Finančne podporil

NOVINKY

RECENZIE

SCREENER

Trendy: FILMOVÁ ŠKOLA SERIÁLY NAJLEPŠIE FILMY TELEVÍZNE TIPY SLOVENSKÉ FILMY PRÁVE V KINÁCH

PREVIEW: PIANISTA

článok

Film Pianista je príbehom Wladislawa Szpilmana (Adrien Brody), vynikajúceho pianistu a uznávaného interpreta Chopinových skladieb. Príbeh sa začína v okamihu, keď vo varšavskom rádiu znie Chopinovo Nokturno C moll v jeho podaní.

Píše sa rok 1939 a Szpilman má 28 rokov. Poľsko je napadnuté nemeckými vojskami, ktoré skoro dorazia aj do hlavného mesta Varšavy. Takmer okamžite sa uplatnia tvrdé reštrikčné opatrenia voči tamojšej židovskej komunite. Szpilman a jeho rodina - rodičia, brat a dve sestry - žili až doposiaľ spokojným životom, zrazu sú však donútení podriadiť sa krutým a ponižujúcim pravidlám. Okrem toho, že nemajú peniaze na jedlo, musia pod hrozbou prísneho trestu nosiť na ruke Dávidovu hviezdu. Nátlak sa postupne zvyšuje a rodina je na tom čoraz horšie. Musia predať obrazy, striebro, nábytok a nakoniec i Szpilmanovo drahocenné piano. Najväčšou ranou je však rozhodnutie, podľa ktorého majú byť všetci Židia umiestnení do uzavretého areálu, obohnaného vysokým múrom - na miesto, ktoré vstúpilo do dejín ako Varšavské geto.

Rodina sa presúva do preľudneného centra chaosu, v ktorom teraz živorí pol milióna Židov. Szpilman zarába na živobytie hraním na piano v kaviarni, kde sa schádzajú bohatí obyvatelia geta, kupliari, prostitútky a obchodníci na čiernom trhu. Denno-denne sa stáva svedkom krutostí a nepredstaviteľného utrpenia. Nemci medzi tým začínajú židovských obyvateľov deportovať do "pracovných táborov na východe" a Szpilman je spolu s tisíckami ďalších ľudí hnaný v ústrety osudnému transportu. V okamihu, keď majú do vozňa nastúpiť, však Szpilmana zachráni židovský policajt. Jeho rodinu ale podobné šťastie nestretne...

Osamotený pianista, ktorý teraz pracuje v demolačnej čate, bojuje o prežitie. Vďaka svojim priateľom z radov židovského odporu sa mu podarí uniknúť z geta, v ktorom ostalo už len 60 000 obyvateľov. Ujmú sa ho priatelia, ktorí ho presúvajú z jedného úkrytu do druhého. Počas svojho skrývania sa stane svedkom krátkej, ale hrdinskej vzbury židovských obyvateľov proti nemeckej armáde. Po krátkom období je Szpilman opäť odkázaný sám na seba. Hladný, slabý a neinformovaný o situácii v okolitom svete má pocit, že v zdevastovanej Varšave zostal celkom sám.

Nakoniec nachádza útočisko vo veľkej vile. Netuší však, že objekt využíva nemecká armáda. Zúboženého pianistu nachádza nemecký kapitán a podrobí ho vypočúvaniu, z ktorého sa dozvedá o Szpilmanovom pôvodnom zamestnaní. Aby dokázal pravdivosť svojho tvrdenia, musí Szpilman zahrať skladbu na rozladenom piane, ktoré sa v zničenej vile nachádza. Nemecký dôstojník je dojatý a pomáha Szpilmanovi prežiť. A to sa pianistovi nakoniec skutočne podarí.

Je po vojne a Szpilman sa vracia do varšavského rádia. S pomocou svojich kontaktov zisťuje, že nemecký dôstojník, ktorý je teraz v ruskom zajatí, prosí o Szpilmanovu pomoc. Keď sa ale pokúsi zajatecký tábor nájsť, na určenom mieste je len prázdne pole.

Szpilman prežil, ba viac než to. Prežil i v tých najotrasnejších podmienkach a chvíľach, keď boli jeho šance temer nulové.

O FILME

Kedy, ak nie teraz?

"Vždy som vedel, že raz nakrútim film o tej bolestivej kapitole v dejinách Poľska," hovorí Polanski. "Nikdy som však nechcel, aby to bola moja autobiografia."

"Keď som v rámci hľadania vhodného miesta pre nakrúcanie Pianistu navštívil Krakow, znovu sa vrátili oné nepríjemné spomienky. Kvôli pocitom, ktoré vo mne vzbudzovali ulice bývalého geta, som vedel, že tu film nakrúcať nemôžem. Nikdy som nemal v úmysle nakrútiť svoju vlastnú autobiografiu a ani som to nikdy neurobil. Môžem však využiť svoje skúsenosti z toho obdobia."

Túžbu vrátiť sa do Poľska prebudila v Polanskom autobiografická kniha Wladyslawa Szpilmana o jeho úteku z varšavského geta, "Už keď som si prečítal niekoľko prvých kapitol, vedel som, že tá kniha bude námetom môjho ďalšieho filmu. Je to ten pravý príbeh a ja viem, ako ho vyrozprávať. Je to pozitívna kniha. Napriek všetkej hrôze, o ktorej hovorí, je v nej nádej."

"Zažil som bombardovanie Varšavy," hovorí Polanski. "Chcel som všetko znázorniť presne tak, ako som si to pamätal z detstva. Mojím zámerom bolo čo najviac sa priblížiť realite, v žiadnom prípade som nechcel aranžovať scény hollywoodskym spôsobom."

Okrem svojich vlastných spomienok sa mohol Polanski spoľahnúť aj na autenticitu Szpilmanových pamätí. "Kniha bola napísaná tesne po vojne a to je pravdepodobne dôvod, prečo sú spomienky v nej obsiahnuté také čerstvé. Kniha hovorí o realite neobvykle objektívnym spôsobom. Sú v nej slušní i zlí Poliaci, slušní i zlí Židia, slušní i zlí Nemci..."

Krátko po vstupe nacistickej armády do Varšavy v roku 1939 sa začal útlak tamojšej židovskej komunity. Geto, kde boli Židia umiestňovaní, rástlo, až kým sa v ňom neocitlo všetkých 360 000 varšavských Židov a ďalších 100 000 z okolitých dedín. Keď brutalita nacistov predčila neochotu ľudí uveriť povestiam o masakroch a vyhladzovacích táboroch, postupne sa zvyšoval odpor, ktorý vyvrcholil povstaním v roku 1943. Úspech tejto vzbury však len urýchlil plány Nemcov. Najväčšia židovská komunita v Európe bola nemilosrdne zlikvidovaná.

Pred začiatkom nakrúcania Polanski konzultoval tému s historikmi a ľuďmi, ktorí geto prežili - jedným z nich bol napr. Marek Edelman. Celému filmovému štábu potom premietol niekoľko dokumentov o Varšavskom gete. Nikto z nich nepochyboval o dôležitosti vernej rekonštrukcie Szpilmanovho zázračného prežitia.

Koniec 2. svetovej vojny zanechal mnohé mestá strednej a východnej Európy v ruinách. Aby mohli o 55 rokov neskôr filmári opäť navodiť atmosféru povojnovej Varšavy, museli vynaložiť mesiac práce a pol milóna dolárov. Po dlhom hľadaní bolo zruinované mesto vytvorené v nemeckom Juterborgu, ktorý sa nachádza 90 km od Berlína. Hlavný výtvarník Allan Starski využil tamojšie bývalé kasárne sovietskej armády a vytvoril hrôzu naháňajúcu spustošenú krajinu, ktorú okrem rozvalín lemuje len niekoľko ohnutých pouličných lámp. Práve tu sa nakrúcanie začalo.

Po dvoch dňoch nakrúcania sa štáb presunul do starej vily v Potsdame, ktorá vo filme slúži ako prechodné ústredie nemeckej armády. Keď Szpilmana v jeho úkryte objaví nemecký armádny kapitán (Thomas Kretschmann), musí mu hrou na klavír dokázať, že je skutočne hudobníkom. Počas nakrúcania scény, v ktorej vyhladovaný a premrznutý Žid hrá o svoj život pred zjavne dojatým nemeckým dôstojníkom, sa väčšina štábu neúspešne snažila skryť slzy. Klavírnu skladbu nahral pre film slávny poľský pianista Jenusz Olejniczak.

Varšava však vo filme nie je zobrazená iba ako zdevastované a mŕtve mesto. Keďže sa dej odohráva v rozpätí šiestich rokov, musel Starski spolu so svojím tímom zrekonštruovať prostredie tak, ako vyzeralo v rôznych obdobiach vojny. Príbeh zachytáva inváziu nemeckých vojsk v roku 1939, vznik židovského geta, postupnú degradáciu životných podmienok v ňom a nakoniec i vyhladenie všetkých jeho obyvateľov.

Vzhľadom k faktu, že sa po povojnovej rekonštrukcii tvár Varšavy zásadne zmenila, museli filmári kvôli vernému stvárneniu jej predchádzajúcej podoby použiť rôzne ulice a budovy zo starej varšavskej štvrti Praga. Niektoré objekty, ba aj celé ulice však postavili nanovo. Vytvorili ich v berlínskom štúdiu Babelsberg na základe Starskeho špecifikácií a kresieb.

Proces obnovy historického prostredia bol poznamenaný Polanského snahou o maximálnu autenticitu. Spolu so Starskim niekoľko mesiacov prehľadávali archívy, skúmali fotografie, pozerali dokumentárne filmy a konzultovali svoj pohľad na vec s ľuďmi, ktorí život v gete prežili. Po nekonečnom hľadaní vhodných miest sa Polanski a Starski zhodli na náročnom a nákladnom spôsobe nakrúcania, ktoré bolo kombináciou štúdiových a exteriérových konštrukcií a úprav prostredia.

Polanského vášeň a zápal pre vec zdieľali aj herci a zbytok filmového štábu. Vzhľadom na to, že šlo väčšinou o ľudí mladej generácie, ich predstavy o zverstvách nacizmu, páchaných na Židoch počas okupácie Poľska, boli zahmlené. Po premietnutí dokumentov s danou tematikou bol štáb šokovaný. Kvôli hlbšiemu pochopeniu filmu však bola znalosť tejto nejpríjemnej kapitoly poľských dejín nutná.

Perfekcionista Polanski vyžadoval, aby boli absolútne autentické nielen ulice, kostýmy a uniformy, ale dokonca i tváre hercov a komparzistov. Tisícky adeptov odfotografovali a nasnímali videokamerou. Bolo nevyhnutné nájsť ľudí, ktorí sa vzhľadom a vystupovaním ponášali Poliakom, Židom alebo Nemcom spred 60 tich rokov. Autenticita, ktorú do filmu vniesli nemeckí herci a kaskadéri v uniformách obávanej nemeckej polície a jednotiek SS, bola nakoniec taká vysoká, že nebola celkom príjemná ani režisérovi, ktorého spomienky na obdobie vojny sprevádzajú do dnešných dní.

The Pianist (Anglicko/Francúzsko/Nemecko/Poľsko, 2002, 150 min.)
Réžia: Roman Polanski. Scenár: Ranald Harwood. Kamera: Pawel Edelman. Hudba:Wojciech Kilar. Hrajú: Adrien Brody, Daniel Caltagirone,Thomas Kretschmann, Frank Finlay, Maureen Lipmanová, Emilia Foxová, Ed Stoppard, Julia Raynerová, Jessica Kate Meyerová