Švédsky projekt Little Nightmares 2 vychádza z estetiky animovaných filmov

Postupom doby sa stierajú hranice medzi indie tvorbou a hrami veľkých vydavateľov. Nezávislí tvorcovia sa môžu dostávať k väčším rozpočtom a tvoria väčšie hry, veľkí vydavatelia zas ročne potrebujú priniesť viac titulov a niečo menšie a lacnejšie im často padne vhod. Napríklad Ubisoft má Valiant Hearts, EA má zase Unravel, no a Bandai Namco má sériu Little Nightmares. Prvá hra prišla v roku 2017 a hráčov zaujala mixom hororu, stealth a puzzle skákačky. Následne sa dočkala niekoľkých rozšírení a teraz tu konečne máme pokračovanie.

Little Nightmares 2 predstavuje nielen evolúciu konceptu z prvej časti, ale zároveň aj rastúce ambície menšieho švédskeho tímu Tarsier Studios, ktorý za hrou stojí. A tie ambície tomuto tímu rástli na každom fronte. Väčší je svet hry, veľkolepejší je príbeh a aj prostredie, nájdete tu viac postáv, viac nepriateľov, viac nástrah, no hlavne autori zapracovali na jednom z najväčších nedostatkov prvej hry – dĺžke. Prvá hra síce hráčov bavila, ale len krátko. Za jeden večer ste ju dokázali prejsť a to je bohužiaľ veľmi málo. S dvojkou sa autori rozhodli natiahnuť hernú dobu a hra je raz tak dlhá. To síce stále nie je veľa, ale takých 6 hodín s ňou dokážete stráviť, čo je už lepšie za tých 30 eur, koľko hra stojí.

Dvojka síce nadväzuje na udalosti jednotky, no pomerne voľne a navyše spôsobom, ktorý nebráni užiť si hru ani hráčom, ktorí jednotku nehrali. Ak teda vo vašej knižnici chýba, no dvojka vás láka, pokojne po nej skočte. Prepojenia oboch častí potešia fanúšikov, no zároveň sú budované tak, aby naozaj ani nováčikom neušiel dej. Ak jednotku ale poznáte, tak dvojka sa odohráva neurčitú dobu po jednotke. Tentoraz však nie je hlavnou postavou malá Six, ale chlapec menom Mono. Ten už okolo seba nemá takú temnú auru ako Six a možno je sympatickejší aj vďaka tomu, že je „zhovorčivejší“, aj keď o reči by bolo prehnané hovoriť.

Celú recenziu nájdete TU