Návrat k polnočnej sekcii MFF Cinematik 2014, ktorá bola venovaná autám a zbesilým naháňačkám.
William Friedkin, režisér filmu Francúzska spojka, vo svojej knihe memoárov The Friedkin Connection píše: „Naháňačky sú čisto filmovou formou, čosi, čo nepostihne žiadne iné médium, ani literatúra, ani divadlo, ba ani maliarovo plátno. Naháňačka musí vyzerať spontánne a nekontrolovane, no zároveň musí byť do detailov naplánovaná, ak už pre nič iné, tak z bezpečnostných dôvodov.“ Francúzska spojka je nesporne považovaná za majstrovské dielo, ktoré sa zapísalo do filmovej histórie legendárnou automobilovou naháňačkou preplnenými uliciach New Yorku. Treba uznať, že režisér to lepšie vystihnúť nemohol.. Hučiace motory, pískajúce pneumatiky a vôňa benzínu nám ihneď začnú do žíl pumpovať adrenalín. Vzrušenie z automobilovej naháňačky si môžeme naplno (a bezpečne) užiť skutočne len na filmovom plátne. Sadnite si, pripútajte sa, zašliapnite plyn až k podlahe a vychutnajte si jazdu slnkom zaliatymi ulicami mesta, zaprášenými cestami austrálskeho vnútrozemia, pustými vidieckymi cestami, postapokalyptickými prašnými cestami či pretekárskymi okruhmi…
NOC SO ŠIALENÝM MAXOM (MFF CINEMATIK 2014)
Polnočná sekcia je súčasťou viacerých svetových festivalov, pre mnohých nevyhnutnou zložkou, plniacou funkciu „ľahkej rozjarenej zábavy“ ideálne padnúcej po tom celodennom nápore umenia. Jej koncept siaha až do televíznych plienok v Amerike 50. rokov, kedy boli „béčka“ premietané v polnočnom čase. Začiatkom 70. rokov sa táto tradícia presunula aj do tamojších kín a práve s týmito filmami býva spájaný prívlastok „kultový“. Polnočáky ľudia zvyknú navštevovať aj kvôli nadmiere guilty pleasure momentov. Teda „tešia sa z filmu“ a „cítia za to vinu“ za sebou v jednej vete, teda logický odpor, rozsudok viny vyslovia nad nami, neznabohmi, mýtickí kati dobrého vkusu.
Šialený Max je asi najsignifikantnejšou austrálskou trilógiou. Ak je jej prvá časť „filmom odohrávajúcim sa v blízkej budúcnosti“, teda tým, k čomu nás nastaví svojím úvodným titulkom, potom sú nimi všetky carsploatačné a bikerské filmy, ktoré sa o „atmosféru budúcna“ ani len neobtreli, a z ktorých tradície tento kult neskrývane čerpá. Jednotka prezentuje Maxa ako nevýrazného policajného hrdinu, niekedy až do tej miery, že voči jej premenovaniu na Krotký Max by nikto nenamietal. Až kým sa nezvrtne k žánrovým drážkam „revenge movie“ a neučiní zadosť svojmu názvu.
Dvojka je esenciálna postapokalyptická obloha preplnená tonami prachu a galónmi vysokooktánového benzínu ako najcennejšej tekutiny, a film dostáva svojej povesti kultu každým framom. Tu už Max nie je inštitucionalizovaný ochranca práv, ale samotársky bojovník s barbarskou motorkárskou svoločou. Dielo atmosférickejšie, rozprávačsky nerozbitnejšie, s až manickým snímaním eruptívnych autonaháňačiek.
Trojka je taký nepriznaný mesianistický Indiana Jones. V púšti je možná tiež spomienka na Lawrenca z Arábie, pričom nejde o náhodu, keďže autorom hudby je totožný velikán Maurice Jarre. Film sa inšpiruje v dobrodružných spektákloch širšie než jeho predchodcovia, s Tinou Turner, gladiátorským súbojom v železnej klietke, no neprezrádzajme. Pred štvorkou, idúcou v máji aj do našich kín, si tak dnešnou nocou pripomenieme tri legendy, ktoré jej predchádzali. Alebo sa s nimi panensky stretneme.
Sledujte festival Cinematik 2015!
