SURFER

Nicolas Cage si prešiel počas svojej hereckej kariéry viacerými profesnými kapitolami a obskurnými kapitolkami. Vyskúšal si akčné polohy, pád na béčkové dno, oscarové variácie a v súčasnosti, ako tak osciluje medzi podarenými osobitými jednohubkami a prvoplánovým bizárom.

Publikum si tak posledné roky zvyklo na delirické projekty, v ktorých Nick naplno predvádza „Cage Rage“, šialené rošády, ale aj umiernenejšie svojské tituly „kaufmanovského“ strihu. Novinka  Surfer tak v štýle „schrödingerovskej“ nejednoznačnosti stojí rozkročmo na oboch póloch Cageovho pitoreskného hereckého spektra.

Zacyklený v pekelnom očistci

Od režiséra Lorcana Finnegana (Vivárium, Nocebo) môžu diváci čakať čokoľvek, no určite nie generickú žánrovku bez nápadu. V podobných mantineloch sa drží aj Finneganova novinka Surfer, ktorá plagátom láka na Nicka Cagea so surfom v ruke, prepálenými pastelovými farbami a hercovým nepríčetným výrazom v tvári. Po tom, čo film uviedol v rámci svojej prehliadky Febio Fest, snímka dorazila aj do bežnej slovenskej kinodistribúcie.

Dej stojí a padá na jednoduchej žartovnej formulke, v ktorej sa toho veľa nestane, ale postupne sa cyklí v akomsi časopriestorovom Alcatraze. Snímka tak žmýka na kosť potenciál jedného miesta a priestoru, no nejde o klasickú interiérovú pascu na protagonistu, ako sme nedávno videli napríklad v Pasci M. Night Shyamalana. Nicolas Cage v úlohe otca rodiny, manžela a „no name“ surfera nie je väzňom miesta priestoru ale vlastné mentálneho väzenia.

Cage ako surfer prichádza na austrálsku pláž, na ktorej vyrastal, plánuje v jej blízkosti kúpiť lukratívnu nehnuteľnosť, popritom naučiť syna zdolať pár vĺn a v neposlednom rade, zvládnuť aj maličkosť, ako je záchrana manželstva. Odhodlanému Cageovi ale zhatia plány rozbesnení lokáli, ktorí si zabrali kus idylickej pláže pre seba a nehodlajú sa o ňu podeliť s „cudzákmi“.

Cage sa ale nevzdáva a vytrvalo hliadkuje na blízkom parkovisku a čaká na svoju príležitosť. Návrat na pláž tak nie je pre protagonistu len testosterónovým testom, v ktorom ukáže synovi, že ako otec nepatrí ešte do starého železa. Pokorenie nezmyselnej méty sa stáva určitým symbolom a lakmusovým papierikom „surferovej“ mentálne pohody. Tá sa s časom stráveným na parkovisku a „bojom o pláž“ postupne rozkladá vo vrstvách iracionality a šialenstva.

Finnegan tak stavil na jednoduchú, no vcelku bystrú atrakciu v podobe cyklenia situácií, symbolov a až skečovitého prepletania scén. Režisér neskrýva svoje úmysly a od expozície je jasné, aká štruktúra snímku napokon pohltí a deformuje nielen rytmus rozprávania, ale aj hrdinovu psychiku. Film tak postupne Cageovu postavu konzumuje a vrhá do centrifúgy pekelného očistca v preslnených kompozíciách a rozžeravenej plážovej peci.

Finnegan remeselne pracuje s vizuálom, zamotáva a vrství na seba motívy. Vcelku sa mu darí aj dávkovanie Cageovho šialenstva, ktoré poteší aj fandov hereckého bizáru, no zároveň neklesne na absolútne dno nevkusu a účelového prepáleného herectva. Snímke sedí až šamanská a okultná patina, v ktorej necháva režisér hlavného hrdinu topiť, no neutopiť. Napriek vcelku prekvapivej finálnej otočke, snímka trpí náložou minutáže a koróziou materiálu. Samotný námet sa tak rýchlo vyčerpá a obohrá. Na prvý pohľad prívetivá stominútová stopáž na konci projekcie pôsobí paradoxne úmornou prepálenou dĺžkou. 

Surfer je kuriózna jednohubka, ktorej sa darí viac-menej úspešne balansovať na tenkom ľade zaujímavého experimentu a samoúčelne nevkusnej egojazdy. Finnegan doručil fresh novinku, ktorá snaživo žmýka potenciál námetu čo to ide, no zároveň sa niekde v druhom pláne skrýva pohlavok režisérovi za to, že nevyužil potenciál látky na sto percent.

The Surfer (Austrália/USA/Írsko/UK, 2024, 100 min.)
Réžia: Lorcan Finnegan. Scenár: Thomas Martin. Hrajú: Nicolas Cage, Finn Little, Rahel Romahn,
Michael Abercromby, Alexander Bertrand ...