O festivalových oslavách a premenách

Keď Marko Škop hovoril o Eve Novej, filme o starnúcej herečke s problémom s alkoholom, spomenul aj svoj niekdajší rozhovor s Annie Girardotovou, už starnúcou, unavenou, závislosťou poznačenou, ktorá sa razom zmenila na podmanivú hviezdu, keď spustil kameru. S Annie Girardotovou sa stretol v deväťdesiatych rokoch na festivale v Trenčianskych Tepliciach.

Ten sa z počiatočnej súťaže dokumentov o umení postupne rozvinul v prestížnu domácu akciu s mnohými filmami a filmovými hviezdami, ktorých fyzická prítomnosť dodávala festivalu nebývalý glanc i dovtedy nezažité inšpirácie. Stretnutie s úkazom hereckej sily a premeny zasiahlo vtedy začínajúceho filmára Marka Škopa tak hlboko, že naň nezabudol a po rokoch sa stalo dôležitým motívom jeho hraného debutu. Cesta od festivalu k novému filmu tak vytvorila unikátny oblúk, svedectvo filmových osláv a prepojenia noblesy a lesku s ich odvrátenou tvárou.

V bývalom československom režime sa festivalový nimbus a dekórum nenosili. Akceptovaný a do socializmu cez družbu s Moskvou kooptovaný bol karlovarský festival, medzinárodná pýcha miesta a okolností, dodnes plne funkčná a autonómne zachytená na mape svetového filmového diania. V komplexnej regulácii filmových akcií a prezentácii dominovali predovšetkým tzv. festivaly pracujúcich, v podstate marketing dvakrát ročne zhustenej distribúcie nových kinofilmov.

Osobitná distribúcia filmov v rámci filmových klubov vytvorila aj ostrovčeky protirežimnej či spod tlaku regulácie aspoň čiastočne uhýbajúce aktivity, ktoré postupne iniciovali viaceré tematické a periodické filmové prehliadky, podujatia celoštátneho dosahu. Aby mohli existovať, zdôrazňoval sa ich výchovný, poznávací charakter, čo však nebolo len formálne. Na Slovenku tak v ústraní fungovala Zimná filmová škola na Jankovom vŕšku. Isté politicko-opozičné dimenzie nezávislosti a slobody tmelili aj bratislavské podujatie Fórum mladého filmu. Z tejto potreby osemdesiatych rokov odrastená veľká klubová akcia sa s festivalovými ambíciami preniesla aj do porevolučnej doby.

Umelo držaný štátny produkt „festivalu pracujúcich“ zahynul s jeho dobou. Vstrebal ho voľný trh a komerčná distribúcia. V preskupovaní záujmov a energií deväťdesiatych rokov sa vytratilo aj klubové Fórum, a tak náročnejší divák či fanúšikovia a ctitelia filmu podporovali pokus o vytvorenie veľkolepejšieho domáceho festivalu. Porevolučný artfestival v Trenčianskych Tepliciach bol celkom novou skúsenosťou. Priestorovo ohraničený podmieňoval intímnejší charakter, dekorovaný blízkosťou živých hviezd a kolonádnou atmosférou, v ktorej sa stretli aj tí, čo nechceli. Toto oddelenie sa od „centra“ diania a oddanie sa inej prevádzke dňa však stvorilo osobitosť, ktorá k neveľkým kúpeľom priľnula a stala sa puncom festivalu.

Personálne preskupovania stimulovali snahu zväčšiť objem Artfilmu, aby mohol konkurovať novému bratislavskému festivalovému projektu, ktorý nakoniec po čase začal sám odumierať. Vytvorili sa aj nové alternatívy kúpeľného festivalu s lepším kinozázemím v Piešťanoch. Zdvihnúť štafetu klubovej „capital“ tradície sa pokúša slovenská vetva Febiofestu.

Opätovné ustanovenie „big“ city festivalu v Košiciach sa udialo jeho vyňatím z trenčianskoteplického rodiska po definitívnom prerastení pôvodných priestorov. Stretnutie lokality s aktivitou tak hľadá nové optimum, nového ducha miesta, čoho košická perspektíva nie je nateraz jasná. Očividný je však deficit pociťovaný miestom opustenia. Ten spolu so zaskočenou „spa“ tradíciou zaloboval za neporušenie trenčianskoteplickej festivalovej kontinuity času a priestoru. Či sa zvyk stane samozrejmosťou a či sa oplatí vstupovať znovu do tej istej rieky, zatiaľ rovnako nie je isté.

Nanovo usporadúvaný festival v Trenčianskych Tepliciach, vyžiadaný „zdola“, sa však má o čo oprieť a práca s týmto bonusom je v rukách festivalových tvorcov. A hoci Annie Girardotová už nežije a operovanie jej dávnym gestom, ktorý sa preporodil do sociálno-psychologickej štúdie o starnúcej hviezde Eve Novej, môže znieť prehnane, má svoje „duchovné“ miesto, vštepené navždy do festivalovej chvíle, kedy čas ustupuje oslave filmových stretnutí.