Redakcia Kinemy spomína na Milana Lasicu - Ďakujeme!

Juraj Malíček

Ono sa to bude asi až banálne opakovať, ale s tým sa jednoducho nedá nič robiť, na humore Milana Lasicu a Júliusa Satinského vyrástlo niekoľko generácií. Minimálne moja, za iné si netrúfam hovoriť, ich pozná naspamäť. Počúvali sme ich dokola Ktosi je za dverami, Plné vrecká peňazí, Dialógy, Deň radosti, Náš priateľ René a tak ďalej. Na platniach, na kazetách, neskôr v reedíciách na CD. A pesničky samozrejme, Bolo nás jedenásť, S vetrom o preteky, My, Sťahovaví vtáci, tie texty sú dokonalé, aj tak si ale myslím, že sú to skôr básne, toto ale nechajme, ak sa naozaj čomusi chcem vyhnúť, tak je to pátos.

Iné ma tak spontánne napadlo. Pripomenúť tie – aspoň sa mi zdá – menej- exponované Lasicove diela, čo sa spomínajú menej, alebo vôbec a je to veľká škoda. Televízne inscenácie a filmy, v ktorých hral a ktoré režíroval či sa na nich podieľal ako scenárista.

Najprv tu máme také to majstrovstvo drobných úloh, takmer štekov, ktoré nádherne ilustruje nedocenená komédia režiséra a scenáristu Iva Trajkova Kanárska spojka (1993). L + S v nej stvárňujú mafiánov, Lasica šéfa z Chicaga, Satinský jeho slovenského poskoka a tak troška kradnú ten film pre seba. Sú nádherní a Lasicovo rozpamätávanie sa na Al Capona je jednoducho geniálny herecký fragment. Treba vidieť.

Podobne pamätný je jeho výstup v nádherne bizarnom semifolklórnom muzikály Neďaleko do neba (1987, r. Martin Ťapák), kde hrá so šarmom sebe vlastným Lucifera. Šéfuje peklu a každá veta, ktorú v tom filme povie funguje ako pointa nevypovedaného príbehu o povahe človečenstva.

Dva príklady pars pro toto o Milanovi Lasicovi ako veľkom hercovi menších úloh musia stačiť, pozrime sa na opačnú polohu, na inscenácie, respektíve televízne filmy, ktoré doslova stoja na jeho charizme.

Žiada sa mi spomenúť dve. Tá prvá sa volá Raz, dva, tri, nakrútil ju v roku 1985 Gábor Varkónyi, a ak vám jej názov čosi pripomína, sme na dobrej ceste. Raz, dva, tri je totiž jednoaktovka, divadelná hra slávneho maďarského dramatika Ferenca Molnára, ktorá sa dočkala hneď dvoch zásadných filmových spracovaní. Tým prvým je komédia Billyho Wildera z roku 1961 One, Two, Three, ba čo viac, jedna z najlepších komédií vôbec a za toto som ochotný hádať sa do skonania sveta. No a druhou je práve československá Varkónyiho televízna adaptácia, v ktorej Milan Lasica prakticky nezlezie z obrazu, pričom vlastne hrá postavu, ktorú vo Wilderovej verzii stvárnil James Cagney. A znova sa opakujem, ale lepšie slovo ma nenapadá, o čo vidíme, je geniálne.

Nie vážne, ak by ste si mali pozrieť len dve veci, tak tieto. Dve verzie toho istého príbehu, jeden s Jamesom Cagneyom v hlavnej úlohe, druhý s Milanom Lasicom, oba samé za seba sú geniálne, spolu, ako kombo predstavujú čistú divácku extázu.

Druhá inscenácia, ktorú jednoducho musím spomenúť v súvislosti s Lasicovým autorským hereckým majstrovstvom je Romulus Veľký, televízny film z roku 1992, v ktorom režisér a jeden z kmeňových Lasicových spolupracovníkov Peter Mikulík adaptuje do televíznej podoby divadelnú hru Friedricha Dürrenmatta, pričom ju doslova stavia na Lasicovom hereckom výkone. Výborní sú aj všetci ostatní herci samozrejme, ale na Lasicovi to stojí a padá. Hrá posledného (západo) rímskeho cisára, v jadre tragickú postavu a robí to tak nádherne, a presvedčivo, že každému, kto si Romulusa Veľkého pozrie jednoducho musí byť jasné, že komédia je naozaj jednou z foriem drámy. Na výsosť vážna vec, navyše zaťažená celkom nebanálnym filozofickým presahom. Veľké, to najväčšie umenie.

A potom sú tu veci, ktoré Lasica režíroval, nie divadelné predstavenia, ktoré mu boli prirodzeným domovom, ale televízne filmy. Odporúčam tri. Jeho televízny režisérsky a scenáristický debut z roku 1988 Veľká rošáda, adaptáciu poviedky Roalda Dahla, jeho televíznu verziu operety Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa Modrá ruža (1996), ktorá je doslova veľkým vyznaním lásky k presne tej hudbe a poetike, ktorú ako spevák interpretoval s Bratislava Hot Serenaders a jeho poslednú televíznu režisérsku prácu Talár a ptačí zob, realizovanú v Česku v roku 2003. Režíruje v nej vo veľkom štýle a malom, ale nádherne vtipnom príbehu Jaromíra Hanzlíka a Zdeňka Svěráka a zase to je čosi, čo nadchne a prekvapí zároveň, presne tým unikátnym Lasicovským spôsobom, kvôli ktorému sa azda ani nedal neobdivovať.

A vraj máme napísať čosi stručne. O Lasicovi stručnejšie neviem.

Lucia Fajnerová

Milan Lasica bude Slovensku chýbať v toľkých rozmeroch a súvislostiach, že nám to asi všetkým bude dochádzať len postupne a ešte to chvíľu potrvá. Vždy vedel nie len čo, ale aj ako to povedať – na javisku, pred kamerou, v bežnom spoločenskom živote. Svojím spôsobom akoby sám stelesňoval význam slova „kultúra” a aj v aktuálnych ťažkých časoch nám pravidelne, so sebe vlastnou gráciou pripomínal, že to u nás s tou kultúrou (umeleckou aj ľudskou) hádam ešte nie je úplne márne. Bola to, skrátka, osobnosť, aká sa rodí raz za generáciu. Samozrejme, mimoriadne bude chýbať aj svetu filmovému, ktorého bol aj vo vysokom veku stále aktívnou súčasťou, či už ako čestný prezident ArtFilm Festu alebo skvelý herec. Osobne si ho v rámci kinematografie budem ale asi aj tak najvýraznejšie pamätať vďaka nestarnúcim klasikám ako Srdečný pozdrav zo zemegule (1982), Utekajme, už ide (1986) alebo Vážení priatelia, áno (1989).

Michal Korec

"Milana Lasicu som osobne viac vnímal z divadelných dosiek, TV programov či živých predstavení ako z filmov, ale niekoľko mi utkvelo v pamäti na celý život. Je to najmä Srdečný pozdrav zo zemegule a Traja veteráni, ktoré som pozeral dookola. Každopádne, nebol iba osobnosť z kategórie herec, jeho spôsob vyjadrovania, glosovania či postrehov bol nezameniteľný - a ten bude teraz veľmi chýbať."

Tatiana Rusnáková

Milana Lasicu som nikdy nevnímala ako exkluzívne filmovú osobu. Najmä preto, že sa objavoval v širokej škále rôznych televíznych programov, ale aj rôznych kultúrnych odvetví. Čistou náhodou som sa raz dostala ku knihe Rok Lasicu, kde každý mesiac v rozhovore s Jánom Štrasserom komentuje udalosti, ktoré sa udiali vo svete aj na Slovensku. Veľmi ma vtedy udivoval jeho široký prehľad, množstvo tém, na ktoré vedel viesť dlhé a nesmierne podnetné polemiky, inteligencia ale aj práca so slovom, ktorú Slovensko milovalo dlhé roky predtým, než táto kniha vôbec vyšla. Neoriginálne je pre mňa jeho najsilnejším filmovým momentom snímka Juraja Herza Sladké hry minulého leta, ktorý je v kontexte slovenskej kinematografie presne tým, čím bol on sám a celá jeho kariéra – unikátnym dielom.

Barbora Gvozdjáková

Milan Lasica bol pre mňa aj časť maturitnej otázky. Veľmi mi sadla. Témou bol humor v slovenskej literatúre. Veľkú časť som venovala práve jemu a Julovi Satinskému. Stále sa mi ťažko hovorí o oboch už v minulom čase. Nejak mal človek pocit, že tu budú navždy. Počas štúdia na gymnáziu sme si ich počúvali skoro pravidelne. Texty mali šmrnc a istú nadčasovosť. Talent ukazoval v literatúre, divadle a tiež na filmovom plátne. Neviem vybrať jeden film, ktorý by bol ten top. Veľmi rada mám Sladké hry minulého leta, ale ikonická je pre mňa jeho postava colníka v rozprávke Traja veteráni. Tak už sú tam hore všetci traja - Filip, Satinský a Lasica.

Michal Šmajda

Pán Milan Lasica bol jeden z možno jedenástich ľudí v tejto republike, ktorý nás – aj v časoch, keď už bolo síce lepšie než pred tým, no stále nie dobre – dokázal svojim galantným „smútkom v humore“ upokojiť. Bol spoločenskou konštantou pre viaceré generácie, morálnym majákom nielen v rozbúrených časoch. Nedal sa nikdy predvídať, s akou vtipnou pointou príde; vedeli sme len, že po jej majstrovskom odznení budeme mať dlhý úsmev na perách a ešte dlhší pokoj v duši. O takúto istotu sme v nedeľu po jeho javiskovej rozlúčke prišli.

Z jeho filmových rolí mám najradšej úradníka Bohuša, ktorý prechádza krízou stredného veku na pozadí konca socializmu v 80tych rokoch. Smutno-veselá postava manžela, otca a povýšeného referenta zo satirickej komédie Dušana Kleina – Vážení přátelé, ano (1989), výborne sadla jeho prirodzenému, cynickému až sarkastickému humoru a predstavuje tak pre mňa esenciu Milana Lasicu.

Zostáva nám smutne v tichu skonštatovať, že našej spoločnosti bude chýbať ako dlho nikto pred ním. Bol tak cnostnou osobnosťou a vzácnou človečinou, že mu z akejsi vyššej moci bolo dopriate odísť ako najväčšiemu Pánovi. Zomrieť na javisku... a zomrieť. Odišiel posledný velikán slovenského humoru. Všetci sú už dverami.

Zuzana Ondrišová

Milan Lasica odišiel za svojím kamarátom. Zanechal nám výrazný odkaz a len na nás záleží, ako ho posunieme ďalej. Určite mu náhla posmrtná glorifikácia jeho osobnosti lomcuje kútikmi úst. Nad všetko sa vedel povzniesť a burcovať spoločnosť svojím inteligentne nadhľadovými bonmotickými výrokmi. Vytvoril tu na Zemi nezameniteľný prototyp svojho myslenia a následne búrlivú odozvu v širokých masách. Napokon, svojou jednoduchou rétorikou oslovoval široké spektrum divákov i poslucháčov, pre ktorých sa stal váženým učiteľom často komických súvislostí a dával im svojím láskavým humorom pochopiť, čo za pestvá slovenský národ okúša a snažil sa v nich vždy prebudiť mysliaceho človeka, schopného chápať nadhodenú absurdnosť, aby sme začali používať zdravý rozum. S jeho renomé si to mohol dovoliť. Ľpieť na prehnanej podstate človeka, aby sa jeho hlava konečné rozhýbala. Vážení přátelé, ano!

Lukáš Slovák

Pre mňa bol Milan Lasica doktor v oblasti inteligentného humoru. Expresívne trefné bonmoty a hodnotenia spoločensko-politických udalostí z neho už dávno spravili nezabudnuteľnú ikonu, ktorá bude najmä v dnešnej dobe nesmierne chýbať. Vždy to povedal pekne. Tak ľudsky, prosto. Aby tomu porozumel aj kandidát vied 😊 Z jeho hereckých úloh sa mi nesmierne páči scéna v samoobsluhe z filmu Srdečný pozdrav ze zeměkoule.

Simona Sopiaková

O pánovi Lasicovi by sa dali písať slohy, no zároveň je aj veľmi ťažké vyvarovať sa pri tom použitiu klišoidných fráz. Humorista, prozaik, textár, herec, režisér, spevák... Milan Lasica jednoducho naozaj bol slovenskou osobnosťou, na ktorú sa nezabúda. Pre osobitý humor, ktorý využíval nie len na pobavenie, ale najmä na vyjadrenie postoju k akejkoľvek téme. Vždy v obraze a s pevným vlastným názorom. Pre svoju charizmu, ktorá v pestrom kultúrnom prostredí automaticky zabezpečovala príjemnú atmosféru. Pre slová, ktorými šetril, no napriek tomu povedal vždy to podstatné. A azda najviac preto, že to bol človek, ktorý mohol aj mlčať a i napriek tomu z neho sálala hmatateľná múdrosť a vyrovnanosť.

V jednej veľmi peknej role sa vynímal vo filme Utekajme už ide! . Československá komédia z 80. rokov postavená na jednoduchom nápade, prináša mnoho úsmevných situácií doplnených o vtipné hlášky. V centre diania je chudobná rodinka tlačiaca sa v jednoizbovom byte, ktorá postupne cez náhodne vzniknutú dieru v stene, začína s pravidelnosťou navštevovať byt svojho nového tajomného nájomníka (M. Lasica). Štvorica si v čase jeho služobných ciest užíva nepoznaný prepych a chvíľkovo vedie lákavý, druhý život. Film z roku 1987 disponuje celou plejádou skvelých slovenských i českých osobností (M. Zednikovič, Bydžovská a povestné duo Lasica – Satinský) a aj v súčasnosti stále dokáže poskytnúť príjemný zážitok s poeticko-erotickým nádychom. Miestami síce pôsobí naivne, až rozprávkovo, no ako vo filme odznie priamo z úst nášho velikána: „Všetci potrebujeme rozprávky.“

Jedno veľké ĎAKUJEM tam hore!

Peter Konečný