Kým Dexter: Origins až tak nezaujal novinka Dexter: Ressurection má karty rozohrané oveľa lepšie

Dexter je späť. To možno nie je nejaké veľké prekvapenie, seriál sa vrátil už predtým dvakrát v nových podobách, ale teraz je späť nielen postava, ale najmä to, čo diváci od takéhoto seriálu očakávajú a chcú. Roky nových sérií, zloduchov, sequelov a prequelov ho domotali až tak, že akoby stratil identitu. Aj Dexter samotný bol už niekým iným, preč bola ten pohlcujúci kriminálny triler z prvých sérií, kde ste dej sledovali očami vraha. No nie obyčajného, to bol vraj s vlastným kódexom, ktorý mu umožnil usmerňovať jeho vnútornú temnotu na to, aby bol svet o niečo bezpečnejším miestom. Dosť paradoxná premisa, ale skvele fungujúca.

Kým prequel Dexter: Origins až tak nezaujal a končí hneď po prvej sérii, novinka Dexter: Ressurection má karty rozohrané oveľa lepšie. Mali sme možnosť pozrieť si 6 epizód z 10 v novej sérii a podnázov sa v nich ukázal ako to jediné klišé. Pre značku chce zároveň pôsobiť ako reštart aj pre nových divákov. Prepojení na predchádzajúce série je tu kopa, koniec koncov dej nadväzuje na New Blood, ale seriál je šikovne sprevádzaný flashbackmi a aj nejakým tým vysvetľovaním, aby chytil aj nových divákov, ktorí nepoznajú predchádzajúcich 10 sérií. Nie je to však spravené otravným spôsobom, prípadne ako vata.

Niekoľko týždňov po tom, čo Dexter od vlastného syna schytal guľku rovno do hrude, sa ešte stále ocitá v kóme, kde mu spoločnosť robia jeho „temní pasažieri“. Okrem jeho otca sú to aj iné tváre z minulosti, ktoré sú prejavom jeho podvedomia, ktoré samé nechce, či má Dexter bojovať o život alebo to radšej vzdať. Koniec New Blood čiastočne očistil jeho meno a zároveň uzavrel jeho príbeh. Dexter sa musel rozhodnúť, ako uchrániť svojho syna od osudu, ktorý by kopíroval ten jeho. A prišiel s drastickým riešením.

Minulosť sa ale nikdy nedá úplne hodiť za hlavu a temné tajomstvá si začínajú hľadať cestu späť na povrch. Možno je katalyzátorom niektorých udalostí, seriál ale nie je o nej. Je už len pár postáv, ktoré poznajú Dexterovu skutočnú identitu, no na scéne je aj iná postava, ktorej sa dej môže venovať a ktorá vlastne je jadrom novej série – mladý Harrison, Dexterov syn. Ten koniec koncov dostane Dextera do New Yorku, kde sa rozbieha nový dej.

V rámci neho sa musí napraviť vzťah otca so synom a spojiť cesty, ktoré samotný Dexter rozdelil. Nebude to však jednoduché a po ceste, samozrejme, budú nejaké tie obete. Pozitívom je, že seriál nerecykluje to, čo ste už videli. Dexter tu ako postava rastie, síce má miestami návraty k svojmu starému ja, ale neraz je to skôr o konflikte medzi tým, kým je, a tým, kým by mal byť. Snaží sa nájsť si vlastné miesto vo svete, kde nemôže len tak existovať. Minimálne kvôli svojmu synovi.

A Harrison? Zaujímavá, roztržitá a nie tak vypočítavá postava, ktorá dej neustále posúva vpred. Už keď sa zdá, že sú veci v poriadku, stane sa niečo, čo ich dá znova do pohybu. Fandíte postavám, ktoré nie sú veľmi pozitívne, ale reprezentujú menšie zlo. Seriál v prvých 6 epizódach skvele predviedol, ako diváka dokáže držať v napätí a to spôsobom, ktorý si naozaj užívate. Nie je to predvídateľné, nie je to lacné, nie je to hlúpe. Hlavne to posledné sa dnes až tak často nevidí a možno aj preto Dexter pôsobí tak dobre. Navyše tu fanúšikovia môžu naozaj cítiť návrat ku kvalite prvých sérií.

Nie všetko je ale tak pozitívne a sú tu veci, ktoré mňa osobne vyrušujú. Tou prvou je hudba, ktorá jednoducho pôsobí náhodne. Ako shuffle playlist na nejakej hudobnej službe, kde hrajú v jednu chvíľu Bee Gees, potom Talking Heads, Ramones, Nick Cave, The Strokes, Black Sabbath a mnohé ďalšie. Nemám nič proti, osve sú tu skvelí interpreti, ale tu to žánrovo, tematicky a atmosféricky skáče až príliš. Chápem, čo tým tvorcovia chceli dosiahnuť a pri niektorých postavách to čiastočne funguje, ale aj tak to pôsobí príliš náhodne, rušivo.

A rovnakým problém mám aj s castingom, kde sú staré známe tváre doplnené novými hviezdami, ale nie som si osobne istý, že ich seriál potreboval a zapadli doň. Peter Dinklage, Uma Thurman, Krysten Ritter, David Dastmalchian alebo Neil Patrick Harris sú neraz príliš veľké mená, ktoré zvádzajú veľkú časť pozornosti, no ich postavy to ani tak nepotrebujú. Ak by ich bolo menej, ešte by to mohlo fungovať, ale čiastočne ma to naozaj vyrušuje, v niektorých prípadoch to pôsobí možno aj trochu zbytočne (napríklad NPH). Peter Dinklage dokonca pôsobí ako menej vydarená hyperbola bondovského zloducha. Škoda talentu na takú postavu, ale nie je to úplne o ňom.

Sú seriály, ktoré takto dopozerám do polovice a už nechcem viac. No a potom sú seriály ako nový Dexter, kde som netrpezlivo klikal, či sa už dajú sledovať ďalšie epizódy, lebo chcem vedieť, ako to bude pokračovať. A že nám dali práve tých 6 epizód? Preto, lebo tam je asi najväčší cliffhanger tejto série a diváka naozaj dosť navnadí. Keďže to však stále nie je celé, tak bez známky.

+ napätie a atmosféra

+ návrat ku kvalite pôvodných sérií

+ vývoj postáv

- hudba pôsobí chaoticky a náhodne

- preplnený casting môže odvádzať pozornosť