HEJTERI

„Pokiaľ sa nespojíme, nenávisť zvíťazí“, kričí do sveta antikapitalistická, techno-punk-rocková kapela Hatari. Zostavu, ktorá vznikla v roku 2015 v Reykjavíku, založili bratranci Klemens Hannigan s Matthíasom Haraldssonom a neskôr bola rozšírená o bubeníka Einara Stefánssona. Spojením netradičných hudobných žánrov, v kombinácii s vizuálom determinovaným sadomasochistickými kostýmami doplnenými o reťaze, ostne, latex či vysoké opätky, na seba mladé trio na Islande upozornilo vcelku rýchlo a bez väčšej námahy.

Začiatky ich tvorby boli u poslucháčov spájané skôr so zábavou a s mladíckou túžbou po kontroverzii. No hudobný odkaz postupne prerástol v ideu oveľa väčších rozmerov. Skupina, ktorej atypický vzhľad zrkadlí dystopickú spoločnosť, sa rozhodla svoje pesničky využiť aj na zdieľanie vlastných politických stanovísk. Ich najväčším tŕňom v oku sa stal desaťročia trvajúci blízkovýchodný konflikt. Túžba po mieri a jednote a silná inšpirácia hnutím BDS poháňala Islanďanov ďalej.

Keď sa v roku 2019 kvalifikovali do finále Eurovision Song Contest, organizovanom v Tel Avive, nikto netušil, čo očakávať a ako dopadne ich bojkot izraelskej okupácie Palestíny v priamom prenose. Svoje vystúpenie zavŕšili odvážnym gestom, ktorým sa súčasne postarali o poriadny rozruch. Hatari sa rozhodli naplniť svoj cieľ cestou umenia. A ako podporné médium si k otvoreniu diskusií o izraelsko-palestínskych vzťahoch prekvapivo zvolili známu pesničkovú súťaž s dlhoročnou tradíciou.

Show organizovaná od roku 1956 Európskou vysielacou úniou, sa síce hrdo pýši svojou nadčasovosťou a otvorenosťou, no v konečnom dôsledku ide iba o ďalšiu prehnanú gýčovú show, ktorá vo vlastnom záujme zakazuje využívať sebaprezentáciu súťažiacich na vyjadrenie akýchkoľvek politických názorov a to či už cez gestá alebo obsah pesničiek. Patričnú pozornosť si na 59. ročníku získal rakúsky transvestita Tom Neuwirth, známy pod umeleckým menom Conchita Wurst, ktorý zas odkazoval na myšlienku: „Buďte radšej tou najlepšou verziou seba samého ako zlou kópiou niekoho iného!“.

Snáď aj samotné víťazstvo Conchity posmelilo hudobnú skupinu k prihláseniu sa do súťaže. Uvedomujúc si silu tohto média, pod krídlami ktorého sa vystavili očiam dvom miliónom divákom, túto stratégiu nemožno považovať za márnu. Využili Hatari svoju jedinečnú príležitosť osloviť cez svoje texty mainstreamové publikum natoľko, aby dokázali vyvolať zmenu v ich myslení? Podarilo sa im aspoň pootvoriť brány pre kritické diskusie alebo tento krok možno považovať iba za tichý výkrik do prázdna?

Režisérka, scenáristka a súčasne aj producentka Anna Hildur Hildibrandsdottir vo svojom debutujúcom dokumente s príznačným názvom Hejteri sleduje najmä obdobie predchádzajúce zlomovému kroku v ich kariére. Od ich propagačného turné po Európe, prehliadky izraelsko-palestínskych hraníc, cez spoluprácou s palestínskym hudobníkom Basharom Muradom, pozorujeme týchto mladých a sympatických ľudí, ktorých drsný vzhľad oklame iba na chvíľku.

Tesne pred kontroverzným vystúpením v Tel Avive je hmatateľne zachytené ich aktuálne rozpoloženie, ktoré je spojené s nervozitou až úzkostnými stavmi. Na tvárach umelcov zreteľne čítať aj isté zaváhanie vyvolané tlakom samotnej súťaže, podkuté hrozbou mastnej pokuty a úplného vylúčenia. Nejasný výsledok úsilia a dopad ich verejnej osobnej vzbury na budúcnosť kapely iba ťažko odhadovať.

Dokumentárny film Hejteri skúma silu umenia zasadeného do zábavného prostredia, ktorého zámerom sú vyššie ciele ako len prosté pobavenie publika. Existuje však vôbec možnosť zachovania si apolytického statusu v spoločnosti, v ktorej je s politikou prepletený už prakticky každý jeden článok? Prihliadnuc na fakt, že je príbeh Hejterov kontroverzný počnúc ich výzorom, tvorbou, v ktorej sú texty plné nenávisti a beznádeje v ľudstvo, končiac ich vrcholovým vystúpením v Eurovízii, sú vo svojej dokumentárnej podobe skôr iba jemne vybočujúcim priemerom, ktorý kde-tu skĺzava do mierne nudnej záležitosti. Ich vzbura miestami pôsobí až chlapčensky milo a nie rázne a odhodlane.

Pokiaľ vám je ich vyhradený hudobný štýl cudzí a pesničky odznievajúce v pozadí nie sú práve tým pravým orechovým, čo vašim ušiam slastne ulahodí, k získaniu sympatií ešte samozrejme môže viesť ich hlavný odkaz. Tu sa však tlačia na povrch rôzne nepríjemné otázky, ktoré spochybňujú ich čistý zámer z premeny tohto sveta na lepší.

Čo ak bolo ich skutočnou snahou rýchle zviditeľnenie sa? Možno im táto hypotéza poriadne krivdí, no i tak, dá sa ich gesto považovať za dostačujúce na zbúranie kapitalizmu? To asi sotva. Čeliť vysokej pokute zo strany komerčnej show či zažívať denno-denne realitu, ktorú snáď už nemožno nazvať ani inak ako vojnou, nie je jedno a to isté. V porovnaní s desiatkami reportérov, ktorí sa vydávajú na tie najcitlivejšie miesta a ich osudy sú skutočne často v ohrození života, sú Hejteri kapelou, ktorá síce hlasno kričí a upozorňuje na problém, no stále to robí z pomerne bezpečnej pozície.

A Song Called Hate (Island, 2020, 90 min.)
Réžia: Anna Hildibrandsdottir. Scenár: Anna Hildur. Hrajú: Hatari