Kusturica je človek oslavovaný i nenávidený. Rovnako aj jeho filmy

Pamätám si, ako som sa v macedónskom Ohride rozhodol navštíviť divadelné predstavenie. Sedel som na schodoch (bolo plno), za mnou sedeli dve holohlavé hlavohrude v teplákových súpravách a ďalšie dve s rovnakým oblečením dozerali na poriadok v sále. Nerozumel som osadenstvu, nerozumel som divadelnej hre, pracovníkom divadla a v podstate ani macedónskej spoločnosti (vonku pobehovala opitá srbská mládež, svorky psov a podivní týpci v kožených bundách). V jednom momente začal jeden z hercov neuveriteľnou rýchlosťou stvárňovať všetky gestá typické pre Balkán.

Hurónsky smiech, rozliehajúci sa z úst všetkých zúčastnených napokon prepadol aj mňa, človeka, ktorý rozumel akurát tak základnej zápletke. Vzácna chvíľa vzájomného porozumenia. Dodnes je pre mňa táto spomienka akýmsi definičným obrazom Balkánu - priestoru, ktorému nerozumiem a ktorý je pre mňa niečím úplne iným, exotickým a divokým. A pokiaľ by som mal povedať jedno meno, ktoré túto inakosť pomenúva a stelesňuje, jednoznačne by to bolo meno Emir Kusturica.

Kusturica je človek oslavovaný i nenávidený. Niektorí odsudzujú jeho prehnaný nacionalizmus, iní nenávidia jeho filmy pre ich vulgárny humor a ďalší pre jeho nepravdivú exotizáciu Balkánu - balkánizmus. Druhá skupina oceňuje Kusturicovu felliniovskú karnevalizáciu, magický realizmus a hravú reflexiu dejín kinematografie. Vo všetkom z toho je kus pravdy a dáva to odpoveď na otázku, prečo je Kusturica považovaný za mimoriadne kontroverznú osobnosť. Aj jeho najnovší film Na mliečnej ceste zapadá do tohto obrazu.

KINEMAVIDEO4227.

Kusturica sa vo filme vracia k neslávne známym udalostiam občianskej vojny v Juhoslávii, ktorá s prestávkami prebiehala v období rokov 1991 - 2001 na väčšine územia bývalej Juhoslávie. V Kusturicovom filme ide primárne o konflikt medzi viac-menej srbskou Juhoslovanskou armádou a Chorvátmi (1991 - 1995). Znepriatelené strany tu neustále obnovujú a porušujú prímerie, avšak nezdá sa, že by väčšina vojakov nejako stresovala, a to ani keď im niekto odstrelí ucho. Celá vojna tak má pitoreskný charakter akéhosi nezmyselného divadielka. Situácia sa kontrastne mení až v situácii, keď sa zdá, že prímerie je už prakticky zaručené. Do oblasti prichádzajú špeciálne mierové jednotky a až vtedy začína skutočný masaker vojakov, civilistov a zvierat.

Kusturica tak vytvára politický komentár ku "západným" mocnostiam, ktoré nezaujíma situácia v jednotlivých krajinách, ale ide im len o svoje vlastné záujmy. V záujme ich dosiahnutia navyše neváhajú použiť ešte omnoho hrozivejšie a zvrátenejšie prostriedky, než všetky ostatné bojujúce strany. Aj tu jasné na čo Kusturica "reaguje". Ide o akúsi reminiscenciu masakry v Srebrenici, za ktorú sú spoluzodpovedné práve jednotky UNPROFOR. Kým téza o vlastných záujmoch sa však ešte dá pochopiť, tá druhá pôsobí, najmä vo svetle skutočných udalostí, poburujúco.

Do tohto rámca je vsadená melodramatická línia o nešťastnej láske dvoch ľudí - jedného príliš dobrého a druhej príliš krásnej na to, aby mohli prežiť uprostred pekla. Kusturica tu v podstate redukuje postavy na akési archetypy, keďže obe si musia vystačiť s jedinou charakterovou vlastnosťou a svojou láskou. Snímka tak jednoznačne získava symbolický nádych, čo ešte podporujú mnohé biblické motívy. Had je tu sprievodcom ľudí, a to aj potom, čo boli vyhnaní z raja, oslík symbolizuje pokoru a odkazuje k Ježišovi a ovce pripomínajú podobenstvo o "baránkovi božom" a teda aj o koncepte kresťanskej obety.

Kolorit dotvára aj Milena a jej rodina či členovia vojenskej jednotky. Tí tu tancujú na divoké balkánske melódie, likvidujú staré uhorské hodiny, strieľajú pri každej príležitosti a celkovo sa stávajú stelesnením už spomínaného Kusturicovho živelného poňatia Balkánu. Balkán nie je obyčajným územím, ale vesmírom samým pre seba - nepochopiteľným, divokým, vášnivým a bláznivým. Je to len exotizmus či ornament? Do značnej miery určite, ale moja osobná skúsenosť z časti pritakáva. Práve stret pitoresknosti a archetypálnosti s tvrdou juhoslávskou realitou následne vytvára zmieňovaný magický realizmus. Akoby sa tu miešalo niečo z Bressona, Felliniho a nemej grotesky. Sakrálno i profánno v čírej podobe.

Aj napriek tomuto všetkému však snímku Na mliečnej ceste nemôžem označiť za dobrý film. Hľadel som naň s podobným nepochopením, ako na vyššie zmieňované divadlo. Slapstickový, absurdný a pitoreskný humor ma väčšinou nedokázal rozosmiať a šialené balkánske figúrky síce sú zaujímavé, ale predsa len som ich už videl aj v iných Kusturicových filmoch. "Magické" pasáže boli navyše až príliš okato CGI, čo ich následne ochudobňovalo o akýkoľvek duchovný rozmer.

Keď k tomu pridáme aj osobný ideologický nesúhlas, výsledkom je zvláštny tvar, ktorý ma na jednu stranu síce občas dokáže zaujať (vzácne chvíľky vzájomného porozumenia), ale z viacerých dôvodov nedokážem (CGI) či nechcem (ideológia) do tohto sveta vstúpiť. Zostal som tak rozorvaný medzi obomi skupinami - nechuťou i fascináciou.