POHľAD Z DRUHEJ STRANY RACSO®

Dajme si tento moment do súvislosti s priebehom oceňovania prsteňovej trilógie. Spoločenstvo Prsteňa, v svojej podstate najprielomovejší diel trilógie (z hľadiska žánru, filmovej reči i efektov) si v konkurencii Čistej duše a Moulin Rouge! ani neškrtol (ak nerátame povinnú jazdu za kameru a efekty). Pravdepodobne najvydarenejšie Dve veže si v konkurencii Hodín, Chicaga a Pianistu veľa nádeji robiť nemohli a tak prišla nemilá chvíľa posledného zvonenia. Tlak záveru trilógie, obrovskej tvorivej i remeselnej práce a nemalého finančného úspechu dostal ľudí zo slonovinovej veže do patovej situácie. To ako ju nakoniec vyriešili im však veľmi nepomohlo. Zatiaľ čo honor najlepšieho režiséra (v kontexte trilógie) Jacksonovi patrí, titul najlepší film, najlepšia pesnička, či hudba a aj celkový sumár (tretíkrát v histórii nejaký film získal 11 sošiek) je príliš nekritický a prehnaný. Ako keď žiačik po týždňovom skrývaní zošitu s úlohami opíše celý telefónny zoznam.
 
Ako na to?

Mojím tajným favoritom (a myslím že nielen mojím) na titul film roka bol smutno-veselý príbeh Sophie Coppolovej Lost in translation (Stratení v preklade). Nepomohla ani (taká obľúbená) možnosť zapísať do dejín novinku, v tomto prípade prvú ženu s titulom najlepšej režisérky. Svojím osudom (nepremenenými nomináciami a jedinou cenou za originálny scenár), navlas podobným s Občanom Kane, naznačuje, že Čas pri tejto autorke s potešením zdvihne palec smerom hore.

Zatiaľ, čo tento tip nevyšiel, iné (žiaľ) vyšli. Či už povestná zotrvačnosť Akadémie, ktorá odignorovala protipólne, ale geniálne herecké výkony Deppa a Murrayho a odmenila zaslúžilého a skroteného rebela Seana Penna (U Turn, Hra, 21 gramov). Ak sa bude pokračovať v (mierne retardačnej) hre na "kto si to zaslúžil naposledy?", typu nezískal ceny Moulin Rouge!, dostane ich Chicago,  môže sa stať, že dočkáme ďalších bizarností. Som zvedavý za čo Muraymu dajú cenu na budúci rok. Ak nič nenatočí tak, možno za celoživotné dielo a bude podobne ako pred časom Peter O´ Toole rozmýšľať, či prijať tento pekný, ale (filmový) pohreb?

O kritériách, ktoré musí herec, či film spĺňať, aby získal Oscara sa popísalo veľa. To že sa do záverečnej bitky neprebojovali Mesto bohov a znepokojivý 21 gramov od Iňárritua (Amores Perros), ktorý sa musel uspokojiť s dvoma nenaplnenými nomináciami je rovnako signifikantné ako výber filmov do mimoamerického výberu. Nič (takmer nič) proti Želarom, ale išlo o film, ktorý sa Akadémii štandardne páči. Pekný, citlivý s dobrou kamerou a hudbou. Pri absencii vážnych konkurentov Good bye Lenin a Dogville (otázka socialistickej diktatúry sa zdá byť zrazu málo zrozumiteľná, a neschopnosť čeliť nasilu príliš tvrdá) sa zdá byť víťazstvo Invázie barbarov správne. Koniec koncov porovnanie týchto dvoch filmov je umožnené každému z nás, zatiaľ čo na Lost in translation si ešte počkáme a Twilight Samurai zostáva (zatiaľ) v distribučnom šere.

To že sa "slovenský" Kráľ zlodejov neprebojoval do záverečnej konfrontácie neznamená, že je horší od Želarov. Žiaľ, neznamená to, ani to, že je slovenský. Ako veľký priaznivec (filmovej) fantastiky však neprestávam veriť, že sa pokračovateľov Obchodu na korze dočkáme. Na druhú stranu, som aj vášnivý fanúšik sci-fi...

Text bol publikovaný v týždenníku Domino Fórum.