8.0

Filmová recenzia

Slovné spojenie "Darovanému koňovi nepozeraj na zuby" nemohlo vzniknúť v Tróji. Osud mesta v podobe veľkej drevenej sochy bol príliš definitívny. Spálené ruiny, mŕtve ľudské telá, vydrancované poklady. Spýtajme sa slovami Theodéna Rohanského: Ako to vlastne začalo?

Za všetkým hľadaj ženu. Či už máme na mysli rozsvárené bohyne, alebo Helenu Spartskú, najkrajšiu smrteľníčku. Práve do nej sa zaľúbil ľahtikársky Paris, trójsky princ a potom čo s ňou utiekol, zadal príčinu pre obrovský konflikt. Jeho protihráčmi boli totiž dvaja mocní Achájski králi: ohrdnutý spartský kráľ Menelaos a jeho brat, neoficiálny líder Grékov - Agamemnón, vládca Mykén. Práve oni začali organizovať trestnú výpravu, ktorá nemala v antických dejinách obdobu. Zhromaždili vojská, zverbovali slávnych bojovníkov a získali na svoju stranu toho najobávanejšieho: Achilla.

Multioscarový úspech Gladiátora (2000) Ridleyho Scotta začína prinášať násobené ovocie. Na svetové kiná útočí nová vlna historických veľkofilmov, ktorých sláva z rokov 60-tych dlho spala spánkom balzamovanej smrti. Niet sa čo čudovať, že najčastejším inšpiračným zdrojom týchto filmov je doba starovekého Grécka a Ríma a tak je len prirodzené, že prvý z pripravovaných projektov sa rozhodol spracovať osnovnú časť helenskej kultúry, Homérov epos Ilias. Určite viete, že nasledujú ďalšie projekty, venujúce sa slávnym vojvodcom a slávnym bitkám. Na celkové porovnanie je však ešte času dosť, vráťme sa radšej pred mohutné hradby nedobytného mesta na pobreží Malej Ázie.

K piesočnému pobrežiu sa blížia stovky lodí, z tých najrýchlejších už vystupujú prví vojaci a schyľuje sa k prudkému stretu. Podivne neefektívna obrana Trójanov, ktorí si s celou palebnou silou lukostrelcov neporadia s jednou (Achillovou) loďou, je preto zákonite zatlačená do defenzívy za vysoké hradby. Achilles i Hektor si pošlú navzájom vizitky (jeden silou paží, druhý zásadovým postojom a nebojácnym srdcom) a desaťročná vojna môže rozhorieť.

Hop, tu čosi nesedí. Od historických veľkofilmov (aj od tých, ktoré reprodukujú mýty a legendy) sa očakáva určitá poctivosť, respektíve pokora voči predlohe (literárnej, či skutočnej). Je to samozrejme dvojsečná zbraň. Ak sa bude režisér a scenárista verne pridŕžať predlohy, film sa mu pravdepodobne rozpadne pod rukami, ak v mene umeleckej licencie začne škrtať a prepisovať - ukameňujú ho. V prípade Tróje možno zásahy do predlohy takmer bez výnimky rešpektovať a uznať, že prispievajú k lepšiemu fungovaniu snímky. Niekto zomrie skôr ako by mal (Menelaos, Agamemnón), niekto neskôr (Achilles), ďalší nezomrú vôbec (Paris) hoci by mali. O bohoch počujeme, ale nevidíme, že by niečo naozaj robili a vojna netrvá 10 rokov, ale (pravdepodobne) len necelý mesiac. Pravdupovediac, táto posledná zmena je zbytočná a možno i na škodu. Myslím, že by nebol veľký problém ponechať ju v pôvodnej dĺžke, chcelo to len trochu viac scenáristickej inovácie.

Ono práve scenár je omnoho väčšou Achillovou pätou (ak viete čo mám na mysli :) ) celého projektu, než historické reálie. Napriek tomu, že je pod ním podpísaný David Benioff (autor skvelej 25. hodiny) trpí zvláštnou nevyváženosťou a pomerne veľkou sínusoidou kvality. Popri scénach, ktoré sú výborné, a rýchlym a ľahkým spôsobom vykresľujú, alebo posúvajú dej (rozhovor Parisa a Hektora na lodi, pasáže s Agamemnónom a Achillom) je množstvo scén, ktoré trpia nevierohodnými dialógmi (všetky scény Parisa a Heleny), alebo podivnou chladnosťou a odtiahnutosťou (pochovávanie). Celý film tak občas vyznieva chladne a akosi kovovo. Nemalú "zásluhu" na tomto pocite má aj hudba Jamesa Hornera (Titanik, Dokonalá búrka). Snáď si ani nepamätám, kedy soundtrack tak kazil celkový dojem, ako v tomto prípade. Nemiestne monumentálny a oslavný, chvíľami žalmický, chvíľami patetický, doslova zrážal emócie na zem. Či už (známy) moment záberu na celú flotilu, alebo pád umierajúceho Achilla vyzneli s daným hudobným doprovodom plocho, ak nie doslova bizarne.

Trója má však aj nemálo silných miest, ktoré spomenutú kritiku minimálne vyvažujú. Opäť spomeniem dve. V prípade hereckých výkonov môžeme porovnať (opäť!) bezduchého Blooma a nehereckú Diane Kruger s (prekvapivo iba) priemerným Peterom O Tooleom (Priam) a výbornými Ericom Banaom (Hektor), Seanom Beanom (Odysseus), Brianom Coxom (Agamemnón) a Brendanom Gleesonom (Menelaos). Všetkým však s prehľadom vojvodil ktosi iný. Ktosi doslova zrodený pre túto chvíľu. Podobne ako v Pirátoch Karibiku aj teraz ďalšia "pop" hviezda vyčaroval part pred ktorým treba zložiť klobúk (vavrinový veniec) dole. Doslova bronzový výkon Brada Pitta by bol absolútnou ozdobou akéhokoľvek historického filmu a v mojom osobnom merítku sa dostal na pomyselný vrchol, zarovno s Richardom Burtonom - Elizabeth Taylorovou (Kleopatra, 1963) a Charltonom Hestonom (Ben Hur, 1959). Aj napriek tomu, že veľkú časť scény kradol pre seba, aj napriek tomu, že film silne podporoval až fetišistický kult tela, aj napriek tomu, že hral v zle napísaných scénach (rozhovor s Priamom) neustále si držal mimoriadne vysoký štandard. Pittov Achilles bol smrteľný, arogantný a uveriteľný a aj v pasážach, kde mu hrozilo "russelovské mudrovanie" - zostával "božský".

Druhou veľmi pozitívnou črtou filmu bol jeho "retro" štýl do ktorého je zabalený. V tomto sa omnoho viac podobal svojím "prarodičom" typu Ben Hur ako "oteckovi" Gladiátorovi. Pod retro štýlom mám na mysli poctivé masívne kulisy, ktoré na rozdiel od softwaru jednoducho cítite, dlhé popisné zábery kamery a starostlivé pracovanie s duchom doby. Žiadne patetické republikánske kecy, ale uveriteľné motivácie dobyvateľa, po nesmrteľnosti túžiaceho bojovníka a ďalších. Stačí len spomenúť rozhovor Achilla s Odysseom:
A: "Si môj najobľúbenejší kráľ, ale dnes sa správaš ako sluha."
O: "Občas musíš slúžiť, aby si mohol panovať."

Výsledné odváženie jednotlivých argumentov a následný ortieľ je (ako vždy) individuálnou voľbou. Z môjho pohľadu ide o dôstojného oživovateľa žánru, ktorý s lepšou hudbou a dopracovaným scenárom, mohol skutočne zapôsobiť a zostať v pamäti nadlho. Takto si asi zapamätáme iba rolu Brada Pitta a v nasledujúcej dekáde blockbusterov budeme určite vidieť ďalšie obrovské armády, trieštiace sa o seba navzájom. Za jedno pozretie však Trója rozhodne stojí. Najlepšie na veľkom plátne.

Troy (USA, 2004, 165 min.)
Réžia: Wolfgang Petersen. Scenár: David Benioff podľa predlohy Iliada od Homéra. Kamera: Roger Pratt. Hudba: James Horner. Hrajú: Brad Pitt, Eric Bana, Orlando Bloom, Sean Bean, Brian Cox, Diane Kruger, Peter O´Toole, Brendan Gleeson