MÉDIA A POLITIKA

Chomsky B so svojimi blízkymi spolupracovníkmi začal podrobovať neľútostnej kritike americkú demokraciu, prácu médií a najmä akúsi konvenčný nezáujem ľudí o skutočnú podstatu vecí. Je asi zbytočné zachádzať do detailov a preto použijem len jeho najzákladnejšie tvrdenia a dôkazy, ktorými ich podopiera.

Jedno z nosných Chomského (ďalej len CH) tvrdení znie: Média v demokracii plnia tú istú úlohu ako obušky v totalite. Zatiaľ čo v totalite je vláde jedno, čo si ľudia myslia a vynucuje si svoju pozíciu silovými zložkami, v demokracii nemôže vláda povedať ľuďom: kašleme na vás. Čo však ak napríklad vláda chce isť do vojny a ľudia nie? Treba ľuďom vysvetliť, že to majú chcieť. Médiami. Propagandou. Toľko CH postulát.

Je zaujímavé, že zatiaľ čo ľudia si bežne myslia, že občan je zdrojom moci v demokracii, nemálo politologických mysliteľov túto myšlienku "upgraduje" iným smerom. CH si všíma práve takéto úvahy, ktoré hovoria o elite v demokracii, o menšine, ktorá jediná je schopná vnímať podnety racionálne a vyberať správne rozhodnutia. Keďže títo politológovia považujú bežného človeka za emocionálne reagujúceho, nepriznávajú mu právo rozhodovať. Títo ľudia majú byť presvedčení médiami a to ani nie tak na racionálnej úrovni ako skôr na emotívnej. Čiže nemusia ani tak vedieť prečo, majú tomu jednoducho veriť.

To že táto pozícia nie je len strašením intelektuálov sa CH snažil dokázať niekoľkými konkrétnymi dôkazmi. Najznámejší je porovnanie toho akú pozornosť venovali  hlavné printové americké média dvom podobným udalostiam: bojom v Kambodži a vo Východnom Timore.

Išlo o dve veľké zverstvá, o dve genocídy, ktoré sa odohrávali v takmer identickom čase, ale hľadáčik amerických médií bol úplne iný. Rozdiel bol v tom, že zatiaľ čo v Kambodži vraždili ľavicoví Červení kméri, Indonézia, ktorá vyvražďovala obyvateľov Východného Timoru bola spojencom USA. A tak zatiaľ čo o Timore sa takmer nepísalo a keď tak len stručne a nejasne, články o komunistických hrdlorezoch zaplavili všetky veľké americké denníky v tonách, často prifarbených a zveličených rozmeroch. Jednoducho, americké média kryli chrbát vláde a o zlých písali a o dobrých mlčali.

Aby sme sa dostali k pointe tohto článku (už je na čase, nie? :)) treba vysvetliť jeden základný fakt: Chomsky kritizuje silu médií, respektíve ich dopad, ale zároveň sám tieto média využíva k prezentovaniu svojho posolstva. Je to podobný cyklus ako keď Toscani v knihe "Reklama je navoňaná zdochlina" využíva reklamné postupy a slang.

Na rozdiel od Toscaniho a aj Moora, si Chomsky priznáva tento "kaz" a dokonca nehovorí o sebe ako o revolucionárovi, ale ako o povolenej chybe systému. A na rozdiel od Moora nemanipuluje s informáciami, ale "len" využíva postupy, ktoré sám kritizuje… a to najmä v sebapropagujúcich dokumentoch. Ten rozdiel sa pravdepodobne rodí už vo vnímaní svojho publika. Zatiaľ čo Moore využíva nepriateľovu zbraň na pobalamutenie ľudí, Chomsky hovorí s veľkou úctou o schopnosti obyčajných ľudí chápať, analyzovať a vybrať si. Za problém považuje to, že pre ľudí je vytváraná atmosféra, ktorá ich nenúti rozmýšľať nad týmito vecami a zamestnáva ich svetom celebrít, športu a konzumu. 

Takže každý z nás si vlastne môže vybrať. Medzi Chomskym, alebo Moorom, alebo niekým (nikým) iným. Každý by mal vedieť koho ide voliť a či vlastne ide voliť. Celý život si vlastne vyberáme, či už pri pokladni kina, alebo niekde inde. Čím viac sa zaujímame o svoje okolie, tým menšia je pravdepodobnosť, že slepo podľahneme propagande, a to je hlavička celého tohto klinca.