Tretia séria dokumentárneho cyklu Budujeme Slovensko na Dvojke od 4. apríla

Poslednú, tretiu sériu dokumentárneho cyklu Budujeme Slovensko budú môcť diváci RTVS sledovať na Dvojke od 4. apríla. Portréty významných stavieb, areálov či prosperujúcich fabrík tretej série sú tematicky viazané na konkrétne historické obdobia budovania Slovenska. Každý z nich mapuje stavby v časovom úseku, v ktorom zažili najväčší rozmach.

Na realizáciu boli oslovení tvorcovia mladej generácie dokumentárnej tvorby. V sérii Budujeme Slovensko III. rozpovedia príbehy banského závodu Lucia, bratislavskej Dynamitky, textilného závodu Merina, vodného diela na Váhu, ľudového družstva v Čadci a smaltovni vo Fiľakove.

Televízne série dokumentárnych filmov Budujeme Slovensko sledujú diváci každý pondelok večer od 10. januára. V rámci všetkých troch sérií spolu uvidia 18 portrétov kedysi prosperujúcich a významných miest našej histórie, ktoré prišli o našu pozornosť, zostali zanedbané, chátrajú, zanikli, alebo sa zmenili na nebezpečnú záťaž.

Tri z nich, Michalovský Černobyľ o dodnes nedostavanom sídlisku v Michalovciach, Príbeh Meriny o celosvetovo známom textilnom závode v Trenčíne a Projekt 566 sedadiel o slávnom kine Družba v Košiciach boli 3. marca pod názvom Budujeme Slovensko uvedené do distribúcie kín.

Dramaturgom, producentom a garantom projektu je Peter Kerekes.

BUDUJEME SLOVENSKO III. / RTVS / Dvojka / 20.10

4.4. / LUCIA BAŇA - réžia Róbert Rampáček a Palko Matia

11.4. / BRATISLAVSKÁ DYNAMITKA - réžia Eduard Cicha

25.4. / PRÍBEH MERINY - réžia Jana Mináriková a Dušan Bustin

2.5. / V NAPÄTÍ - réžia Kristína Leidenfrostová

9.5. / OKRASA ČADCA - réžia Mária Pinčíková

16.5. / SMALTOVŇA FIĽAKOVO – réžia Lea Podhradská

Režiséri Palko Matia a Róbert Rampáček v dokumente LUCIA BAŇA rozprávajú o banskom závode, ktorý vznikol v roku 1891. Spolu s ním postupne pražiareň na surovú rudu, byty pre zamestnancov, škola, obchody, kino, kúpalisko. Každá spomienka je v Bani Lucia spätá so závodom. Deti vyrastali a hrali sa obklopené prácou. Každý, kto v kolónii býval, tam bol len kvôli banskému závodu. Jedno tam bolo pre druhé a naopak. Potom prišiel koniec. Baňa zmizla. Práca, kvôli ktorej tam ľudia žili a bývali, bola naraz preč. Časť ľudí odišla, niektorí ostali, zžili sa s prostredím. Ako čas plynul ďalej a pamätníci umierali, začali obyvatelia spisovať pamäte a kroniky. Uchovávali minulosť miesta, ktoré už dávno stratilo svoj význam. A napriek predávaniu ústneho dedičstva sa prostredie okolo pomaly menilo. Stopy po banskom závode dnes pohlcuje  príroda. Zostali spomienky a krásny hustý les.

„Je to o obraze, ktorý vidíme, či už ako návštevníci osady Lucia Baňa, alebo ako filmoví tvorcovia snažiaci sa prerozprávať krátku históriu tohto miesta. Na jednej strane spoznávame minulosť – bohato prepletenú spomienkami na rast a rozvoj modernej a sebestačnej banskej kolónie. V rovnakom čase sledujeme aj súčasnosť, miesto obrastené hustým lesom, v ktorom sa stopy niekdajšej slávy a prosperity banského závodu strácajú medzi stromami rovnako ako jasné obrysy príbehov a pamätí starých aj nových osadníkov. Lucia Baňa je dnes už len chalupárska oblasť. Oslovila a motivovala nás vízia obrazu, v ktorom sa stretáva minulosť so súčasnosťou, a v ktorej vidno chod dejín aj osudy jednotlivcov. Na konci vždy ostane príroda,“ Palko Matia, Róbert Rampáček.

BRATISLAVSKÁ DYNAMITKA v réžii Eduarda Cichu, sa vzhľadom na svoju veľkosť a strategický význam opakovane stávala historickým dejiskom. V jej príbehu sú odzrkadlené zlomové body 150-ročného spoločenského a technologického vývoja na Slovensku. Dnes však predstavuje predovšetkým dlhodobo neriešenú ekologickú katastrofu, toxický mrak šíriaci sa pôdou a spodnou vodou od Žabieho majera až po Žitný ostrov. Film odkrýva ambivalentnú mozaiku dedičstiev kľúčových kapitol a aktérov v dejinách podniku. Veľké dejiny podniku kombinuje s memoármi bežného človeka, ktorého osud bol s Dynamitkou zrastený. Film je podnetom a priestorom pre uvažovanie o stopách, ktoré zanecháva ľudské konania. „Dynamitka, ktorá je mne a mojej generácii známa skôr ako Istrochem, bola pre mňa vždy len obrovskou hnilou ruinou. A práve to ma ako urbánneho nekrofila na nej vždy priťahovalo. Často sme to tam chodili očumovať s kamarátom Burešom. Istrochem dodnes funguje ako jeden z najpopulárnejších zábavných parkov pre miestnu mládež, hoci veľa z jeho atrakcií už padlo. Ja som Bratislavčan a Dynamitka je zásadnou súčasťou príbehu Bratislavy. Príležitosť pridať príspevok k písaniu jej histórie je pre mňa privilégiom. Na tejto práci bolo super to, ako sa mi pri štúdiu témy postupne fascinujúco rozširoval obraz Dynamitky. Tá hnilá ruina sa ukázala byť fakt len špičkou toxického ľadovca. Zároveň táto rozkošatenosť ale spôsobovala motanice, lebo som toho chcel zrazu povedať hrozne veľa za necelú polhodinu. Bolo náročné sa naratívne zacieliť. Pokúsil som sa o veľmi dynamický prierez celou jej históriou, pričom v závere som považoval za dôležité zdôrazniť to, čo je z dnešného pohľadu nepochybne najakútnejšie, teda patologický vzťah ekológie a smradľavého biznisu. O tom však v posledných rokoch našťastie vznikli viaceré mediálne výstupy, čo mi dávalo priestor zamerať sa vo väčšej miere na zaujímavosti historického charakteru. Istrochem ako firma samozrejme nespolupracoval, ale nič iné nikto ani nečakal,“ Eduard Cicha.

Na mesto Trenčín a jeho obyvateľov mal v minulosti textilný podnik Merina obrovský vplyv. Takmer každý z Trenčína a jeho okolia mal v rodine niekoho, kto v Merine pracoval. Práve vďaka nej sa o Trenčíne hovorilo ako o meste módy a látky z tejto fabriky sa distribuovali do celého sveta. Zaujímavá bola výnimočnosť uzavretého výrobného okruhu podniku a sociálny systém, ktorý zamestnancom ponúkali jeho francúzski zakladatelia Tiberghienovci. Režiséri Jana Mináriková a Dušan Bustin nakrúcali diel PRÍBEH MERINY v čase príprav na búranie niekoľkých historických budov jej výrobného areálu. „Pre Merinu sme sa rozhodli aj z dôvodu, že sa plánovalo búranie niekoľkých 100 ročných budov v jej areáli, s historickou hodnotou. Chceli sme, aby zostali zachované aspoň vo filme. Ku koncu príprav na nakrúcanie, i keď to nebol pôvodný zámer, sa dostal do príbehu aj jeho súčasný stav a síce boj medzi aktivistami za zachovanie stavieb a developermi, ktorí na ich mieste stavajú hypermarket. Po zdĺhavých prípravách na filmovanie, sme dostali zákaz nakrúcania, čo bola situácia, ktorú sme museli nejako vyriešiť. A ako.. to sa dozviete v závere nášho dielu,“ Jana Mináriková.

V NAPÄTÍ v réžii Kristíny Leidenfrostovej. Keď  v priemyselnej doline začnú nad Váhom miznúť ranné hmly, medzi dvoma brehmi sa objavia veže oboch horných hatí. Z diaľky pripomínajú veže pohraničnej stráže, no nie sme na hranici obohnanej drôtom, sme na Považí. Jedna hať odvádza tok do rovného Kočkovského kanála, druhá prepúšťa zbytkovú vodu do ľavého, pôvodného koryta Váhu. Hoci omietka na vežiach už sčernala a za povybíjanými oknami vidieť ozubené kolesá a hrubé reťaze, nestratilo vodné dielo na svojej funkčnosti. Pre predchádzajúce generácie bol Váh nielen rýchlou dopravnou cestou pre pltníkov s drevom, no najmä nebezpečím každoročných záplav, ktoré vyháňali obyvateľov k priľahlým kopcom. Vodné dielo obavu pred povodňami vyriešilo od Púchova po Tunežice, dolina sa zaľudnila a zúrodnila, podľa pôvodného projektu z roku 1930 malo umožniť aj výrobu elektriny, plavbu megatonových lodí a zároveň znížiť obrovskú nezamestnanosť v regióne. Premeniť Váh na vysnívanú vodnú cestu zostáva už takmer deväťdesiat rokov len na papieri. Komunisti plánovali jej dobudovanie na deväťdesiate roky. Súčasné vládne uznesenie, tak ako všetky predchádzajúce, odložilo jeho dobudovanie tentokrát na roky 2025-2035. Nájde sa ešte nadšenec, ktorý tomu verí?

„Keď  som listovala knihou Čierne diery, objavila som sivé betónové veže s porozbíjanými oknami, ako sa nad Váhom vynárajú z rannej hmly. Nie každý vie, že tam stojí prvé vodné dielo na Váhu, ktoré už pred vojnou dodávalo elektrinu do dubnickej zbrojovky a rozbehlo elektrifikáciu na Slovensku. Prepojenie budovania elektrického napätia, teda histórie elektrifikácie krajiny a budovania politického napätia v našich dejinách bolo pre mňa tou tvorivou výzvou, ktorú som hľadala. Nakoniec sa ukázalo, že rovnako ako elektrina, tak aj medziľudské napätie je v budovaní krajiny nevyhnutné a bez neho by sa dejiny nepohli,“ Kristína Leidenfrostová.

Ľudové družstvo v Čadci začalo svoju produkciu v polovici 50. rokov minulého storočia, na jeho vzniku sa podieľalo 26 občanov. Odvtedy sú ich výrobky známe v mnohých krajinách sveta. Na začiatku bola snaha rozšíriť pracovné príležitosti nezamestnaným občanom Kysúc. Išlo najmä o ženy a osoby so zníženou pracovnou schopnosťou. Malá dielňa sa postupne rozrástla na veľký závod so 600 zamestnancami. Dnes v podniku pracuje zhruba 70 ľudí, ktorí fúkajú, striebria, maľujú, balia a predávajú vianočné gule a ďalšie ozdoby. Vianočné ozdoby sa stali súčasťou výzdoby rodín z celého Československa. Časť ich produkcie aj za socializmu smerovala na export. Tvorbu Kysučanov  nezastavila ani Nežná revolúcia a nástup novej konkurencie. Družstvo vyrábalo aj množstvom iných produktov, tie však v dôsledku globalizácie trhu postupne zanikali. Importovaný lacný nábytok prevalcoval ten Kysucký a obdobne dopadli aj všetky ostatné družstevné výroby, prežila len Okrasa, no ani tá sa nevyhla problémom súvisiacim s prívalom lacného tovaru z Číny a veľkých fabrík po celom svete. Okrasa, napriek spoločenským zmenám stále fungujúca ako výrobné družstvo, sa ocitla v globalizovanom svete, v priamej konkurencii veľkých firiem a doposiaľ nezanikla najmä vďaka kvalite svojich výrobkov a špecificky fungujúcej „družstevnej“ komunite. Je to však dlhodobo udržateľný model a ak áno, je práve toto cesta ako prinavrátiť v šialenom tempe rotujúcemu sa konzumnému svetu kúsok normality? Dokument OKRASA ČADCA nakrútila Mária Pinčíková.

„Projekt BUDUJEME SLOVENSKO už dlhšie registrujem a myslím, že je dôležité sa zaoberať našou kultúrou ( industriálnu kultúru nevynímajúc), pamäťou, architektúrou (industriálnu nevynímajúc) … to všetko sa na nás vedome / nevedome podpisuje – utvára nás. Okrasu v Čadci som si vybrala preto, lebo ako jedna z mála je aj dnes aktívna, dokonca má obdivuhodný vývoz do zahraničia, založená bola ženou, pracujú v nej v drvivej väčšine ženy, fungujú ako družstvo a darí sa im. Teda, je to pozitívny príklad, kedy aj v hladovej doline vie vzniknúť naša slovenská fabrika, ktorá pretrvala a bez zásadných zmien i v dnešnej dobe (po zmene režimu) prosperuje!,“ Mária Pinčíková.

Dejiny dvadsiateho storočia sa odrážajú na smaltovanom riade z Fiľakova. Táto malá fabrika, na prahu dvoch štátov, takmer vždy na periférii, vyvážala svoje výrobky už za čias Československa do celého sveta. Logo ohnivého kohúta bolo zárukou kvality. Kohúta si žiadali moslimské krajiny Orientu, či neskôr za socializmu aj „spriatelené“ krajiny v Afrike. A tak ženy z Kovosmaltu na riady kreslili výjavy, ako zabil lovec tigra alebo ako domorodci kdesi v stepi varia pred chatrčou. Nápis „Hamu hamu“ znamená v jazyku Swahili „dobrú chuť“ a v hindskom jazyku „samay hee dhan hai“ zasa slogan čas sú peniaze. To všetko, pre súdruhov a súdružky z Etiópie, museli zvládnuť vo fabrike pod fiľakovským hradom. O svete, ktorý zmizol rozpráva Lea Podhradská v dokumente SMALTOVŇA FIĽAKOVO. Film pátra po ľuďoch, ktorí pracovali v smaltovni, ručne maľovali taniere, pracovali pri ťažkých strojoch, ktoré vyrábali krehké veci.

„Energia sa nevytvára ani neničí, iba mení formy. Uvádza prvý zákon termodynamiky. To je presne to, čo sa deje vo Fiľakove, to je to, čo sa stalo v Kovosmalte, a je to aj veta, ktorú som veľakrát počula počas svojho prieskumu na filme. Pôvodná smaltovňa už neexistuje, no dodnes je súčasťou miestnej kolektívnej pamäti. Nie je to obyčajná manufaktúra, je to miesto, ktoré zaznamenal Google a X-factor. Kedysi pracovisko s rozvinutým systémom zdravotnej starostlivosti pre zamestnancov, škôlkou pre ich deti, so súťažami pre tých najtalentovanejších v speve a tanci, či divadelným predstavením Sloboda a láska, realizovaným priamo robotníkmi. Ide o nespočetné množstvo príbehov a postáv, ktoré sú pre filmára neopísateľnými pokladmi. Mojím cieľom ako režiséra filmu bolo na malú chvíľu vrátiť kúsok ich minulosti a nechať diváka zažiť čaro a humor na pozadí čias komunizmu,“ Lea Podhradská.