Filmová škola dnes predstaví tzv. holandský uhol pokrivenej reality

Dnes zabŕdneme do technického kumštu a pozrieme sa na jeden z netradičných uhlov (rakurzov) kamery. Popri „klaustrofobických“ podhľadoch (tzv. low angles) a „výškových“ nadhľadoch (tzv. high angles), filmári občas používajú aj skosenú (vychýlenú) kompozíciu známu aj pod názvom „dutch angle“. V praxi ide o nakláňanie kamery o niekoľko stupňov na jednu či druhú stranu. Názov nemá nič spoločné s Holandskom: "dutch" vznikol z "deutsch"; odkazuje tak na tradíciu nemeckého expresionizmu a samotný uhol pripomenie jeho bizarné až snové kulisy (tu musíme spomenúť reprezentačný titul Kabinet doktora Caligariho).

Táto asymetrická kompozícia má vytvárať nepríjemný pocit pokrivenej, sužujúcej reality, dezorientácie či psychickej nestability. V kombinácii so subjektívnou perspektívou môže tento postup pripomenúť nakláňanie hlavy do boku. Vysokou početnosťou týchto rakurzov sú známe viaceré filmy: kým niektoré v pozitívnom duchu (kultový britský film noir Tretí muž, 1949 či Wellesov Dotyk zla, 1958), iné sú zasa pre jeho nezmyselné použitie kritizované (Bojisko zem, 2000).

„Holandské“ uhly radi používali napríklad Alfred Hitchcock (Povestná žena, Cudzinci vo vlaku) či Terry Gilliam (Brazil, 12 opíc) a celkovo patria k špecifikám noirovej kamery. Dávno pred tým všetkým však priekopnícku prácu s touto kameramanskou technikou priniesol slávny experimentálny sovietsky dokument avantgardného režiséra Dzigu Vertova – Muž s kinoaparátom (Man with a Movie Camera, 1929).