OČISTA |
OČISTA |
Vzťah justície a politiky na Slovensku je jednou z kľúčových tém tvorby dokumentaristky Zuzany Piussi. V roku 2011, ešte keď Najvyššiemu súdu predsedal Štefan Harabin, jej venovala film Nemoc tretej moci. Odkryla v ňom atmosféru napätia, šikany a korupcie v radoch tých, ktorí by mali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia rozhodovať o spravodlivosti pre nás všetkých.
Po desiatich rokoch sa Piussi k téme vracia, tentokrát už v zdanlivo optimistickejšej atmosfére veľkých súdnych reforiem – očisty. Je sa však naozaj z čoho tešiť? Sledujeme prepotrebnú nápravu systému, alebo sa menia len tváre a mená, zatiaľ čo hra ostáva rovnaká? Film Očista mal premiéru na MFDF Ji.hlava, kde ho porota v sekcii Česká radosť dokonca ocenila Zvláštnym uznaním. Teraz ho môžete vidieť aj v slovenských kinách.
To, že na Slovensku niektoré kľúčové spoločenské mechanizmy nefungujú, ako by mali, mnohí tušili a z vlastnej skúsenosti aj vedeli už dávno. Súkolia zmeny sa však dali naplno do pohybu až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej (tomu, čo jej predchádzalo, venovala Piussi ešte v roku 2019 film Ukradnutý štát). Široká verejnosť sa prebrala z letargie a vyšla do ulíc, svojich kresiel sa vzdali vtedajší minister vnútra aj premiér a opozičné strany sľubovali, že po voľbách bude systém, ktorý umožnil ľuďom ako Marián Kočner požívať neobmedzenú moc, definitívne minulosťou.
Ako sa však ukázalo, chobotnica „našich ľudí” mala ešte dlhšie a mocnejšie chápadlá, než sa pôvodne mohlo zdať. Kočnerov telefón a tisícky zašifrovaných správ v aplikácii Threema viedli k zatknutiu 13 sudcov a odstúpeniu niekoľkých ďalších, zemetrasenie sa nevyhlo ani prokuratúre a policajnému zboru. Veľké záťahy so sugestívnymi názvami ako „Búrka” a „Víchrica” prinášali týždeň čo týždeň dlhé zoznamy zatknutých a kajúcnici z ich radov začali dopĺňať mozaiku súvislostí ďalšími detailmi. Zdalo sa, že sľubovaná očista skutočne prišla a spravodlivosť bude po rokoch opäť „spravodlivá”. Bola však eufória naozaj na mieste?
Zuzana Piussi vo svojom najnovšom filme stručne a zrozumiteľne rekapituluje udalosti posledných rokov a mesiacov. Zasadzuje do nich konkrétne mená a tváre, pripomína viac aj menej známe súvislosti a sústredí sa na niekoľko exemplárnych príkladov toho, že sa zatiaľ vo vzťahu k očiste spravodlivosti na Slovensku nie je veľmi dôvod radovať.
Špeciálne sa film zameriava napríklad na prípad ružomberských papierní – najdlhšieho súdneho procesu v dejinách Slovenska, ktorý sa ťahá už 25 rokov. Na jednej strane tu stoja bývalí zamestnanci podniku, ktorí podľa privatizačnej zmluvy mali nárok na 15% podiel z akcií, na strane druhej majiteľ Milan Fiľo, štvrtý najbohatší Slovák s väzbami na najvyššie politické elity, ktorý na ich návrhy reaguje odmietaním aj protižalobou. Kauzu v rámci svojej predvolebnej rétoriky ako príklad skorumpovanej justície pod taktovkou Smeru vyťahoval aj Igor Matovič. Zuzana Piussi preto priamo s jej aktérmi sleduje, či sa po voľbách sľúbenej spravodlivosti naozaj dovolajú.
Do hľadáčika režisérky sa ale dostala aj kontroverzná kauza bratislavského fekalistu, ktorým mal údajne byť syn generála Pavla Macka, svojho času najvyššie postaveného Slováka v štruktúrach NATO a hlasného kritika bačovania vtedajšej vlády v rezorte obrany. Aj v tomto prípade, ktorý sa s celou rodinou ťahá už od roku 2015, podľa mnohých indícií zohrala rolu v prvom rade politika. Obe spomínané kauzy však spája smutná skutočnosť, že hoci boli v nich zaangažovaní sudcovia v súvislosti s Threemou neskôr obvinení z korupcie, spravodlivosť ťahá za kratší koniec dodnes.
Piussi, samozrejme, vo filme nevynechala ani samotných sudcov, ktorých stretnutia a diskusie zachytáva priamo na pozadí turbulentných zmien posledných mesiacov a rokov. Sledujeme ich, ako spracovávajú skutočnosť, že sa s množstvom ich kompromitovaných kolegov aj samotný sudcovský stav stal predmetom nedôvery a kritiky. Máme však tiež možnosť počuť ich názory a reakcie na masívne reformy, ktoré by stav justície teraz mali konečne napraviť.
Režisérka dokonca nezabudla ani na budúcu generáciu právnikov, prokurátorov či sudcov – študentov, ktorí sa práve v takomto ovzduší pripravujú na svoje budúce kariéry. Slovenská justícia tak vo filme prestáva byť abstraktným pojmom – stelesňujú ju konkrétne tváre, mená a životné osudy, ktoré ňou sú nejakým spôsobom poznačené.
Zuzana Piussi je na Slovensku dlhodobo najdôslednejšou, najzanietenejšou aj najúspešnejšou dokumentaristkou zaoberajúcou sa spoločensko-politickými témami. Niekedy možno ide až na hranu (alebo ešte kúsok za), občas sa opakuje, nie každý jej počin je možno rovnako úderný a silný, ako tie najlepšie z nich. No to, čo robí a ako to robí je vždy naozaj dôležité.
Je to dôležité tak v prítomnosti, kedy už len upriamením pozornosti na ošemetné témy urobí často pre ich aktérov omnoho viac, než populistickí politici, ktorí sa s nimi tak akurát nafotia do médií. No bude to dôležité aj v budúcnosti, kedy jej časozberné reporty sprevádzané až polopatisticky zrozumiteľným komentárom poslúžia ako cenné „konzervy” dneška pre ďalšie generácie.
Očista v princípe nevraví veľa, čo by sme už nevedeli alebo aspoň netušili. Ak sa jej témam podrobnejšie venujete, možno si poviete, že by sa do nej mohlo toho pomestiť aj oveľa viac. Neponúka žiadne definitívne odpovede, zázračné riešenia, nevynáša verdikty – je „iba” zhutneným, poľudšteným obrazom žalostného stavu jednej z kľúčových sfér našej spoločnosti.
Napokon, samotná režisérka iste najlepšie vie, že je to téma stále živá, aktuálna a otvorená. Ešte stále nevieme, aký záver budú kauzy z filmu napokon mať, čo sa stane s obvinenými korupčníkmi v talároch a ako to dopadne so samotnou očistou a súdnou reformou. Posvietiť občas, takpovediac, do najtmavších kútov, je však stále dôležité – hoci aj len tak, aby sme na ne nezabudli a nenechali ich zapadnúť prachom.
Očista (SR/ČR, 2021, 75 min.)
Réžia: Zuzana Piussi. Námet: Katarína Javorčíková. Kamera: Miro Remo. Strih: Šimon Špidla. Dramaturgia: Vít Janeček, Lenka Tomaníková