Od „čističa“ ku „kapitánovi“ - od tézy k póze

Keď sa slovenský film vzďaľuje bežnému, konzumnému divákovi, aj zvnútra samotného filmu vzniká tlak na obnovenie jeho priazne. A ak sa k tomu pridá cezhraničné a nadnárodné spájanie grantov a (snáď aj) investícií, ukážkou takejto ambície môže byť Červený kapitán. Kooperácia slovanskej produkcie z vyšehradskej štvorky, adaptácia diela úspešného domáceho spisovateľa, žiadaný detektívny žáner, módny retroobraz, téma prepojenia cirkvi s tajnou službou a marketingová podpora týchto parametrov vytvorili veľké očakávania. Ako dopadli? Víkendový komerčný triumf snímky je veľkou odpoveďou. Ak však od nej odrátame spomínané očakávania a ambície, dostávame sa k reálnejšej hodnote výsledku.

Prácu s tajomstvom a deduktívne postupy, ktoré tvoria jadro detektívok, film nezvládol v prioritnej rozprávačskej rovine. Napriek nekomplikovanej, lineárnej stavbe deja a jednote času, ústretovými to gestami, odhaľovanie motívov vraždy a objasňovanie minulosti je zmätočné a nedostatočné. Udržovanie tajomnosti často prevyšuje podiel zrozumiteľnosti, čitateľnosti deja. A tak postavy, nesúc vedomie tvorcov o tomto deficite, občas tézovite vychrlia zo seba vysvetľujúce repliky, aby sa film mohol ďalej venovať budovaniu napätia a obrazu násilia, ktoré zakladajú mentálny formát „kapitána“. Menej náročný, lineárny dej podporuje aj jeho „beh na etapy“, keď sa po častiach pridávajú noví hrdinovia, ktorí zaplnia rozstrapkaný dej novou vitalitou. Celok sa tak rozpadá na ohnivká, pričom detektívka radšej konvertuje do zabijáckej kriminálky.

Popri podnikavej, občas až príliš variabilnej obrazovej zložke filmu prekvapuje jej slabý zvukový rozmer, nie sprievodných zvukov a ruchov, ale absencia škály dobových hudobných prejavov. Súčasnosť bola zo záberov vymazaná, avšak na ďalší autentický „priestor“ za obrazom zábery rezignovali, ponúkli neinvenčný štandard rozťahanej hudobnej „kulisy“. Občas málo zrozumiteľná artikulácia postáv často býva následkom ťažkej voľby medzi hodnovernosťou a zreteľnosťou.

KINEMAVIDEO3780.

Nároky na vyvolanie obrazu minulosti - priestoru a času, ktorý sa už prepadol, zovňajšok filmu splnil vhodným šedohnedým farebným tónovaním, starostlivou prácou s exteriérmi aj interiérmi (osobitým bonusom je použitie funkcionalistickej budovy v bratislavskom dunajskom prístave v úvode filmu). Vnútro filmového priestoru vypĺňajú jednorozmerné alebo slabo dvojrozmerné postavy, čo vo vyhranenom žánri nemusí vadiť, ale vyraďuje to postavy z kontaktu s reálnosťou, čo pri spoločenskom akcente „kapitána“ nepôsobí celkom ústrojne.

Tvorcovia vsadili na predstavu atraktívnosti, spredmetnenú v temných, nenávistných motiváciách, ktorým čelí hrdinovo konanie na vlastnú päsť. Podoba tejto atraktívnosti zahatala prístupové cesty k zblíženiu. Postavy nemajú pochybnosti, skryté túžby či škodoradosti, úzkosti či slabosti, nesnívajú, nepolemizujú, nie sú ničím očarovaní a ani na chvíľu sa nestrápňujú. Sú modelovaní tézami a nie životom politicky a spoločensky pohnutého obdobia. Od začiatku filmu fungujú vo fatálnej póze, bez kontrapunktov a s minimom uvoľnenia, tlačení diktátom permanentného napätia a ohrozenia, ktoré po čase nemá kde gradovať, a tak aj nástup arcieštebáka páli oheň nad ohňom. Ani zaujímavejšia postava exeštebáka Ivana, ktorý hrá na dve strany, nedostala náležitú pozornosť.

Značne prázdny ostal vo filme politický priestor, bez odbleskov rozdelenia republiky ako následku štátotvorných a národnostných treníc, nehovoriac o historickom kontexte hodnotového obratu krajiny z Východu na Západ. Hoci na tejto udalosti príbeh filmu o politickom páde nedávnej eštebáckej elity leží, berie ju na vedomie len ako spoločenské krovie. Nejde o požiadavku ideových úvah o transformácii krajiny, ale potrebu obratnejšieho, pevnejšieho umiestnenia postáv v rozvírenej dobe. Príkladom nech je „vyklenutie“ nosnej postavy detektíva v príbehu, keď od pragmatického „len som si robil svoju prácu“ (počas komunizmu) cez horlivosť v pátraní vyústi v rozplienený pocit márnosti.

Rozumieme diváckej potrebe atraktívnej komodity od filmových majstrov, ktorí oživia ich lokácie a sny, teritórium ich obydlí a životov. Vysoká návštevnosť Červeného kapitána je odpoveďou na tento hlad, ale majstrovstvo sa kĺže viac na ňom, ako na schopnosti uchopiť náročné zadanie v jeho plnosti. Otrávenosť z tzv. sociálnych tém domáceho filmu akoby nerešpektovala strop zákonitostí malej a nie veľmi vydiferencovanej kinematografie, kde obraz sociálnych mravov a miestopisu neláme rekordy „béčkovej“ kultúry, ale pri poctivom pohľade na krajinu sa stáva bytostnou súčasťou jej ozajstnosti.