Keď vyjdeš z cely, vonkajší svet je tvoja nová cela...

Pri ocenení filmu vytvorenom prenasledovaným iránskym režisérom môže vzniknúť podozrenie, že oceňovaný je skôr jeho zápas s režimom, než samotné dielo. V prípade snímky Taxi Teherán (Zlatý medveď na festivale v Berlíne 2015) sú však akékoľvek pochybnosti zbytočné. Ide o vynikajúci film, prostý, láskavý aj úsmevný. Hold filmu a životu vnútornej slobody.

Napriek tomu, že režisér Džafar Panahí je už päť rokov pod policajným dozorom a nemôže oficiálne nakrúcať ani vycestovať z vlasti, pokračuje v tvorbe. Technický nápad umiestniť na palubnej doske auta kameru a v dosahu ručnej práce s ňou nakrútiť film sa ukázalo byť dostatočne nosné. Režisér sa zároveň obsadil do hlavnej úlohy. V konkrétnej i metaforickej úlohe taxikára sprevádza či podvoľuje sa pasažierom prichádzajúcim zvonku. Tí prinášajú do vnútra jeho taxíka „vonkajší svet“, pre nás farbistý, dosť exotický Orient, svet iných vášní a tradícií, ale aj úctyhodnej kultúry.

„Keď vyjdeš z cely, vonkajší svet je tvoja nová cela“, opisuje postava filmu osobnú situáciu prenasledovaných v autoritatívnych štátoch. Preto je pôsobenie autora filmu príznačne stlačené do miniživotného priestoru auta. Stiesnené podmienky však neobmedzili umelcov tvorivý výkon, skôr naopak. Stali sa dôkazom, že talent a invencia majú málo zábran a ich účinok môže byť odzbrojujúci.

Pestrú vzorku pasažierov predstavujú ženy i muži, mladučká tínedžerka, študent i staršie osoby, manželský pár na ceste do nemocnice i dvojica žien na ceste k svätyni, malý zlodejíček i priekupník s pašovaným tovarom, protirežimoví bojovníci i zástancovia domáceho režimu. Každý z nich vojde do taxíka so svojimi problémami, názormi a riešeniami, voči ktorým je šofér a autor filmu v jednej osobe akoby v úzadí. Manažuje priestor názorových stretov i kolíznych situácií s dobromyseľnou zhovievavosťou, ktorá je veľkým benefitom filmu, obrazom láskavého vzťahu tvorcu k postavám, krajanom - nech už akejkoľvek nátury a postojov.

KINEMAVIDEO3707.

Hneď v úvode filmom zaiskrí ostrý dialóg o účelnosti trestu smrti. Názor, že „nie je riešením“, lebo zločincom „sa nikto nerodí“ oponuje súčasným iránskym pomerom a jeho nositeľom a odmeriava civilizačné kódy krajiny. Islamizácia sa vo filmových rozhovoroch potýka so slávnou perzskou minulosťou, krádež s pašovaním zakázaného. Cnosť opozičného boja dotvára súcit s trestaným zlodejom a pričiňovanie sa o odrezanie „koreňov zla“ (túžba malej hrdinky, aby jej núdzny rovesník vrátil cudzie peniaze). To, čo sa deje vonku, mimo auta, sa prenáša do vnútorných postojov jeho aktérov. Od uvedomelej politickej pozície po symptómy pokračovania spoločenských rozporov. Život vo vnútri auta je rovnakou súčasťou životného pohybu krajiny, ako aj dôverným mikrosvetom jej potláčanej dynamiky. Tento iný, disidentský život sa necíti byť okrajovou súčasťou, o čom svedčí aj autorova ucelená kinoreflexia.

Špeciálna kinojazda teheránskym taxíkom má jasný vzťah k účelovej realite oficiálnej a puritánsky normatívnej iránskej kinematografie - „nechcú ukazovať, čo sami robia“. Požiadavka vzťahu filmu ku skutočnosti tu vyúsťuje do špeciálneho filmového svedectva, ktoré zotiera hranice medzi skutočnosťou a filmom. Napriek tomu, že tento v obmedzených podmienkach nakrútený film je hraný, nainscenovaný, pôsobivosť jeho „skutočnosti“ zapríčinila, že sa občas uvádza ako dokumentárny. V prípade tohto filmu ide o jednoznačnú poctu.

A poctu svojím divákom poslal Panahí aj vo filme - perzskú ružu spolupatričnosti milovníkom filmu a politických výdobytkov.

Taxi (Irán, 2014, 83 min.)
Réžia: Jafar Panahí