Vietor s vlastnou osobnosťou. Rozhovor s režisérom Michałom Bielawskym

Vietor je originálna dokumentárna esej o sile vetra fönového typu s názvom Halný, ktorý sa vyskytuje v regióne Podhalie v poľských Vysokých Tatrách a okrem rozsiahlych materiálnych škôd spôsobuje miestnym obyvateľom aj psychické problémy.

Začína sa v duchu Hitchcockových princípov. Na začiatku však namiesto zemetrasenia prichádza silná víchrica. Stromy padajú na cesty, ľudia sa stávajú agresívnymi, telefóny na dispečingu tiesňovej linky nervózne zvonia. Film na vietor nenazerá iba prostredníctvom obrazov pustošenia a skazy, ale aj cez jeho vplyv na každodenný život bežných ľudí.

Prichádza niekoľkokrát za rok. Keď príde, hory už nie sú pokojné a tiché. Keď fúka Halný, padajú stromy, vznikajú odlesnené polomy, domom odnáša strechy. Halným sa nemenia iba hory, ale aj ľudia. Po jeho príchode stúpa v kraji počet samovrážd, množia sa depresie, zintenzívňujú sa epileptické záchvaty, ľudia so srdcovými chorobami sú odvážaní do nemocníc. Halný prináša ľuďom strach a mení ich správanie. Sú nervózni a agresívni, pijú viac alkoholu ako inokedy a polícia zasahuje častejšie ako obvykle. Boj človeka s prírodou je jednoznačne jednou z hlavných tém filmu. Súboj živlu a emócií sa snaží dokument sprostredkovať sugestívnou formou dokusymfónie a dokutrileru. Režisér zobrazuje atmosférický jav a jeho dôsledky cez portréty niekoľkých ústredných postáv, ktorých činy a správanie sú podriadené plynutiu času a fázam halného vetra, pričom protagonisti plnia úlohu „muzikantov na koncerte“. Fascinujúci pohľad na život ľudí z horských oblastí, ktorí bojujú s nespútaným živlom, obklopení majestátom prírody. Pozornosť sa tiahne od intenzívneho ľudského správania k meniacej sa prírode: vystrašené zvieratá, kymácejúce sa stromy vo vetre, majestátny prechod padajúcich mračien, ktoré sa prelievajú cez tatranské hrebene.

Rozhovor s Michałom Bielawskym

Kedy sa začala vaša práca na filme?

Myšlienka nakrútiť dokumentárny film o protagonistovi, ktorý je v skutočnosti neviditeľný, hoci účinky jeho pôsobenia sú zjavné, sa zdalo byť šialené. A preto som to urobil. Nápad prišiel od producenta Macieja Kubickeho. Napriek tomu, že sme si neuvedomovali, čo sa snažíme urobiť, obaja sme v tom videli obrovský potenciál. Prýkrát sme o tom hovorili v roku 2013. V roku 2014 som začal zbierať materiál a v roku 2015 vznikli prvé zábery. Súčasná podoba filmu sa formovala postupne. Chvíľu som uvažoval o práci s archívnymi materiálmi, ale zdali sa mi príliš vzdialené od emócií, ktoré vietor vyvoláva. Ukázalo sa, že príbeh by mal byť založený na stretnutiach s ľuďmi, ktorých život je prepojený s horským vetrom. Žiadne rozhovory, žiadne archívne materiály, jednoducho blízkosť ľudí.

To asi nebola iba umelecká ale aj fyzická výzva.

Mojou veľkou inšpiráciou bol Werner Herzog. V žiadnom prípade sa s ním neporovnávam, inšpirovala ma ale jeho pripravenosť na najväčšie šialenstvá a nebezpečenstvá. Nakrúcanie prinieslo aj ťažké okamihy, pochybnosti o tom, či to celé neskončí fiaskom, ale samotný nápad sa zdal byť taký jedinečný a originálny, že sme museli pokračovať. Stávalo sa, že som si šiel ľahnúť vystresovaný a napätý, nevediac, či nepríde telefonát zo Zakopaneho, že sa mám okamžite zbaliť a vyraziť s magnetofónom do hôr. Neraz to bol extrém, oveľa väčší, ako som si vedel predstaviť. Nakrúcalo sa v noci a vietor bol taký silný, že všade okolo nás padali stromy. To rozhodne nie sú „normálne“ pracovné podmienky. Čo ma však na tomto projekte najviac fascinovalo, bola umelecká výzva. Obaja s Maciejom sme vedeli, že toto bude úplne iný film v porovnaní s tými, ktoré sme urobili predtým. Chcel som divákom odovzdať skúsenosť z obdobia pokoja a búrky, ťažkého života ale bez falošného folklóru pre turistov, dojem kontaktu s akýmsi vyšším poriadkom, ktorý sa prejavuje v okamihoch strachu a ticha. Som nesmierne vďačný mojim protagonistom za to, že sa mi otvorili a dôverovali mi. Dovolili mi byť s nimi aj vo chvíľach slabosti a zápasu. Práve oni dali Vetru úžasné, magické momenty. Vďaka nim som mal pocit, že malo zmysel pracovať tak dlho a tak ťažko.

Keď ste sa rozhodli nakrúcať film o horskom vetre, museli ste sa zoznámiť s tatranskou vysočinou?

Nepochádzam odtiaľ. Musel som sa to naučiť, začať to cítiť a rozumieť tomu. Na vysočinu som mal iba zopár spomienok z detstva, keď som tam bol s mojimi rodičmi. Vtedy sme žili v dome u meteorológa. Mal krásnu ceruzku, vždy dokonale ostrú, s ktorou zapisoval správy. Zostala vo mne aj spomienka na akúsi auru, že je tam niečo, o čom ľudia hovoria s obavami. Vietor, takmer personifikovaný, ako mystická bytosť prichádzajúca bez výstrahy. Horský vietor sa stal súčasťou tatranskej vysočiny tak, ako sa stal súčasťou charakteru tamojších ľudí. Definuje ich vytrvalosť a odolnosť voči pôsobeniu vetra.

Ako ste našli svojich protagonistov, vysokohorskú poetku, záchranárku a otca?

O každom z nich by mohol vzniknúť samostatný film. Hľadal som výnimočných ľudí, ktorí sú zaujímaví sami o sebe a prostredníctvom ktorých by som mohol dokázať, že to, čo sa naozaj hovorí o horskom vetre, nie je iba predstava producenta a režiséra. Hľadal som medzi rogalistami, horskými vodcami, zamestnancami Tatranského národného parku, doktormi, hasičmi, meteorológmi. Chcel som docieliť, aby budúci protagonisti filmu boli schopní priniesť svoj osobný príbeh, ktorý je nejak spojený s horským vetrom. Pri tomto hľadaní mi veľmi pomohol kameraman Bartek Solik. Dlhú dobu pracoval ako fotoreportér pre Tygodnika Podhalański. Ukázal mi, napríklad, na obec Dzianisz. Život tam je úplne iný, než aký poznajú turisti.

Diváci budú určite venovať pozornosť kamere a zvuku. Bartek Solik nie je vo filmovom svete príliš známy.

Toto je síce Bartekov celovečerný debut, nie však prvý film o horskom vetre v Tatrách. Dlho nakrúcal dokumentárne filmy pre Tatranský národný park. Je to veľmi talentovaný umelec. Inštinktívne nachádza najlepšie zábery pre situácie a stavy protagonistov. Taktiež dokonale pozná hory a miestnych obyvateľov, takže aj pre neho to bola veľmi osobná skúsenosť. Veľa sme diskutovali o tom, ako by mal film vyzerať: začať prehliadkou prírody a potom sa dostať bližšie k ľuďom, k ich psychológii. Na výslednej podobe filmu má obrovskú zásluhu aj strih a Hubert Pusek. Niekoľko mesiacov sme hľadali najlepší koncept, až kým sme si neuvedomili, že by sme mali venovať pozornosť aj krajine a stopám predošlých víchric, ktoré ju poznačili. Príbeh sa tak javil oveľa súdržnejší a protagonisti oveľa previazanejší s prírodou. Hanka Kastelicová a Iza Łopuch z HBO veľmi korigovali naše uvažovanie o filme. Pod finálny výsledok sa, samozrejme, podpísala obrazová postprodukcia realizovaná v Krakow Technology Park s vynikajúcim koloristom Glenom Castinhom a zvuková na Slovensku s Martinom Mercom. Nemalou mierou prispel aj slovenský hudobný skladateľ Lukáš Kobela. Prekračuje žáner a dokonale pracuje s emóciami.

Napriek všetkému ste ale nepodľahli pokušeniu démonizovať vietor, vo filme sú scény, pri ktorých naskakujú zimomriavky.

Na workshope v Lisabone ho niekto vtipne nazval film „porno o počasí“. To je ale nepochopenie nášho zámeru. Použitím samotného horského vetra, neustálym nebezpečenstvom, pre divákov šokujúcim zobrazením trápenia a sĺz, to všetko sa zdá byť lákavé, ale z dlhodobého hľadiska by to bolo vyčerpávajúce. Väčšinu času je život horalov normálny, niekedy komický, menej či viac tragický. A bez toho, aby sme poznali život hrdinov by sme s nimi nedokázali prežiť ich straty, to, čo im vietor odnáša. Tento spôsob uvažovania vytvoril zvláštnu fúziu žánrového filmu a klasického dokumentu. Vychádzame z inšpirácie trilerového žánru, vďaka čomu môžeme zrekonštruovať napätie predchádzajúce príchodu vetra a ukázať svet v momente chvenia. Dôležitosť však získava len vďaka tomu, čo bolo zachytené pozorovaním. Preto je podtitul filmu „Dokumentárny thriller“.

Dagmara Romanowska /Magazyn Filmowy/ máj 2019