Pocta opomínanému kurdskému národu vo výnimočnom filme Susedia

Príbeh Susedov rámuje súčasnosť – nedávna realita, kedy pri úteku pred Islamským štátom uviazlo na Tureckých hraniciach mnoho Kurdov v utečeneckých táboroch. Väčšina deja je však situovaná do prvej polovice osemdesiatych rokov, obdobia, ktoré predznamenáva dnešnú nenávisť voči kurdskému národu. Časový rámec vytvára premostenie medzi minulosťou a súčasnosťou; ilúziu, že Kurdov by mohli konečne čakať lepšie časy.

V očiach poučeného diváka táto nádej vyznieva chiméricky. Kurdi sú najpočetnejší národ sveta, ktorý nemá svoj vlastný štát. V sýrskom Kurdistane sa potýkali a potýkajú s nepriazňou zo všetkých možných strán – z poza hranice s Tureckom aj od arabských islamských fundamentalistov. Svetové veľmoci dlhodobo odmietajú tomuto nemalému národu podať pomocnú ruku.

To je jeden z dôvodov, prečo sa film režiséra Mano Khalila oplatí vidieť – divák sa môže na chvíľu stretnúť s etnikom, ktoré je oprávnene rozčarované z nespravodlivosti a v neposlednej rade započuť jeho rodný jazyk.

Napriek kontextu horkej reality, Khalil – pôvodom zo sýrskeho Kurdistanu – usiluje o romantizujúci pohľad. Susedia sú rozprávaní z perspektívy šesťročného kurdského chlapca Šera, pochádzajúceho z malej pohraničnej dediny, v ktorej každý pozná každého. Strýko Aram je chlapcovým veľkým vzorom, Šero obdivuje najmä jeho hravú nebojácnosť provokovať tureckých pohraničníkov.

Dlhodobo budované dobré vzťahy medzi Šerovou rodinou a ich židovskými susedmi sú ďaleko vzdialené od oficiálnej ideológie vtedajšej vlády Háfiza al-Asada. Kvôli nepriaznivej spoločenskej atmosfére takmer všetci Židia krajinu opustili, zostali len tí, ktorí si nedokázali vyhotoviť falošný cestovný pas. Nevyrieknutá láska medzi Aramom a Židovkou Hannou vyznieva čisto a idylicky, zároveň v sebe ukrýva bezpredsudkový vzdor voči bigotnému režimu.

Rolu vyslanca štátnej ideológie má v dedine naplniť nový učiteľ. Pod jeho taktovkou škola nefunguje ako inštitúcia všeobecného a základného vzdelania, ale ako pionierska organizácia, v ktorej sa všetci oslovujú „súdruhovia“ a spriadajú plány na porážku sionizmu. Učiteľ vzývajúci al-Asadov kult osobnosti hlása panarabskú ideológiu a márne sa pokúša vyplieniť všetko, čo odporuje jeho nacionalistickému presvedčeniu.

Deti sa musia s arabčinou plne identifikovať v škole aj doma. Šero – hovoriaci len kurdsky – nerozumie desivým antisemitským prejavom svojho učiteľa a poškľabuje sa nad zvukmi nezrozumiteľného jazyka. Keď sa chlapec s otcom učí vysloviť krkolomnú arabskú hlásku, miesto nej vyriekne „p“. Irónia tohoto momentu spočíva v tom, že arabčina zvuk „p“ nepozná.

Aj keď film primárne funguje ako pocta kurdskému národu, režisér svoje jednostranné naladenie dolaďuje motívmi, ktorými Kurdov a Židov aspoň čiastočne vyvádza z idealizujúceho hávu. Sklony k mizogýnii v kurdskej komunite naznačujú, že násilie má svoje miesto aj v tomto etniku. Satiricky vyznieva poznámka židovskej matky o tom, že prioritou jej muža je viac obchod než rodina. Rozprávanie však z prevládajúceho romantizujúceho pohľadu výraznejšie nevybočuje.

Snímka prevažne stojí na roztomilosti detského hrdinu a typologizácii postáv. Hlavným dejovým rámcom sa stáva čakanie na elektrifikáciu dediny a s ňou spojená kúpa televízora. Problém epizodického rozprávania Susedov spočíva v tom, že silné a tragické momenty náhle prichádzajú a náhle doznievajú, osudy postáv tým strácajú svoju dôležitosť.

Tento naratív zjavne vychádza z neúplnej perspektívy detského hrdinu. Šero častokrát interpretuje situáciu optimisticky či s naivným posmeškom, až po chvíli objavuje nemilosrdnosť reality. Iróniou je, že tejto nezrelosti sa nevyhne ani fanatický učiteľ. Ten je pri konfrontácii s realitou natoľko rozčarovaný, že divák s ním dokáže aspoň na chvíľu súcitiť.

Filmu sa nedá uprieť pôsobivosť a komplexnosť niektorých jednoduchých situácií. Keď sa hidžáb jednej ženy zachytí o ostnatý drôt pohraničného plotu, čelíme nie len napínavému momentu, ale aj mnohovrstevnému obsahu. Jednoduchý motív vypovedá o túžbe po blízkosti s rodinou, ale aj o neľútostnom narysovaní hraníc tam, kde nemajú svoje prirodzené miesto.

Hodnotenie: 75/100

+ pocta opomínanému kurdskému národu

+ intenzita a komplexnosť niektorých jednoduchých momentov

+ zjednodušený pohľad v rámci satirického pohľadu nevyznieva ideologicky  

- epizodické rozprávanie rozvíja postavy len minimálne