PROFIL: NATALIE PORTMANOVÁ

No a to už sa vlastne písal rok 1994 a s ním pricválal vtedajší francúzsky režisérsky mág Luc Besson. V jeho romantickom trileri Léon stelesnila malú Mathildu. Stane sa svedkyňou popravy vlastnej rodiny (hlavne brata, toho jediného mala rada) skorumpovaným zdrogovaným fízlom (Gary Oldman). Pochopenie a pomoc nájde u suseda, tichého nájomného vraha. Ten, v podaní platonicky zamilovaného (už nie len do mlieka a rastliny) Jeana Rena, v nej nájde zmysel života a keď Sting spustí svoju „Shape Of My Heart“, nezostane jedno oko suché.

Napriek úspechu sa Portmanová nepredala každému producentovi.  Údajne aby nepriviedla do rozpakov rodinu, odmietla viaceré kontroverzné úlohy (Lolita s Jeremym Ironsom, Ľadová búrka so Sigourney Weaverovou). Iné odmietla uprednostniac divadlo (Liečiteľ koní). Zostala verná sama sebe. Opatrne si vyberala filmárov, s ktorými chce spolupracovať. Po Tedovi Demmeovi (a jeho Beautiful Girls) a Woodym Allenovi (Všetci hovoria: Milujem ťa) hrala v hviezdne obsadenej retro sci-fi komédii Tima Burtona Mars útočí! dcéru manželského páru prezidentského páru (Annette Beningová & Jack Nicholson). Ďalšiu rolu nepodarenej dcérenky si zahrala v réžii Michaela Manna v noblesnej kriminálke s Robertom De Nirom a Alom Pacinom - Horlivosť. Rok 1999 mal, aspoň po komerčnej stránke, zásadný vplyv na jej kariéru.

Zadrnčal telefón, na opačnom konci linky George Lucas. Ponuka z jeho strany pre vtedy 18-ročnú herečku bola jasná – zahraj si pred modrým plátnom hrdú a napriek veku múdru, vznešenú kráľovnú planéty Naboo. Aj keď sa Star Wars: Epizóda I – Skrytá hrozba nedočkala jednoznačného prijatia divákmi ani kritikou, stala sa mega hitom. Kľúčovú rolu mladučkej Padmé Amidaly, kráľovnej planéty, neskôr senátorky v galaktickom senáte a nakoniec tragickej manželky Anakina Skywalkera (Hayden Christensen) a matky ich detí, Leii a Lukea, stelesnila aj v ďalších dvoch dieloch prequelskej trilógie, Klonovaných útočia a Pomste Sithov. Podľa vlastných slov sa počas Amidalinho hrania inšpirovala Lauren Bacallovou (obecne za svoj herecký vzor ale pokladá Audrey Hepburnovú). Že nie je zaťažená na financie z takýchto gigantických vesmírnych diaľav dokázala ale už v roku 1997 účinkovaním na Broadway v hre „Denník Anny Frankovej“ (nominácia na cenu Tony).

Ešte pred Amidalou preukázala chuť na malé drámy „o niečom“. Publikum bolo nevšímavé, ale aspoň sa dievčatko vybláznilo. Najskôr sa predstavila po boku Susan Sarandonovej v dráme Kdekoľvek, len nie tu (nominácia Zlatý glóbus) a nasledovalo tehotné dievča bývajúce v nočnom supermarkete v Choď za svojim srdcom (s Ahley Juddovou a Joan Cusackovou). A aby sme nezabudli – mihla sa aj v bláznivej Stillerovej komédii o zabijackych modeloch (Zoolander).