Aftersun, Les passagers de la nuit, Dalva - hodnotíme trojicu mimoriadnych filmov

V programe filmového festivalu v Karlových Varoch sú niekedy viac ako jednotlivé, oceňované diela zaujímavé skôr ...

pridal Martin Kaňuch 27.11.2022 o 22:50
Aftersun, Les passagers de la nuit, Dalva - hodnotíme trojicu mimoriadnych filmov


V programe filmového festivalu v Karlových Varoch sú niekedy viac ako jednotlivé, oceňované diela zaujímavé skôr tematické prepojenia rôznych, aj menej nápadných filmov v daných sekciách či v programe celkovo. Nejde o sledovanie „artových“ trendov. Zaujímavé je ako sa dopĺňajú, v pohľade, názore, expresivite. Niektoré ideové „vlákna“ medzi filmami otvárajú zaujímavé debaty, prípadne kontroverzie.

Dobrým príkladom „putovnej“ polemiky je uvedenie filmu Osem hôr vo Varoch (tam spojenie napr. s Modrým kaftanom) ako aj v Piešťanoch – tam i u nás spojené s diskusiami o hraniciach priateľstva medzi mužmi (európska „Skrotená hora bez sexu“). Nie vždy sa po Varoch podarí v krátkom čase uviesť na Slovensku aspoň časť takto prepojených filmových výpovedí. Niektoré z nich sa však aj tohto roku dali vidieť na festivale Cinematik.

Dalva

Tradičnú a najobsiahlejšiu tematickú sériu predstavujú (nielen) vo Varoch príbehy o dospievaní, emancipácii alebo rodičovstve. Aj preto pri nich stále viac záleží na nastavení rastra citlivosti vypovedania, na rozhľade a empatii tvorcov (pripomeniem Chlapčenstvo Richarda Linklatera), priamočiarosti deja, presvedčivosti ne-herectva alebo aj miere kultúrneho ozvláštnenia. Pestrosť a odlišnú vyhranenosť rozprávania v tejto sérii pekne ilustrovali Krásne bytosti na Islande, Vzdialení na Okinawe i Pod figovníkmi v Tunise.

Iné ukotvenie a perspektívu mala na pozadí súčasných konfliktov rodina v ukrajinskom Pohľade motýľa alebo v nemeckom Rabiye Kurnazová vs. George W. Bush – oba filmy odlišne naliehavo komunikujú nezdolnosť (žiaden boj matky o dieťa nie je vopred stratený), resp. oporu človeka v neutíchajúcej nádeji.

Najintenzívnejšie bývajú spravidla výpovede spracované podľa osobnej skúsenosti, odkrývajúce jedinečné nastavenia vzťahov v rodine, ochotu obetovať sa pre druhého, ale aj silu manipulovať ho alebo zneužívať. Vlastná skúsenosť dáva autorovi šancu odkryť zažité bohatstvo rodičovského citu alebo vyjadriť bolesť sklamania z rodiny ako väzby. Niekedy sa to takto jasne dá rozlíšiť (ventilovať) až ex post, v rámci filmového nostalgického spomínania alebo v snahe pochopiť traumu z detstva. O tejto hranici medzi obetavosťou, nezištnosťou a ovládnutím druhého pozoruhodne citlivo vypovedali napríklad debutujúce režisérky – Belgičanka Emmanuelle Nicotová vo filme Dalva, inšpirovanom skutočnými príbehmi zneužívania detí, a Škótka Charlotte Wellsová v jemne „emočne autobiograficky“ vyladenom filme Aftersun.

Obidve rozprávajú príbehy dospievania a krehkosti dôvery, hlavne vo vzťahoch dcér a otcov. U 12-ročnej Dalvy pritom ide o dospievanie akoby prevrátené naruby, keďže sa na začiatku (po zatknutí otca políciou) oblieka, líči a hlavne pokúša správať už ako žena. Jej dospievanie teda predstavuje návrat od urýchľovanej zrelosti akoby späť do puberty, k adekvátnemu výzoru i jazyku. Mentálne dezorientovaná a precitlivená svojím rovesníkom nerozumie, o to viac, že ju umiestnia do detského domova.

Dalva nechodila do školy, žila len s otcom, postupne sa teda rozpamätáva na to očakávané, prirodzené, pubertálne správanie, ktoré ním zmanipulovaná preskočila. Len ťažko chápe zradu otca, no musí sa zbaviť jeho programu, vízie života, ktoré do nej sebecky inštaloval, Rastúce rozčarovanie z opätovného „stávania sa dievčaťom“ herecky veľmi presvedčivo stvárnila Zelda Samsonová, keďže jej neherecká, nevyhraná tvár pôsobila v rôznych situáciách nerozlíšiteľne detsky i dospelo.

Aftersun

Hrdinka filmu Aftersun, 11-ročná Sophie, sa s otcom Calumom už nevidí tak často po rozpade ich rodiny; s mamou žije v Škótsku, on sa presťahoval do Londýna. O to intenzívnejšie prežíva, keď nastane ich vzácny, hoci len vymedzený čas. Minimalistický príbeh, ktorý neskrýva „nádych spomienky na detstvo“, režisérka odvíja z pohľadu svojho alter ega, dospelej Sophie. Pár krát ju vo filme zahliadneme ako sa nad fotkami alebo videokamerou vracia k svojim tínedžerským rokom a k vzťahu s otcom. Wellsová ho neilustruje mnohými obrazmi z rôznych stretnutí, miest, období.

Intenzitu vzťahu otca a dcéry tu rozkrýva v spätnom pohľade koncentrovanom na jedinú vybranú udalosť – ich spoločný prázdninový týždeň v tureckom prímorskom rezorte. Ostatní mladí jej pohodového, mladíckeho otca závidia, dokonca ho najprv berú ako jej staršieho brata. Leňošia pri bazéne, nudia sa pri animačných hotelových programoch, alebo sú na fakultatívnych výletoch. Nehovoria si veľké veci, výčitky, neriešia ponorkové drámy. On si užíva zvedavosť jej dospievania (všíma si chlapcov), ona testuje jeho veľkorysosť drobnými provokáciami.

Rozpad rodiny, bolesť odlúčenia ani iné traumy (jeho zdravotné problémy) nerezonujú prvoplánovo, ale nenápadne, mimovoľne, akoby „zo záznamu“. Formu retrospektívy tu pravidelne prehlbujú zábery z malej videokamery, ktorú počas výletu používa najmä Sophie ako reportérka (výnimočný castingový objav školáčky Francescy Coriovej). No obaja si v nej prehrávajú záznamy a zvýrazňujú dané momenty. Obraz monitora v kamere je často len malým podobrazom v obraze, no niekedy obsadí celé plátno. Wellsová premyslene pracuje s jeho zastavovaním (situácie vyhrotenej emócie), s pretáčaním záznamu ako pamäťovej pásky, počas ktorého sa spomienky často rozostrujú, stroboskopicky prebleskujú alebo sa drolia na pixely.

Niektoré veci sa dajú uvidieť a pochopiť až po čase, a sekundárne, z rozmazaných či pozastavených obrazov (pamäť ako nekonečná work in progress). Dospelá Sophie sa ponorila do nich, aby si – už ako matka (na konci filmu začujeme jej dieťa) – pripomenula rodičovské puto, vždy určujúce dospievanie, sebadôveru a celkovo identitu mladého človeka.

Noční pasažieri / Les passagers de la nuit

Veľmi príjemným ozvláštnením karlovarského dialógu filmov v tematickej sérii o dospievaní, ktoré sa dalo vidieť aj v Piešťanoch, je film francúzskeho režiséra Mikhaëla Hersa Noční pasažieri. Rozvíja a hlavne v ňom prehlbuje štýlovo i tematicky to najpodstatnejšie zo svojej predošlej tvorby (Pocit tohto leta, 2015; Amanda, 2018). Kladie dôraz na presnú evokáciu doby príbehu, familiárnu (dokumentárnu) znalosť a zároveň príznakový „výtvarný“ opis prostredí, v ktorých sa pohybujú jeho postavy, na hĺbku charakterov a silu ich vzťahov.

Jeho Noční pasažieri sú komornou rodinnou drámou, trochu aj romantickou, v tom najlepšom zmysle slova. Dobová štylizácia, konkrétne časové (až politické) ukotvenie, je tu vizuálne ešte uhrančivejšie ako v jeho predchádzajúcich filmoch. V Aftersun išlo Wellsovej o obrazovú patinu jej detských 90. rokov, Hers sa pokúša komplexnejšie naznačiť aj celkovú, neistú spoločenskú a politickú klímu 80. rokov.

Začiatok príbehu symbolicky ukotví do 10. mája 1981 v Paríži, keď víťazstvo kandidáta ľavice Françoisa Mitteranda v prezidentských voľbách (použije aj archívne zábery osláv v uliciach) predznamenáva nutnosť zmien nielen v celej krajine, ale aj v živote hlavnej postavy, matky Elisabeth, ktorú opustil manžel a ona si musí nanovo hľadať prácu, aby sa mohla postarať o dve dospievajúce deti.

Zmien, ktoré ju náhle čakajú, sa obáva, no zároveň ju postupne oslobodzujú. Zamestná sa v rádiu, pracuje v celonočnej šou, ktorú sama kedysi rada počúvala. Dáva hlas rôznym zvláštnym stvoreniam, podivným nočným pasažierom (tak sa šou aj volá) veľkomesta, ktorí sa vyznávajú zo samoty, tráum, odlišného vnímania sveta. Tam stretne tajomnú osemnásťročnú tuláčku Talulah – vo francúzskom filme známu figúru nezávislosti, bojovnosti i krehkosti, bez domova i stálej práce (od neobaroka po Vardovú).

Vtiahne ju do svojej rodiny a dievča verné svojmu indiánskemu menu v nej rozčerí vodu. Zruší nastavenia z predošlej rodinnej konštelácie, otvára oči súrodencom i matke, mení ich sebadôveru. Vidia na jej živote, že sa nemusia držať len toho, čo je zabezpečené či zaručené, nemusia sa báť neznámeho. Talulah (opäť empaticky obsadená Noée Abita) sa po pár rokoch z ich života – obidve strany si darovali šancu na reštart.

Novej rodinnej situácii i odlišnej dynamike života mladých statočne čelí rovnováhu hľadajúca Elisabeth, ktorú čarovne, s citom, zahĺbením, láskavosťou či zraniteľnosťou hrá Charlotte Gainsbourgová. Prirodzenosť jej tváre matky je nespochybniteľná. Podobne uhrančivo pôsobí aj Paríž ako ďalšia postava tohto filmu. Hers priznáva veľký dôraz na atmosféru intimity v interiéroch (mäkkosť svetla), v rádiu (retrospekcia hudbou), na príťažlivosť vybraných zákutí mesta. Vizuálne sa mu darí veľmi presvedčivo evokovať zeitgeist onej dekády, pričom priamo (ukážkou) alebo nepriamo vzdáva hold filmom, ktoré ho inšpirovali (napr. Severní most Jacquesa Rivetta alebo Noci v splne Érica Rohmera).

Nočných pasažieroch sa Hersovi podarilo, podobne ako v Wellsovej i Nicotovej, vyhnúť vyhrotenej prvoplánovej dramatizácii. Jeho štýl je skôr kontemplatívny, veľmi pozorne zvýrazňuje jemné nuansy expresivity postáv. Zameriava sa, ako hovorí, na tie najobyčajnejšie, prchavé momenty života, pointuje ich pôvab. Chce aby vo filme pôsobili čo najpoetickejšie. Vo výsledku máme na konci pocit, ako by sme jeho postavy dôverne poznali.





Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 15986
02 |
návšt. 12310
03 |
návšt. 11046
04 |
návšt. 10135
05 |
návšt. 5906
06 |
návšt. 4816
07 |
návšt. 2648
08 |
návšt. 2253
09 |
návšt. 1146
10 |
návšt. 1006
REBRÍČEK US
01 |
$45,8 mil.
02 |
$30,4 mil.
03 |
$13,5 mil.
04 |
$4,2 mil.
05 |
$3,5 mil.
06 |
$2,4 mil.
07 |
$1,5 mil.
08 |
$1,4 mil.
09 |
$0,707 mil.
10 |
$0,686 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2023 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.