Filmová škola – Taliansky neorealizmus, civilnosť bez prikrášlenia

Po letnej prestávke sa opäť hlásime s naším seriálom a po Nemecku a Francúzsku tento raz smerujeme na juh do povojnového Talianska.

Pre neorealizmus bolo príznačné nakrúcanie v reálnych lokáciach (mimo ateliérov), práca s nehercami či neznámymi amatérskymi hercami, snaha o autenticitu a nedivácke sociálne témy súvisiace s robotníckou triedou, chudobou, nespravodlivosťou a zúfalou povojnovou situáciou. Cieľom filmárov bolo zobrať povojnovú realitu bez prikrášlenia, bez štylizácie.

V snahe o prirodzenosť sa napríklad nepoužívalo umelé svietenie, protagonisti sa nelíčili a ani sa nijako neupravovali priestory, kde sa nakrúcalo. Neorealistické snímky tak pôsobia semi-dokumentárne a civilne. Tento umelecký smer bol citeľný na konci druhej svetovej vojny a najmä krátko po nej.

Kľúčovými režisérmi obdobia – ktoré býva označované ako zlatá éra talianskeho filmu – boli Luchino Visconti, Roberto Rossellini, Vittorio De Sica či taký Federico Fellini, ktorý v začiatkoch svojej kariéry mnohé neorealistické veci (spolu)napísal.

Významní zástupcovia:

Posadnutosť (Ossessione, 1943)

Rím, otvorené mesto (Roma, città aperta; 1945)

Paisa (1946)

Zlodeji bicyklov (Ladri di biciclette, 1948)

Zem sa chveje (La terra trema, 1948)

Horká ryža (Riso amaro, 1949)

Cesta nádeje (Il cammino della speranza, 1950)

Rím v 11 hodín (Roma ore 11, 1952)

Europa '51 (1952)

Umberto D. (1952)

Ďalšie časti filmovej školy nájdete TU