Francúzsky Titane je originálna temná nočná mora plná náročných scén

Záverečná ceremónia festivalu v Cannes skončila pre niekoho obrovským prekvapením. Zlatá Palma totiž putovala do rúk stále mladej režisérky Julie Ducournau, ktorá sa stala len druhou ženou s takouto poctou v histórii. Jej víťazná snímka, Titane bol označovaná za najmodernejšiu spomedzi všetkých súťažných titulov, i keď reportáže z jej premietaní spomínali aj to, že diváci neraz pociťovali nevoľnosť. Príbeh ženy, sériovej vrahyne, zamaskovanej za muža a vydávajúcej sa za dlho strateného syna osamelého požiarnika, zatiaľ čo udržuje intímne styky s automobilmi, vyvolá otázky, na portáli Metacritic si však medzi kritikmi drží hodnotenie 74 percent. 

The Playlist (91 %)

Táto nová hmota prosperuje, bezplatne si nažíva v narušenom titánovom mozgu Julie Ducournau, prúdi z každého záberu z jej bizarne krásneho, dôrazne queer filmu a priamo sa vpíja cez vaše otvory, aby kontroloval a ovládal najdesivejšie a najmätúcejšie nočné mory, rovnako ako istý typ sexuálnych snov, ku ktorým by ste sa nikdy verejne nepriznali. Titane, Ducournauovej pokračovateľ jej senzačného debutu Raw je asi sedem hororových filmov plus jedna bizarná incestná romanca pospájkovaná do jedného stroja a celá pomaľovaná plameňmi.

Indiewire (91 %)

Kúzlo Titane je v tom, ako elegantne Ducournau navlieka niť a prešíva ňou zdravý úsudok so šialenstvom, šok s pochopením a škrtenie s násilnými chmatmi.

The Hollywood Reporter (90 %)

V Titane sú prítomné prvky fyzického hororu, revenge príbehov aj filmov posadnutých automobilmi (nemyslím si ale, že publikum série Rýchlo a zbesilo príjme aj tento film). Ale kým chce Titane šokovať a prekvapovať – čo sú dve schopnosti, ktoré moderné filmy už málokedy majú – chce taktiež povedať veľmi zvláštne milujúci príbeh dvoch kráľovsky poškodených mozgov, ktoré napriek malému množstvu DNA zdieľajú puto medzi otcom a synom.

The Film Stage (83 %)

Takmer všetko na tom pôsobí mechanicky, ako hyperreálna futuristická nočná mora – ešte aj Vincent Lindon (herec sám tvrdí, že sa na rolu pripravoval dva roky) a jeho mačovskí hasiči. V nezabudnuteľnom výkone nás Lindon poctí nie jedným, ale hneď dvoma tanečnými sekvenciami – k hudbe Future Islands (úžasné) a The Zombies (trochu na prvú) – a ponúka najpamätnejšiu verziu Macareny od Richarda Jewella. Je to ohromný film, ktorý vám dlho ostane v hlave, a nielen pre Zlatú palmu

The Wrap (80 %)

Snímka je nesmierne zábavná, nič podobné by ste medzi súťažnými titulmi Cannes tento rok (a vlastne ani v iný) nenašli. Mieša elementy queer teórie so silnou vizuálnou honosnosťou a násilnou zábavou. Ducournau je originálnym hlasom na medzinárodnej scéne. Dúfajme, že takých filmov bude mať ešte veľa.

Slant Magazine (75 %)

Čistá audiovizuálna psychedélia v posledných dvoch tretinách filmu je úžasná – konkrétne napríklad exkurz do priameho ohrozenia ohňom alebo enigmatická, homoerotická sekvencia tancujúcich hasičov. Skúmanie telesných transformácií ukotvené v alchýmii z mäsa, pohlavia a túžby po anorganickej odolnosti ústi do obrazov, ktoré zahrajú na struny vašich najhlbších neuróz o obývaní mechu naplneného tekutinami, ktoré nazývame telom.

The Guardian (40 %)

Titane prináša zvláštne momenty, rovnako ženie do maxima odpornosť s množstvom násilia. Má ale aj zaujímavé argumenty čo sa týka genderovej identity a Vincentových dôvodov pre prehliadanie Alexiinho čoraz chabejšieho preoblečenia sa za chlapca. Všetko je ale poctivo a surovo zrežírované, bez charakteristického štýlu alebo sympatií Raw. Záverečný veľký záber, na ktorý diváci čakajú celý film, je ale trochu chabý. Ak je niečo také ako syndróm náročného druhého body-horror filmu, Ducournau ním trpí.