Muž, ktorý predal svoju kožu - balansuje na hrane sociálnej kritiky a exploatácie

L'Homme qui a vendu sa peau / Muž, ktorý predal svoju kožu je aktuálnym kandidátom na zisk Oscara pre najlepší cudzojazyčný film ako oficiálny vyslanec Tuniska. Medzinárodná koprodukcia rozpráva príbeh utečenca a jeho snúbenice, ktorých rozdelila občianska vojna v Sýrii. Dievča chcú jej rodičia vydať za bohatého Belgičana, Sam (Yahya Mahayni) sa ju rozhodne zachrániť, aby si ju mohol vziať sám. Na to však potrebuje peniaze. Rozhodne sa spojiť s kontroverzným umelcom a nechá sa potetovať. Krátko nato je však Sam vystavovaný v múzeu ako trvalý exponát, zrazu si uvedomí, že predal oveľa viac, než len svoju kožu. Režisérsky a scenáristicky je snímka dielom Kaouther Ben Hania – tá zabodovala pred pár rokmi snímkou Aala Kaf Ifrit/Kráska a psy, bojujúca aj o cenu Un Certain Regard na festivale v Cannes. Z dostupných recenzií má na portáli Metacritic hodnotenie 67 percent. 

San Francisco Chronicle (100 %)

Film možno nebude úplne uveriteľný, ale obsahuje niekoľko skvelých metafor pre pár aktuálnych sociálnych problémov, ktoré vytvárajú vlastnú zničujúcu pravdu.

Movie Nation (88 %)

Titul je politický a hravý, romantický a ironický. Je o občianskej vojne v Sýrii, o zberateľoch umenia, ľudských právach a živote ako umeleckom diele. Je aj provokatívnou a temne vzrušujúcou zábavou. Scenáristka a režisérka Kaouther Ben Hania sa inšpirovala skutočným príbehom tatéra a umeleckého subjektu, a premenila ho na túto paródiu na umelecký svet, premenlivú povahu toho, čo v týchto časoch nazývame umením.

Variety (80 %)

Ak si myslíte, že dej snímky je kompletne uletený, vedzte, že režisérka sa nechala inšpirovať belgickým umelcom Wimom Delvoye (ktorý sa objaví aj v malej úlohe vo filme). Ten pred pár rokmi potetoval chrbát muža menom Tim. "Kúsok" bol predaný nemeckému zberateľovi umenia a Tim je tak zazmluvnený povinne stráviť istý čas roka polonahý, nehybne sediaci v galérii. Ben Hania však komplikuje koncept muža, ktorý predal svoju kožu tým, že pri ustanovení človeka zo „zlej strany sveta“ za umelecký objekt zrazu chýba väčšia osobná zaangažovanosť. Príbeh je prepchatý nápadmi, často mení tón - preto sú niektoré scény v rámci vkusu otázne. Ale ako celok je to stimulujúca práca, ktorá zdôrazňuje dôležité témy a opäť raz potvrdzuje, že režisérka Ben Hania je vychádzajúci talent.

The Hollywood Reporter (70 %)

Aj keď si budú diváci musieť spojiť niektoré body sami, máme dojem, že toto je moment, kedy už nemôžeme hovoriť o Sýrčanoch v Európe bez toho, aby sme vykorisťovali ich traumy – napríklad zneužívať pozadie humanitárnej krízy ako pozadie príbehu bude stále pôsobiť voyeuristicky. Samotná existencia filmu začína pôsobiť ako krásne štylizovaná a zaujímavá (aj keď niekedy s nedostatkami) mise-en-abyme svojich vlastných tém. 

Rogerebert.com (63 %)                                                                 

Ideologické hodnoty filmu sú tak jednoducho načrtnuté, že je ťažké považovať ho za politicky prevratný alebo oči otvárajúci. V skutočnosti je Samova kríza často urážlivo simplifikovaná, najmä čo sa týka identity a triedy. Na povrchu sa Ben Hania snaží zdôrazniť, že Sam zapredal časť svojej ľudskosti a prezentuje ju ako permanentné politické graffiti pre privilegovaných divákov zo zúfalstva, výmenou za práva ktoré by už ale ako človek jednoducho mal mať. Navyše v snahe citlivo pitvať exploatačnú povahu šialenej dohody, ktorú Ali akceptuje, sa Ben Haniin film nebezpečne blíži inej forme exploatácie – takej, ktorá využíva utečeneckú krízu ako chytrý nápad pre povrchný príbeh s otáznym záverom.

The New York Times (60 %)

Príbeh leží v otázke, čo s človekom, ktorý je aj umením? Výsledkom je ostro výstražný príbeh exploatácie a komodifikácie.

Los Angeles Times (50 %)

Pointy sú divákom vysvetľované prvoplánovým dialógom medzi už tak archetypálnymi postavami, tie nefungujú ani komicky ani dramaticky. Nepomáha ani to, že Mahayniho výkon je krehký, Sam je ako protagonista úplne všade a všetkým – kradne, je skľúčený, búri sa, flirtuje, trápi sa – to všetko by nemuselo byť tak neudržateľné, keby sa snímka divoko nehojdala medzi paródiou a telenovelou. Linka romantiky tak vo výsledku upadá, rovnako ako nefungujú občasné pripomienky toho, že „doma je strašná vojna“, čo vedie k šokujúcemu násiliu na konci filmu. Možno by práve film oddaný buď šialenej groteske alebo serióznej melodráme mohol príbehu o to viac pomôcť.