Rozhovor s Terezou Nvotovou, režisérkou filmu Svetlonoc

Režisérka Tereza Nvotová je absolventkou pražskej FAMU žijúca v Prahe a New Yorku. Medzinárodné i domáce publikum zaujala svojim hraným debutom ŠPINA (2017), ktorý mal premiéru na Medzinárodnom festivale v Rotterdame a získal viac ako 20 ocenení doma aj vo svete. Bol nominovaný na 8 Českých levov a českí filmoví kritici ho vyhlásili za najlepší film roku 2018. Bol uvedený na 40 festivaloch po celom svete.

Na svojom konte má niekoľko úspešných dokumentov, vrátane filmu MEČIAR (HBO Europe), ktorý bol v roku 2017 najnavštevovanejším dokumentom v slovenských kinách a dostal sa do selekcie Európskej filmovej akadémie. Tereza zasadla v porote medzinárodných festivalov (FEST – New Directors | New Films Festival; Art film fest). Momentálne pripravuje film THE NURSE v Hollywoodskej produkcii AGBO, slovensko-český film OTEC a minisériu CONVICTIONS v koprodukcii s RTVS, ČT a ARTE.

Rozhovor s Terezou Nvotovou:

Váš film vyhral jednu z hlavných cien na Medzinárodnom filmovom festivale v Locarne, ktorý patrí medzi špičkové svetové filmové festivaly. Čo to pre vás znamená?

Mám obrovskú radosť, pretože český a slovenský film je v očiach sveta taký malý, že bez veľkého prestížneho festivalu nemá šancu dostať sa za hranice. Áčkových festivalov je vo svete iba pätnásť a vyberajú si tam z tisícov filmov. To, že do súťaže vybrali Svetlonoc a že tú súťaž vyhrala, znamená, že sa mi vo filme podarilo hovoriť jazykom, ktorý je pochopiteľný aj v zahraničí. Aj keď sa príbeh odohráva v malej dedine na slovenských horách, témy, ktoré spracováva, sú univerzálne a cez tento festival sa potom môžu otvárať aj v širšej spoločnosti.

Čakali ste takýto úspech?

Nie. Po dlhej ceste plnej neistoty, ktorú som si s týmto filmom prešla, výhra v Locarne pre mňa znamená, že musím veriť svojmu inštinktu, pretože bol správny, aj keď mi viac ľudí hovorilo, že neni a že Svetlonoc pohorí. Znamená to pre mňa, že robiť film znamená riskovať a stáť si za svojou víziou. Dáva mi to silu robiť filmy aj ďalej, napriek tomu, že sa z nich človek ťažko uživí.

Váš prvý celovečerný film Špina i Svetlonoc sa venujú zásadným spoločenským témam, o ktorých sa veľmi nehovorí. Je pre teba dôležité otvárať spoločenskú diskusiu s témami, ktoré môžu byť interpretované z rôznych pohľadov?

To ma vlastne na mojej práci najviac baví. Konfrontovať diváka samého so sebou. Dať mu zážitok, ktorý by sám vo svojom živote nezažil, a tak mu možno trochu otvoriť hlavu na to, aby sa na ostatných ľudí nepozeral iba prizmou vlastného života. Témy si však vyberám aj podľa toho, čo ťaží ma osobne. S čím sama v sebe bojujem. Myslím, že potom môžem hovoriť priamo z hĺbky daného problému. Baví ma, keď diváci idú z kina domov a majú nad čím premýšľať, o čom sa baviť, čo skúmať. Samozrejme pri otváraní kontroverzných tém hrozí, že tvorca bude moralizovať. Na to sa snažím dávať pozor. Nechcem divákovi hovoriť, čo si má myslieť. Chcem mu iba sprostredkovať zážitok, ktorý si potom môže sám v sebe spracovať.

Čo by ste chceli odkázať divákom, prečo prísť práve na Svetlonoc?

Zažijú film, ktorý sa nebojí veľkých emócií, ťažkých tém, ale aj spracovania, ktoré diváka vezme na celkom šialenú jazdu, na konci ktorej sa spolu s hlavnou hrdinkou konfrontuje sám so svojimi démonmi, aby našiel vlastnú slobodu a prijal sám seba.

Čím si myslíte, že Svetlonoc môže zaujať medzinárodné publikum?

Myslím, že by ich mohlo zaujať, že sa film odohráva v divokých horách, pracuje s poverami o bosorkách a otvára tabuizované témy týkajúce sa sexu, drog a násilia na ženách a deťoch. Zároveň pracuje so žánrovými prvkami hororu a mystery.

Máte nejaké osobné posolstvo, ktoré cez film odkazujete svojim divákom?

Tento film vznikol aj z mojej vlastnej skúsenosti života v ženskom tele. Myslím, že mnoho žien v našej spoločnosti zápasí s tým, že nikdy nie sú dostatočne dobré. Snažia sa prispôsobovať tomu, čo sa od nich vyžaduje: byť matkami, starať sa o domácnosť, zároveň zarábať peniaze a mať skvelú kariéru, ale zase nie veľmi veľkú, aby nezatienili mužov, mať názor, ale neodvrávať… Je nemožné splniť všetko, aj keby sme sa o to fakt snažili. Nájsť svoju osobnú slobodu je potom oveľa ťažšie, pretože často zápasíme s pocitom viny. Cesta hlavnej hrdinky filmu Šarloty je tiež cestou za slobodou. Najskôr sa musí vysporiadať s vlastnou traumou, ale keď konečne prijme, kto je a čo skutočne chce, zistí, že to spoločnosti vadí. A nielen to. Oni sa jej začnú báť a obviňovať ju. Túto bitku si teda musí vybojovať dvakrát, podobne ako mnoho iných žien.

V čom je podľa vás prenosná skúsenosť z malej horskej dediny na Slovensku pre zahraničného diváka?

Myslím, že tým, že naša hlavná hrdinka prichádza z mesta, reprezentuje aj pohľad zahraničných či mestských divákov. Konflikt s touto dedinskou spoločnosťou tak poukazuje na univerzálny problém, ktorý dnes riešime všade na svete. V našom filme dedina reprezentuje všetkých tých, ktorí rezignovali na rozum, vedu, či logiku, a riadia sa vyložene len emóciou. Hovorím teraz o ľuďoch, ktorí veria konšpiračným teóriám, ktorí berú ženám právo rozhodovať o ich vlastnom tele, ktorí si myslia, že homosexualita je hriech a ľudia inej farby pleti sú hrozba… Bohužiaľ, svet sa mení a nie je to k lepšiemu. Ľudí s týmto obmedzeným myslením je čím ďalej tým viac, a zďaleka nie sú iba v dedinách. Strach s nami robí tie najhoršie veci a pod rúškom "ochrany" sa páchajú tie najväčšie zločiny. Práve preto by som si priala, aby sa Svetlonoc dostala aj k ľuďom iného názorového spektra, napríklad aj tým, ktorí sú podobní ako dedinčania vo filme. Možno sa tak otvorí cesta k diskusii a pochopeniu.

Film Svetlonoc bude mať slovenskú prepremiéru na festivale Cinematik v Piešťanoch.