Filmy k výročiu 17. novembra 1989, ktoré by ste mali poznať

Keby sa ma ešte deň pred sedemnástim novembrom 1989 ktosi spýtal na budúcnosť, akože čo si myslíš, čo je pravdepodobnejšie, že v roku 2020 budeme lietať bez problémov na mesiac, alebo že budeme platiť rovnakou menou, ako v Rakúsku, bez váhania odpovedám, že lietanie na mesiac.

Toľko k významu 17. novembra, dnes mi vlastne vyhovuje, že slobodu berieme tak samozrejme, že tento sviatok si mnohí z nás nemusia vôbec pripomínať, keby ale predsa len niekto mal chuť, tu je zopár dobových filmových tipov, v ktorých je zachytené azda všetko, čo o mizérii života v socialistickom Československu treba vedieť.  

1987

Bony a klid. 90 min. r. Vít Olmer.

Film o vekslákoch, čiže zmenárnikoch, privilegovanej vrstve rovnejších medzi rovnými, ktorých verejná služba umožňovala obyčajným ľuďom kúpiť si napríklad značkové rifle. Nevídané boli odvážne sexuálne scény, dva hity formácie Frankie Goes to Hollywood a vlastne i sama skutočnosť, že bolševik pripustil, že korupcia existuje aj v socializme.

Proč? 86 min. r. Karel Smyczek.

Dráma o futbalových výtržníkoch, dobovou letorou vlajkonosičoch, ktorí cestou na zápas z Prahy do Banskej Bystrice súložili a zdevastovali vlak. Durch! Film inšpirovaný skutočnými udalosťami a inšpirujúci učňovskú mládež k tomu, aby cestou z kina, z výchovného predstavenia, vykrikovala slogany odpočuté z filmu. „Odneste to hovno“ napríklad. Aj Proč? mal byť spoločensko-kritickým filmom, divákov však viac ako jeho kritický rozmer inšpiroval závan surovej, anarchistickej slobody.    

Přátelé Bermudského trojuhelníku. 101 min. r. Petr Šícha, Jan Prokop, Václav Křístek.

Tri autonómne sci fi poviedky, v ktorých sa skáče v čase a priestore a satirickým spôsobom sa zosmiešňujú socialistické pomery. Názvy jednotlivých poviedok – Tramvaj do Poděbrad, Linka do Prahy a Expres do Bratislavy naznačujú, že film sa odohráva v oboch federálnych republikách a naozaj, v prvej poviedky unesie pasažier električku z Prahy do Poděbrad, v druhej sa iný hrdina teleportuje z pražského Mánesovho mostu na most SNP v Bratislave a v tretej sa pasažierom Československých aerolínií zjaví Galileo Galilei.       

1988

Horká kaše. 83 min. r. Radovan Urban.

„Metal to je naše horká kaše!“ Film o dobrých metalistoch (vlasatá učňovská mládež v riflových bundách s nášivkami počúvajúca Vitacit) a zlej zhýralej zlatej mládeži, ktorá tým metalistom kazí povesť. Ale nie sú to praví metalisti, len pozéri, ale zase, už vtedy hrajú videohry. A pani tam nakrúca pravdivý dokument a v televízii jej ho scenzurujú, ale snímka sa dotýka aj iných spoločensky pálčivých tém vrcholiaceho normalizačného socializmu, ilustruje napríklad, že prvými grafiťákmi boli práve metalisti.  

novinárka: Proč chodíš na heavy metal?
metalista: Jako na Vitacit?
novinárka: Ano.
metalista: Protože dvě lžíčky Vitacitu, rozpuštěné ve vodě, nahradí šťávu z jednoho citrónu.      

Kopytem sem, kopytem tam. 128 min. r. Věra Chytilová.

Pandémia AIDS sa nevyhla ani socialistickému Československu. V hlavných úlohách členovia divadla Sklep.

Pražská pětka. 97 min. r. Tomáš Vorel.

Sklep po druhý krát, v autorskom projekte, ktorý dosiaľ prekvapuje neuveriteľnou autorskou slobodou, osobne som presvedčený, že súdruhovia to vtedy nezakázali iba preto, že tomu nerozumeli a nechceli vyzerať ako idioti. Pražská pětka sú Pantomimická skupina Mimóza (poviedka Smer Karlštejn), Výtvarné divadlo Kolotoč (poviedka Bersidejsi), Recitační skupina Vpřed (poviedka Oldův večírek), Baletní jednotka Křeč (poviedka Barvy) a Divadlo Sklep (Na brigádě).

Pražské tajemství / Pan Samochodzik i praskie tajemnice. 86 min. r. Kazimierz Tarnas.

Československo-poľská adaptácia pána Tragáčika!!! A ak neviete, kto je pán Tragáčik ocitli sme sa na odvrátených stranách generačnej priepasti a túto snímku pokojne ignorujte, bez kontextov je len smutne nepodarená.  

1989    

Království za kytaru. 80 min. Drahomíra Reňáková-Králová.

Ako sa šestnásťročný rocker k vytúžene gitare dostal, aby zistil, že ju vlastne nepotrebuje. Viac menej  banálna mládežnícka moralita o tých správnych hodnotách, dnes výnimočne cenná ako skoro autentický portrét dobových reálií. Takto nejako sme si tu jednoducho žili.

Vážení přátelé, ano. 109 min. r. Dušan Klein.

Portrét poslednej fázy socialistického experimentu, pacient už je mŕtvy, len ešte neodpojili prístroje. Milan Lasica je fantastický, Jana Hlaváčová tiež, film mal mať pôvodne premiéru už na jar v roku 1989, respektíve, aj ju mal, len sa príliš nepremietal, lebo súdruhom sa veľmi, veľmi, veľmi nepáčil, nemali však už silu normálne ho zakázať a strčiť do trezoru. Do plnej distribúcie sa tak dostal až koncom novembra 1989 takže návštevník sa, vychádzajúc z kina, z poobedného predstavenia, mohol priamo zúčastniť protestných demonštrácií.  

Obyčajný špás. 80 min. r. Alois Ditrich.

Šikana na zemiakovej brigáde študentov druhého ročníka elektrotechnickej priemyslovky, ktorú navštevujú aj Roman Pomajbo a Richard Stanke a na ktorej učí mladá, pekná, progresívna a situáciu celkom nezvládajúca Marta Sládečková.

1990 / 1991

R.S.C. 77 min. r. Martin Valent.

Na konci osemdesiatok učňovská mládež už úplne zdivela. Ale že fest. Počúvala tú najhoršiu hudbu, lásku redukovala na sex a potom sa čudovala, že obeť neopätuje city. Mimoriadne silný a z dnešného uhla pohľadu bizarný film veľmi presne ilustrujúci, ako sa rovnostárske hodnoty deklarované režimom obracali v svoj vlastný opak. A v rozhlase je počuť autentické vysielanie o novembrových udalostiach.     

Kouř. 89 min. r. Tomáš Vorel.

„Rytmikál totalitního věku“. Keď inžinier, tak Mirek, keď cigarety, tak Startky, keď DJ, tak Arnošt.   

Pějme píseň dohola. 103 min. r. Ondřej Trojan.

Veľký debut režiséra Ondřeja Trojana, autorskej dvojice Jan Hřebejk a Petr Jarchovský a vlastne i Aňi Geislerovej. Taký obyčajný príbeh z pionierskeho tábora, sekvencia z pochodového cvičenia je vôbec to najlepšie, čo v československej kinematografii vzniklo. Naivný realizmus ako vrcholná umelecká forma, filmy prakticky bez gagov, hoci gagom je každá jeho časť.   

V žáru královské lásky. 87 min. r. Jan Němec.

Čistý filmový punk, nedocenený návrat velikána Československej Novej vlny, režiséra a scenáristu Jana Němca, ktorý do filmovej podoby adaptoval filozofický román Ladislava Klímu Utrpení knížete Stermemhocha spôsobom takým vnútorne slobodným, že to diváci nedokázali rozdýchať a húfne odchádzali z kina. Film príliš neprijala ani dobová kritika, zato ho milovala všetka tá alternatívna mládež, ktorá už zrazu nemala prečo v Československa emigrovať. Oslava znova nadobudnutej slobody.