Stratený domov sa oplatí vidieť a podporiť tak kvalitné domáce dokumenty

Mosul, rok 2014. Po obsadení tejto severo-irackej provincie bojovníkmi Islamského štátu nastal permanentný teror, s ktorým bojovala iracká armáda niekoľko rokov. Drsné podmienky, genocída a migrácia obyvateľstva, citeľná aj v Európe. V centre diania sú dvaja muži, ktorí sa snažia dostať svoje rodiny do bezpečia. A aj dvaja slovenskí záchranári Oliver a Matej, dobrovoľne opúšťajúci svojich blízkych, aby pomáhali ľuďom v postihnutej oblasti.

Stratený domov, druhý režijný dokument Juraja Mravca v sebe nesie veľmi silnú tému odlúčenia v neľahkom prostredí. Na jednej strane vidíme osudy obyvateľov, priamo postihnutých zverstvami teroristov z Daeš, na strane druhej pomoc od cudzincov, ktorí sa idú z bezpečia domova vedome vystavovať riziku. Kontrastné stvárnenie je hnacou silou dokumentu a už od začiatku je prítomné napätie. Každým momentom sa môže prihodiť tragédia, útok, atentát a zbohom zbraniam je v danom čase len utópia.

Mravec v dokumente nepôsobí len ako režisér. Primárnym ťahúňom jeho doterajšej kariéry bola kamera a fotka. V Stratenom domove k tomu pridáva aj scenár (podobne ako v Mir Vam) a vytvára tak autorský pohľad. Pri zrátaní všetkých troch aspektov je však takto situované autorstvo mierne zradné a keď na jednom fronte prvky relatívne fungujú, na inom je situácia opačná.

V scenáristickej rovine je príbeh mierne obyčajný a neponúka širší pohľad na udalosť. Nie, že by to malo byť jeho účelom, ale akýsi spojovací materiál medzi hlavnými dejovými rovinami by dodával hutnejšiu štruktúru a výpovednú hodnotu. Príbehové linky majú vágne oporné body a obsahové rámce, ktoré sa pri takejto téme derú do popredia ako prvé. Trčí z nich mierny amaterizmus a snaha o silené tlačenie na pílu. Párkrát je dokonca vidieť, ako je aj samotným protagonistom, bez ohľadu či ide o domácich alebo záchranárov, snímanie nepríjemné.

Oliver a Matej sú však nesmierne sympatickí, zato obyčajní chalani. Sme svedkami ich bežných starostí pri pobyte doma (kúpa vianočného stromčeka, ples) v kontraste s tým, čo zažívajú na fronte. Nemajú problém si robiť srandu, odkazovať aj na filmy či hudbu, aby o chvíľu vypustili silné emócie a príbehy, ktoré zažili pri svojich turnusoch. Je len na samotnom divákovi, nakoľko a ako dané informácie prijme a sám sa s nimi „vyrovná“.

Kamera je výhradne reportážna. Zaberá dejisko vojny, napáchané zverstvá a prázdnotu budúcnosti. Nie je nijak invenčná, len stroho holá. Zaujímavú ju robí hlavne výskyt v danej lokalite, zato spomínaný paparazzi štýl mierne zráža výpovednú hodnotu. Aj prítomnosť strachu za kamerou je veľmi pôsobivým elementom. Doslova je cítiť mieru nebezpečenstva a hrôzy, ktorej sa Mravec svojim výskytom v týchto končinách vystavil. Z tohto pohľadu je dokument napínavý a dokáže udržať divácku pozornosť v podstate po väčšinu minutáže.

Stratený domov sa isto oplatí vidieť, či už skrz podporu našej, stále kvalitnej dokumentárnej kinematografie alebo ako ukážku zverstiev vojny a obety autora absolvovať isto neľahkú cestu ku vzniku filmu. Navzdory silným scénam ide miestami o nevyužitie potenciálu, takže aj prípadný dojem nemusí v divákoch rezonovať tak dlho, ako reálne mohol.

Hodnotenie: 6/10