JEANNE DIELMANOVÁ, OBCHODNÉ NÁBREŽIE 23, 1080 BRUSEL

Magazín Britského filmového inštitútu – Sight & Sound, zostavuje raz za dekádu rebríček „Najlepších filmov všetkých čias“. Oslovuje kritikov, teoretikov, vedcov, historikov či festivalových dramaturgov. Ostatne sa ankety v r. 2022 so svojimi „TOP-kami“ zúčastnilo 1.639 hlasujúcich. Víťazkou hlasovania sa absolútne nečakane stala belgická autorská režisérka Chantal Akerman (1950 - 2015), ktorá „porazila“ dovtedajšiu trojku: Vertigo (2012), Občana Kanea (2002, 1992, 1982, 1972, 1962) a Zlodejov bicyklov (1952).

Akerman nakrútila s takmer rýdzo ženským štábom mimoriadne minimalistickú kroniku zo života ovdovelej ženy v strednom veku. Scenár pracuje so situáciou, kedy domácnosť prišla o svojho mužského živiteľa rodiny a aby naša hrdinka – Jeanne Dielmanová, uživila seba a dospievajúceho syna, a zároveň i naďalej zostala verná svojej spoločenskej funkcii, vykonáva prácu z domu – prostitúciu.

Tri dni zo života protagonistky sú kondenzované do troch filmových hodín. Každá hodina predstavuje zhruba jeden deň, kedy v dlhých statických záberoch sledujeme každodenné, monotónne domáce práce v reálnom čase, vykonávané priam rituálne: príprava raňajok, mletie kávy, leštenie topánok, vyprevadenie syna, stráženie novorodenca pre susedov, nakupovanie, príprava obeda, umývanie riadov, upratovanie, posedenie v kaviarni, pánska návšteva, vaňa, večera so synom. (1)

Dva dni (dve hodiny) sledujeme takmer identické scény s už videnými činnosťami, až nadíde ten tretí, deň „vzbury“. Keď jej vypadne kefa z ruky a krátko na to spadne i lyžička, tušíte, že „záverečný“ deň bude akýsi iný. Hrdinkin nalinkovaný chod dňa dostáva trhlinu. Jedna frustrácia sa nabaľuje na druhú a Jeanne sa rozhodne vzoprieť fádnej rutine, mužom, spoločenským očakávaniam... svojmu väzeniu.

Akermanovej režisérsky koncept je nekompromisný a chirurgicky precízny: výhradne statická kamera, ubíjajúco dlhé zábery bežného chodu domácnosti, oddramatizovaný observačný prístup, repetitívny obsah, minimum strihov, bez hudobnej zložky a rozprávanie mlčaním. Aby akcentovala hrdinkinu nesebeckú, pokornú existenciu (hraničiacu s masochizmom), posúva charakterovú štúdiu do extrému a venuje pozornosť každej vykonávanej banalite v reálnom plynutí. Postava určuje tempo filmu tým, ako dlho jej trvajú jednotlivé, opakujúce sa činnosti. Táto skutočnosť  robí zo Jeanne Dielmanovej odvážny experiment.

Spred kamery takmer nezíde pôvabná herečka Delphine Seyrig podávajúca excelentne sústredený a minimalistický výkon. Pri viac či menej nepatrných zmenách pozorné a vytrvalé divácke oko spozoruje jemné trhnutie jej mimických svalov či prudšie pohyby rukou a napätie začína vrieť pod pokrievkou. Dusné prázdno sa týmto prístupom zhmotňuje a lepí na diváka. Trpezlivosť je odmenená po dvoch hodinách, kedy sú zmeny od zabehnutého poriadku viditeľné. Banality (škrabanie nových zemiakov po rozvarení) či drobné odchýlky od štandardu (zle zapnutý gombík na blúzke, obsadený obľúbený stôl v kaviarni) dosahujú rozmery antickej tragédie.

Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že snímka nemá na tak rozsiahlom priestore čo povedať, dramaturgia je rovnako precízna ako réžia. Ako sa dá predpokladať, Jeanne Dielmanová nie je žiadnym akčným filmom, ale je o sérii drobných, dielčích – pre mnohých mužov neviditeľných – akciách, ktoré postupne eskalujú frustráciu. Záverečný radikálny čin navyše otvára nekonečnú diskusiu súvisiacu s druhou vlnou feminizmu z 50tych a 60tych rokov, ktorá so sebou priniesla heslo „vyslobodenia sa z útlaku“. (2)

Naračnou vyprázdnenosťou, hypnotickou kamerou a extrémnou dĺžkou záberov i celej snímky môže 3,5-hodinová bytová sonda pripomenúť 7,5-hodinové Satanské tango (1994) Bélu Tarra. Paradoxne, celodňová meditácia nad úpadkom maďarského družstva môže byť i napriek svojej viac než dvojnásobnej minutáži stráviteľnejšia z hľadiska „bohatšieho“ deja, lokácií, počtu postáv či kamerových jázd.

Natíska sa prirodzene úvaha, prečo po takých menách ako Vittorio De Sica, Orson Welles a Alfred Hitchcock zrazu zarezonoval takýto nenápadný, európsky – a nás úplne neznámy – artový titul od iba 24-ročnej belgickej filmárky. Navyše po tom, ako sa v rebríčku objavil iba predošlú dekádu a skončil až na 36. mieste. Treba za tým vidieť aj takmer zdvojnásobenie počtu hlasujúcich (zvýšenie z 846 na 1.639) a väčšiu pestrosť ich štruktúry. (3)

V neposlednom rade si Akermanovej kritický triumf možno vysvetliť aj tým, že si doba žiada(la) posilniť postavenie žien v spoločnosti a tento „ženský film“ z r. 1975 so silným feministickým posolstvom bol ideálnou voľbou – ako z hľadiska formy, tak obsahu.

Jeanne Dielmanová, Obchodné nábrežie 23, 1080 Brusel je majstrovskou minimalistickou, priam dokumentárnou trojdňovou kronikou zo života ovdovelej dámy v domácnosti. Je to formálny experiment s premyslenou dramaturgiou, ktorý požaduje toho najtrpezlivejšieho diváka, preto je určený výhradne artovým fajnšmekrom a filmovým teoretikom. Pre bežné publikum môže ísť doslova o nepozerateľné utrpenie. Nebolo však práve prežívanie trápenia – tichého, podriadeného, zovšedneného až zritualizovaného – Akermanovej autorským zámerom?

• Rituálne správanie môže pripomenúť Delonovho Jefa Costella z Melvilleovho Samuraja (1967).
• Druhú vlnu feminizmu formovala kniha Druhé pohlavie (1949) od Simone de Beauvoir o druhoradom postavení žien a neskôr výrazne ovplyvnila práca Betty Friedan publikovaná pod názvom The Feminine Mystique (1963), ktorá popísala nespokojnosť mnohých žien v domácnosti z „bielej“ strednej vrstvy a spochybnila tak všeobecný názor po r. 1949, že naplnením definície ženy je žena v domácnosti – matka (a muž je v pozícii živiteľa a nositeľa príjmu).
• Je na mieste poznamenať, že kým prvé ročníky sa počet hlasujúcich pohyboval medzi 60 a 70, tak v r. 2002 ich bolo 145, o dekádu neskôr už 846 a ostatne v r. 2022 až spomínaných 1.639.

Jeanne Dielman, 23, quai du Commerce, 1080 Bruxelles (Belgicko / Francúzsko, 1975, 202 min.)
Réžia: Chantal Akerman. Scenár: Chantal Akerman. Kamera: Babette Mangolte. Strih: Patricia Canino. Hrajú: Delphine Seyrig, Jacques Donioluys-Valcroze, Chantal Akerman.