Film nikdy neštudoval, napriek tomu je unikátnym tvorcom

Film nikdy neštudoval, napriek tomu dokáže pracovať s filmovými výrazovými prostriedkami ako máloktorý tvorca. Benedek Fliegauf využíva každý výpovedný nástroj inovatívnym spôsobom a precízne vypracovanú obrazovú kompozíciu zosúlaďuje s príbehom. Obsah s formou tak prepája jedinečne a zároveň v súlade s vlastným rukopisom.

Hoci v jeho tvorbe nastal v porovnaní so staršími snímkami ako Húština (2003) či Mliečna cesta (2007) posun, zostáva verný výraznej obraznosti a veľavravnej statickosti. Od čisto experimentálnej formy Húštiny, ktorá zachytáva dialógy a monológy zdanlivo vytrhnuté z kontextu, a nemej Mliečnej cesty, kde jednotlivé výjavy akoby prenášal z maliarskeho plátna na filmové, prechádza k príbehovej štruktúre.

K Lily Lane sa dopracoval cez snímky Lono (2010) a Je to iba vietor (2012). Paralely s aktuálnym príbehom možno nájsť v oboch. Kým z Lona čerpá motív silnej naviazanosti matky a syna (len čistú podobu bez zvrátenej línie), z oceňovaného filmu Je to iba vietor, inšpirovaného skutočným prípadom rasistického útoku v rodnom Maďarsku, vyberá najmä gradujúce napätie a tichú zlovestnosť .

KINEMAVIDEO4006.

Do života matky a jej syna sa vkradla temnota, ktorú prebudila matkina trauma z detstva. Mladá žena rozpráva svojmu sedemročnému synovi rozprávku o Víle, Lovcovi a ich synovi Zlatíčkovi. Spočiatku vymyslené strašidelné rozprávanie získava prostredníctvom flashbackov reálne obrysy a malý chlapec rovnako ako divák odkrýva krutý osud ženy, bojujúcej s krivdami z obdobia nevinnosti. Chlapec matkino rozprávanie prijíma, projektuje si ho do svojho vlastného prežívania a objavuje vinníkov. Iracionálny strach dieťaťa postupným odhaľovaním pôvodu matkinej podivnosti a jej hlbokého smútku zoceľuje jeho osobnosť. Do svojich detských hier projektuje vlastné vnímanie zažitého a počutého a diváka pozýva do vlastného sveta.

Matka si naordinovala terapiu prostredníctvom rozprávania svojmu synovi a divák spočiatku odmietajúci jej spôsob výchovy postupne dospeje k pochopeniu jej zámerov. Autorský tvorca buduje cestu k divákovmu súcitu celkom netradične a na pomoc si berie kameru, ktorá cez odlišnú optiku matky a syna vťahuje hlboko do útrob vnútorných konfliktov. Zlomové okamihy ako i démonov minulosti zachytáva nočným videním a premyslenou prácou s detailmi a polodetailmi kamery.

Všetko zapadá do mozaiky prirodzenou cestou, nič nie je vykreslené samoúčelne, dokonca ani počiatočný príbeh s líškou nešiel dostratena. Nočné čiernobiele snímanie zafarbuje mix zvuku i ambientná hudba takisto z pera režiséra, ktorý vykresal z baladického príbehu spätého s archetypom matky a zeme maximum.

Maďarský filmový výtvarník Benedek Fliegauf štylizuje obrazy a zvuky v náročnej, no v pochopiteľnej podobe, pričom vyžaduje sústredeného diváka. Prihovára sa filmovým jazykom, ktorý pozorné oči dešifrujú a ocenia jeho vzácny prístup plný fantázie i fatálnosti. Vďaka svojim originálnym a sofistikovaným filmovým výpovediam ho možno zaradiť k silnej generácii súčasných maďarských režisérov, akými bezpochyby sú Béla Tarr, Kornél Mundruczó, Szabolcs Hajdu, György Pálfi či Nimród Antal.  

Hodnotenie: 8 hviezd