ktorom hlava štátu koexistuje so svojimi poradcami, generálmi, rodinou, priateľmi z detstva a v neposlednom rade aj osobnými démonmi.

Hlavný hrdina sa tak ocitá medzi mlynskými kameňmi zdravého politického rozumu a politických očakávaní. S chladným ratiom sa tak snaží prebojovať k správnemu rozhodnutiu bez toho, aby sa nespreneveril vlastným hodnotám a ideálom a na konci dňa sa tak ešte dokázal bez väčších šrámov na tele a duši pozrieť do zrkadla.

Ako máva Sorrentino vo zvyku, tradičné rozprávania okorení formálnym experimentom. Tentokrát skúša mantinely drámy drvenej nekompromisnou elektronickou muzikou. Najintenzívnejšie momenty filmu tak fungujú na základe jednoduchého ale nesmierne efektného vzorca: kontrastu zemistej drámy a párty soundtracku.

Nejde tak ale len o akýsi prvoplánový formálny žartík. Sorrentinova alchýmia paradoxov nefunguje na princípe ohňa a vody, ale určitej zmyslovej symbiózy. Elektronická hudba v tomto prípade nevytrháva, ale funguje ako určitý vnemový zosilňovač. Keď Sorrentino potrebuje podčiarknúť dôležitý detail a nasmerovať pozornosť diváka na konkrétny moment, odštartuje rave párty, akú podobné žánrovky dosiaľ nezažili.

Sorrentinovi sa tak podaril husársky kúsok, skombinoval niečo, čo je na papieri neskombinovateľné, alebo prinajmenšom znie skrátka bizarne. Pri Milosti je osviežujúce, že si režisér odskočil od upoteného spomínania na mladícke roky a pustil sa do ťažkotonážnej politickej sondy za prah frontu prezidentského paláca. Sorrentino tak úmyselne búra palácové múry a obnažuje tak nielen myšlienkové, ale aj legislatívne pochody hlavy štátu.

Robí to priamo, bez servítok a upriamuje pozornosť na úrad prezidenta. Priamočiaro až opisne tak skúša flexibilnosť morálnych mantinelov kľúčovej inštitúcie. Ukazuje, ako moc najmocnejšieho a najvplyvnejšieho politika môže lámať na kolene zabetónované politické tektonické platne.

Sorrentino tak sekundárne ukazuje zrkadlo aj reálnym zákonodarcom, a tak trochu ich naviguje na správne chodníčky vlastným morálnym kompasom. Kiežby si z odvahy a hodnotového ukotvenia fiktívneho filmového „presidenteho“, čo to odniesol...čo ja viem, aj nejaký skutočný prezident.

La Grazia (Taliansko, 2025, 133 min.)
Réžia: Paolo Sorrentino. Scenár: Paolo Sorrentino. Hrajú: Toni Servillo, Anna Ferzetti, Orlando Cinque, Massimo Venturiello, Milvia Marigliano, Giuseppe Gaiani, Giovanna Guida, Alessia Giuliani, Roberto Zibetti, Vasco Mirandola, Linda Messerklinger