TVOJA SLZA, MÔJ DÁŽĎ: PRÍTOMNOSŤ ARNOŠTA LUSTIGA

Eva: „Kde by si bol bez Hitlera?“
Arnošt: „Otázka znie, kde by bol Hitler bezo mňa.“

Tvoja slza, môj dážď: Prítomnosť Arnošta Lustiga je autorským dokumentom režisérky Evy Lustigovej, dcéry českého spisovateľa Ernesta Lustiga. Výsledkom šesťročného stretávania sa a zaznamenávania rozhovorov prevažne dcéry a otca je profil významného českého umelca, ktorý ako takmer jediný z rodiny Lustigovcov prežil koncentračné tábory v Terezíne i Osvienčine a po vydarenom úteku sa s hrôzami fašizmu, po celý ostatný život, vyrovnával literárnou činnosťou. Výsledkom Lustigovej „psychoterapie“ je rozsiahle dielo, ktoré charakterizuje téma holokaustu a podľa jeho literárnych predlôh vznikli celovečerné filmy ako Démanty noci (réžia Jan Němec, 1964), či Collete (2013), na ktorých spolupracoval ako scenárista.

Prv ako Lustigová natočila film, vydala rovnomennú knihu, ktorá je podobne ako dokument, koncipovaná vo forme rozhovorov Arnošta Lustiga s ňou a rôznymi osobnosťami českej kultúrnej scény a zároveň spisovateľovými priateľmi a spolupracovníkmi (Miloš Forman, Jan Němec, Oto Pavel, Václav Havel a ďalší).

Natáčanie filmu začalo na oslave spisovateľových narodenín a Lustigová s prácami končí tesne pred otcovou smrťou, diváka však neinformuje o tom, že Arnošt Lustig bojuje s vážnou chorobou, ktorá ho napokon zlomila. Lustigová zachovala obraz otca takého, akého si ho chce pamätať, spisovateľ pôsobí miestami ako dieťa, neopúšťa ho fascinácia svetom, je vitálny, režisérka ani v náznakoch neprezradí ťažké chvíle, ktoré sa odohrávali pred a po zapnutí kamery (zdravotné ťažkosti), zobrazuje otca v plnej zbroji, oplývajúceho tvorivou silou a vyhliadkami do budúcnosti, absolútne vyrovnaného so svojím údelom, ľudomila, ktorého zachránila nádej, optimizmus a humor.

Film sa neriadi prísnou chronológiu, nesnaží sa vyrozprávať spisovateľov život od začiatku po koniec, je skladbou jednotlivých spomienok a riadi sa pamäťou, režisérkinou „zvedavosťou“. Lustigová pozná otcov osud, vie čo je dôležité vyselektovať, zdôrazniť a predsa sa vyjadruje takmer ku všetkému, nič nevynechá, začínajúc holokaustom a končiac obavami z odlúčenia, z blížiacej sa smrti.

Spomienky sa prirodzene vynárajú, režisérka vedie otca nenápadne, nenútenými otázkami v intímnom duchu, sú dokonale zohratí a Lustigová presne vie, čo chce z otca dostať. Lustig sa dcére otvorene vyznáva, neraz ho spomienky na zažité hrôzy dojmú k slzám, je výborný rozprávač, jeho názory a pohľad na svet sú v ostrom kontraste s obludnosťami vojny i socializmu, ktorý ho donútil na dlhé obdobie emigrovať a vykoreneného „kočovať“, v kontraste s literatúrou, ktorá je až mrazivo vážna. Lustigovo meno je paradoxom samým o sebe, v nemeckom preklade je význam slov ernst vážny a lustig veselý. Táto definícia dokonale vystihuje spisovateľa, ktorý i na svetskej biede vidí lesk hviezd.

Prechádzky Prahou, vracanie sa na pamätné miesta, cintorín, železničná stanica, míľniky života, ktoré znamenali dramatické obraty na spisovateľovej ceste, vyjadruje sa ku všetkým a všetkému, čo pre neho niečo znamenalo. Film skladá spomienky na rodičov, manželku, najlepšieho priateľa Ota Pavla, na jednotlivé postavičky, ktoré stretal v koncentračných táboroch a poctivo ich nechal žiť vo svojich prózach, na život v exile, v neslobodnej Prahe, bilancuje svoju tvorbu a zároveň vzhliada do budúcnosti.

Lustigová volí hudbu tematicky korešpondujúcu s Lustigovým osudom, i štylizovaný komentár v podobe prednesov zo spisovateľovho diela. Texty slúžia ako dokumentácia a priblíženie, akási subjektivizácia a konkretizácia spomienok, ktoré Lustig zdokumentoval vo svojom diele. Recitácie miestami pôsobia „umelo“ a pateticky, sú nepotrebné, Lustig rozpráva krásne a pútavo i v prirodzenom rozhovore. Autenticitu vyvažuje režisérka obrazmi otca v styku s ľuďmi, v jeho prirodzenom prostredí, v exteriéroch jeho mesta, Prahy, kúzelná je Lustigova jazda na kolobežke, tiež komunikácia s čašníkom v reštaurácii presne definuje Lustiga ako ľudomila, ktorý si dokázal získať každého. Túto zložku filmu mohla režisérka posilniť, viac improvizovaných obrazov (možno i banálnych „úkonov“ v prirodzenom prostredí) by pridalo filmu na autenticite, no možno predpokladať, že spisovateľov zdravotný stav a nepravidelné „zbieranie materiálu“ (režisérka cestovala za otcom zo Švajčiarska) jej v istých momentoch mohli zväzovať ruky.

Lustigová filmom docielila, že spomienka na jej otca zostane živá, presne tak, ako si to sám prial. Tvoja slza, môj dážď je citlivým vyjadrením úcty Arnoštovi Lustigovi ako spisovateľovi, otcovi i synovi, ako osobnosti, na ktorú treba upozorniť. No čo je najdôležitejšie, poskytuje skutočný obraz odhaleného Ernesta Lustiga so všetkými jeho bolesťami, radosťami, túžbami i obavami, so všetkým, čo mu osud nadelil.