Návraty ku krásnemu Dunaju a Baščovanskému

Invenčná programová dramaturgia RTVS ponúkla počas sviatočného obdobia návrat k dvom slovenským filmom z roku 1994, ktoré v dobe svojho vzniku boli kritikou a odbornou verejnosťou väčšinovo ohrdnuté. Dnes, po dvoch desaťročiach, sa z nich nielenže stali kultové filmy (v rámci nášho oslabeného vzťahu k pôvodným, domácim kultom), ale mohli neslávne potvrdiť neschopnosť uvidieť v diele jeho skutočný potenciál.

Obraz hrdinov a doby, ktorý filmy Na krásnom modrom Dunaji a Baščovanský a zať, vytvorili, nebol prijatý, lebo sa očakával celkom iný. Oproti predstavám o hlbokých, mnohovýznamových, estetizujúcich víziách posttotalitnej filmovej tvorby predstavili obaja tvorcovia výtrysk hrubosti a cynizmu. Spolu s prenikavou, až živočíšnou vitalitou to bola nečakane drsná, „chrapúnska“ reakcia mladšej autorskej generácie na dedičstvo minulosti, ale, ako ukázali nasledujúce časy, stlačila prst na pulz doby.

Deštruktívnosť požívačnosti, obscénnosti a tuposti, predovšetkým však dominujúca intenzita túžby „nabaliť sa“ sa vyliala z útrob portrétovaného súčasníka. V „Dunaji“ bohémskeho a v „Baščovanskom“ radového. Drsne vykreslený obraz nebol tak okrajovým cudzorodým zveličením, akým sa zdal a predostrel pravdu o našincovi, ktorý „vyliezol“ spod clony bývalého režimu bez zábran a záväzkov, napriamený na vyžmýkanie nových pomerov. A tento druh sa z nášho teritória zatiaľ nevytratil.

Obe vydarené diela (až na minimum výhrad voči prítomnosti nechutnej scény so žirafou v „Dunaji“ a úletu s hendrixovskou paralelou v „Baščovanskom“), akokoľvek svojou osobitosťou odlišné, prežili dobovú nepriazeň verejnosti, ktorá očakávala vznešenejšie portréty pomerov, čo vtedy napĺňali „šulíkovské“ melancholické výjavy. Nejde len o minikult, ktorý okolo oboch bezostyšných, gurážnych snímok vznikol a ktorý v našom filmovom priestore potvrdil líniu ich životaschopnej tvorivosti, ale o praktický dosah tejto minulosti v dnešku.

Režiséri Semjan a Krnáč už žiadny celovečerný film neurobili - iste nielen zásluhou vonkajších nepriaznivých podmienok domácej filmovej tvorby vo vtedajších 90-tych rokoch. Pálčivá však ostáva kolízia tvorcu a odhadcu jeho tvorivého potenciálu, počiatku podpory investičného zámeru, v našich pomeroch výrazne z verejných zdrojov. Odhadnúť osobitosť diela, jeho schopnosť prežiť aj do budúcnosti, nie je ľahké.

„Nasledovníčka“ niekdajších tandemov Hečko/Semjan a Taragel/Krnáč, Mira Fornayová, rovnako originálna a nemilosrdne citlivá na úkazy našej súčasnosti, sa po dvoch doma zadotovaných filmoch zastavila - kvôli odmietnutiu podpory údajne nevhodného scenára ďalšieho filmu. Popri „Dunaji“ a „Baščovanskom“ RTVS odpremiérovala nového Rukojemníka, výrazne priemerný, tvorivo nezáživný domáci film. Napríklad, za jeho záverečné gýčové scény, isto zachytené aj v scenári, by sa hanbila už aj väčšina „normalizačných“ filmov.

Vzťah scenára a hotového filmu je veľmi špecifický. Výborný textový podklad „Baščovanského“ mohla nevhodná réžia úplne roztaviť a aj keď sa v scenári „Dunaja“ premyslená zápletka v radikálnom výslednom zostrihu sčasti vytratila, film je režijne dostatočne silný, aby tým nejak utrpel. Niet pochýb o dobrých úmysloch zúčastnených, ale dôvera v toho, kto sa uchádza o investíciu do jeho tvorivého potenciálu, by mala byť rozhodujúcejšia ako sebadôvera odhadcu, posudzovateľa projektu. Aby „nespútané“ talenty neprebila komfortná náklonnosť k priemeru.