CHLIEB A SOĽ

Talentovaný klavirista Tymek (Tymoteusz Bies) študuje vo Varšave a teraz ho čaká prestížne štipendium v nemeckom Düsseldorfe. Ešte predtým však strávi leto na ospalom sídlisku, odkiaľ pochádza, a kde stále žijú jeho matka, brat, kamaráti aj stará láska. Byť zase doma však nie je zďaleka také príjemné, ako by sa mohlo zdať. Poľská dráma Chlieb a soľ pozýva do bezútešného sveta malomestskej nudy, frustrácie a zdanlivo nevinných teritoriálnych hier, ktoré sa vedia rýchlo a kruto zvrhnúť. Oceňovaný film debutujúceho Damiana Kocura tento týždeň dorazil do slovenských kín.

Život na betónovom sídlisku v bezmennom poľskom zapadákove, kde sa film Chlieb a soľ odohráva, neponúka miestnej omladine bohvieakú perspektívu. Ani veľa spôsobov, ako zmysluplne tráviť voľný čas. Tymekov mladší brat Jacek (Jacek Bies), ktorý sa na rozdiel od úspešného súrodenca nedostal na umeleckú školu, zabíja dni bezcieľnym pofľakovaním sa, popíjaním piva a fajčením trávy.

Tymek ho na každom kroku sprevádza. No prázdne vety, nemotorné freestylové rapovanie a primitívne vtipy starých kamošov, ktorí sa medzičasom nikam neposunuli, ho už nedokážu zabaviť. A už vôbec ho nebavia provokácie, ktorými chodí partia denne častovať dvojicu arabov z miestneho rýchleho občerstvenia.

Tymek však nie je žiadny hrdina a nezasiahne ani vtedy, keď je svedkom vyslovených svinstiev. Veď načo vytŕčať z davu? Už tak na neho, klavírneho virtuóza z paneláka, pozerajú ako na čudáka. Onedlho opäť odíde do veľkého sveta a zanechá všetku tú prízemnosť a bezcieľnu prázdnotu ďaleko za sebou. Zlo však plodí zlo a letiaci bumerang sa nie vždy vráti priamo k tomu, kto ho hodil...

Debutujúci poľský filmár Damian Kocur svoj film pomenoval po bájnom geste pohostinnosti, ktoré by malo, podľa dobrých zvykov a obyčají, byť vlastné tak Poliakom, ako aj nám tu na Slovensku. „Tak čo, vítali vás tu chlebom a soľou?,” pýta sa Tymek šikanovaných kebabárov, keď s nimi je raz v bistre osamote, a divák nevie, či je taký naivný, že to myslí vážne, alebo si chce do nich aj on trošku rypnúť.

Xenofóbia a šikana, poháňaná hádam viac nudou a frustráciou než skutočným rasizmom, sú však len jedným z motívov filmu, ktorý okrem ocenenia Objav roka na Poľských filmových cenách získal aj Zvláštnu cenu poroty Orizzonti v Benátkach.

Film, nakrútený podľa skutočných udalostí, je univerzálny a prenosný (a jeho témy už, napokon, pred Kocurom vo filme spracovali aj mnohí iní). Zároveň je však tiež veľmi „poľský”, reflektujúc rýdzo lokálne témy, ako napríklad celospoločenské pobúrenie, ktoré nedávno vyvolala špekulácia, že poľský „národný poklad”, skladateľ a klavirista Fryderyk Chopin bol možno homosexuál.

Paradoxne, poľský minister kultúry a národného dedičstva Piotr Gliński sa vraj o filme vyjadril, že je protipoľský, pretože Poliakov neukazuje v dobrom svetle. V skutočnosti však Damian Kocur, za pomoci talentovaných nehercov (ústrednú dvojicu hrajú skutoční bratia a klaviristi), buduje až takmer dokudrámu. Film sa skladá z dokonale odpozorovaných a autenticky stvárnených scén zo života „stratenej generácie” uviaznutej v limbe rozpadnutých vzťahov, alkoholizmu, násilia a neustáleho hľadania vinníka, na ktorého by sa ten zmar dal zhodiť.

Nie, nie je to prevratne originálna téma, no je stále veľmi živá a aktuálna. A nijako zásadne príbehu neuberá na sile ani skutočnosť, že od začiatku tušíme, ako sa to všetko skončí.

Ak film niečo trochu brzdí, je to skôr množstvo rozdrobených vedľajších motívov či opakujúcich sa náznakov, ktoré ho výrazne neobohacujú – pridávajú mu však na pocite rozťahanosti. Brutálne finále, ktoré sa odohrá v priebehu niekoľkých krátkych minút, v kontraste nekonečných scén, v ktorých sa dokopy nič nedialo, potom zbytočne stráca na údernosti. Chlieb a soľ je však rozhodne film, ktorý sa oplatí vidieť a Darius Kocur zase filmár, ktorého sa oplatí sledovať ďalej.

Chleb i sól (Poľsko, 2022, 100 min)
Réžia: Damian Kocur. Scenár: Damian Kocur, Marta Konarzewska. Hrajú: Tymoteusz Bies, Jacek Bies, Dawid Piejko, Nikola Raczko, Małgorzata Puzio, Nadim Suleiman, Wojciech Walkiewicz, Łukasz Nadwodny, Przemysław Hippler