NAQOYQATSI - CIVILIZOVANÉ NÁSILIE

„Naqoyqatsi" je tretím a záverečným filmom takzvanej „Qatsi trilógie", ktorá začala priekopníckym filmom „Koyaanisqatsi", objavným kaleidoskopickým obrazom zrážky mestského a prírodného sveta Severnej Ameriky, a pokračovala filmom „Powaqqatsi", cestou okolo sveta, odhaľujúcou pôvodné ľudské tradície a dopad novej techniky. Tieto filmy boli označené ako kinematografické „výlety v hlave", ktoré vezmú diváka do vesmíru čistého senzorického zážitku. Stali sa aj nezvyčajnou umeleckou kronikou turbulentnej premeny medzi 20. a 21. storočím a jej zatiaľ nevidenými následkami. Film „Naqoyqatsi" chce teraz zachytiť podstatu globalizácie, v ktorej sa všetky bariéry búrajúce pokroky v kybernetike, robotike či komunikácii, šíria ako mor po celej planéte. Tretia časť trilógie prináša víziu toho, k čomu sa ženieme vo svete ovládanom technikou - k možnému pokroku, ale i k tragédii.         
 
"Naqoyqatsi" sa ako koncert odohráva v troch vetách - prvá ukazuje novo prepojený svet a prebiehajúcu evolúciu z ľudského jazyka na numerický kód. Druhá sa venuje športu, súťažiam a hrám, ktoré sa stali celosvetovou závislosťou. Tretia sa vydáva na cestu plnou rýchlosťou 21.storočia a ukazuje, čo znamená myslieť na budúcnosť a naozaj pociťovať prítomnosť.
 
Režisér Godfrey Reggio obracia svoj pohľad na explozívny fenomén globalizácie - svet spojený javom technologickej homogenizácie. Kým sa jeho prvé dva filmy venovali zúfalému boju prírody a prírodných kultúr, teraz ukazuje, ako globalizácia a technický pokrok pretvárajú svet na svoj vlastný obraz a podobu. Vedomý si protikladu, zvolil najmodernejšie filmové technológie, aby mohol položiť otázky globálneho významu: ako bude vyzerať naša ultra hi-tech budúcnosť, ku ktorej sa blížime stále rýchlejšie? Ako odpoveď Reggio ponúka divákovi témy technického šťastia, civilizovaného násilia s vojnou ako každodennou vecou, a  agresie proti silám života. Vyjadruje, že skutočná ľudská sloboda je v schopnosti povedať NIE nevyhnutnosti prítomnosti techniky. „Naqoyqatsi" ukazuje Reggiovu základnú víziu nového sveta ľudských bytostí na počiatku doby, ktorá nás približuje k spojeniu mysle a stroja, jazyka a čísel, prežitku a simulácie, života a vojny - a pýta sa, čo to bude znamenať pre budúcnosť ľudstva.         
 
Striedavo ohromujúce a šokujúce digitálne zmenené zábery chaosu každodenného života - od psychodelických obrazov k športovcom, lámúcim hranice ľudských možností, cez búrlivé vlny príboja k násilným vzburám, od detského úsmevu ku grimase spôsobenej odstredivou silou, všetky tieto obrazy plynú na plátne v súlade či protiklade s rytmom hudby Philipa Glassa. Výsledkom je obrazovo-zvukový zážitok, ktorý dokumentuje súčasný stav ľudskej spoločnosti a jej potenciál prekonávať bariéry, ale aj vymknúť sa spod kontroly.     
 
Godfrey Reggio vraví: „V „Naqoyqatsi" technika už nie to, čo používame, ale skôr to, čo žijeme, čo dýchame ako vzduch okolo nás, a čo nás mení bez nášho vedomia. Ale akú cenu platíme za hľadanie tohto technikou vytvoreného šťastia? Ja vidím tento film ako film o jave, ktorý je nepopísateľný. Hlboko v sebe cítim, že už viac nemáme jazyk, ktorý by vyjadril svet, v ktorom žijeme. Tento film bez slov je pokusom zhmotniť staré príslovie, že obraz je hodný tisíca slov. A v tomto prípade stovky a stovky obrazov len umocňujú jeho význam."  
 
Reggio premýšľa o podstate a význame obrazu v dnešnom svete: „Obraz sa blíži ku  všadeprítomnosti, je realitou, miestom i myšlienkou. Už nie sú hranice v tvorbe obrazov, ktoré sa stali ikonami kultúry, takými známymi, že si ich už ani neuvedomujeme. Majú obrovskú kontrolu nad našimi životmi. Čo vidíme a nepýtame sa na to, tým sa stávame."    
 
Režisér sa dlho venoval dopadu techniky nielen na prírodu, ale aj na ľudský život a šťastie. Jeho inšpiráciou boli aj dve knihy o budúcnosti technokratickej spoločnosti - „Tools of Conviviality" od Ivana Illicha, v ktorej autor kritizuje modernú industriálnu spoločnosť a navrhuje upraviť techniku na ľudský rozmer, a kniha francúzskeho sociológa Jacquesa Ellula „The Technological Society", v ktorej skúma, ako človek obetúva svoju ľudskosť kvôli výkonnosti a efektivite, základnému zákonu techniky. Illich aj Ellul vyjadrujú obavy, že technika sa stala našim pánom, a nie naopak. Ale „Naqoyqatsi" nie je o teóriách, je o prežitku. A Reggio sa pýta: "Ak sme úplne pripútaní k svojmu technikou ovládanému životu, ako môžeme vidieť, aká vlastne je a aký má na nás vplyv?" Aby získal lepší pohľad, začal zbierať zábery z každodennej reality, ktoré sa vybrané z ich každodenného kontextu stávajú prekvapivými, cudzími a šokujúco silnými.     

Reggio vraví: „Technika je nové náboženstvo. Je novým bohom. Všetko, čo sme povedali o bohu, teraz platí o technike. Tá už nie je len symbolom pokroku. Počítač ako nové božstvo reprodukuje seba samého a pretvára svet na svoju podobu. Preto je homogenizácia modus operandi tohto sveta, preto vznikla masová kultúra, globálna hudba, jeden jazyk, preto nám zostalo len štyritisíc jazykov, hoci sme ich v minulom storočí mali tridsaťtisíc. Veríme, že môžeme vďaka technike žiť dlhšie, vďaka chémii žiť lepšie. To je názor, s ktorým ja nesúhlasím. Aká je najväčšia utópia dnešného technického poriadku? Je ňou virtuálna nesmrteľnosť, viera že dokážeme vložiť našu ľudskú podstatu do silikónového čipu a žiť naveky. Podľa mňa to je šialenstvo."     
 
Kvôli predošlým filmom Reggio precestoval celý svet a nakrúcal pôvodné zábery, ale tentoraz sa rozhodol zobraziť náš svet iným spôsobom. Namiesto cesty na rôzne miesta využil  ako miesto samotné obrazy, a dáva archívnym záberom úplne nové významy ich upravovaním a radením v prekvapujúcom a emocionálne provokatívnom poradí. 
 
Reggio vraví: „Ikonickým obrazom dneška je obraz konzumu, dobrého života. Tieto obrazy sú akýmisi tapetami sveta, v ktorom žijeme, obrazy ktoré každý deň vidíme, a ktoré splynuli s pozadím života samotného. Cieľom „Naqoyqatsi" je urobiť z nich „miesto" tohto filmu. My sme vlastne tento film nenakrúcali, ako skôr vytvárali obrazy, ktoré sú pre-kontextuované z podoby, ako ich normálne vidíme."  
 
Reggio začal vytvárať veľmi neobvyklý scenár, ktorý je skôr len pojítkom obrazov, a hlavné témy filmu sa odohrávajú v troch vetách, ktoré podľa Reggiovych slov sú:   
 
Veta prvá/Numerica.com: Ľudský jazyk - skutočný jazyk ustupuje numerickému kódu a virtuálnej realite, metafora metamorfóze, telo odhmotneniu, prirodzené neprirodzenému, mnohí jednému.  

Veta druhá/Cirkus maximus: Súťaživosť, víťazstvo, rekordy, sláva, „fair play" a láska k peniazom sú povýšené na hlavné životné hodnoty. Život sa stáva hrou. 

Veta tretia/Raketa 20.storočie: Elektronická akcelerácia sa dá najlepšie popísať ako „úniková rýchlosť", ako jav, ktorý zahmluje vnímanie, rozbíja význam, vymýva obsah, prerušuje spojenie so Zemou, a vytvára svet, ktorý náš jazyk už viac nedokáže popísať. Výsledkom explozívneho rozvoja techniky JE vojna, civilizované násilie. 
 
„Moje filmy nemajú klasický scenár, pretože nepoužívajú hovorené slovo. Miesto toho píšem ekvivalent dramaturgického vytvárania filmu, akúsi podstatu, ktorá slúži na orientáciu. Od toho bodu každý človek tvorivo zainteresovaný do projektu do neho vnáša svoju vlastnú tvorivosť. Aj tento film bol myslený ako skupinový tvorivý projekt, v ktorom každý je považovaný za umelca a tvorcu. Ja som priniesol pocit, motiváciu, uhol pohľadu a umelecký zámer, ale „Naqoyqatsi" bol príliš komplexný na to, aby som ho zrealizoval len ja sám. Mohla ho vytvoriť iba spoločná energia mnohých ľudí."  
 
Tvorivý proces „Naqoyqatsi" začal pred vyše desaťročím, keď Reggio začal hovoriť o tretej časti trilógie so svojimi priateľmi. Dlhý čas bol projekt len v podobe rozhovorov a zozname nápadov, obrazov a zvukov, ktoré sa postupne vyvíjali. 

Skladateľ Philip Glass vraví: „Roky som absorboval námety, intuície a vízie, o ktorých Godfrey hovoril. Nič som nepísal, len počúval. A časom sa naša predstava o filme menila, pretože aj Godfrey sa menil, ja som sa menil a celý svet sa menil."   

Preniesť tieto myšlienky na filmové plátno však bol dlho len vzdialený sen, a z nedostatku financií zúfalí tvorcovia začali hľadať niekoho, koho sami nazvali „anjelom". Po tom, ako v The New York Times vyšiel článok o Reggiovej snahe nakrútiť „Naqoyqatsi", sa mu ozval oscarový režisér a producent Steven Soderbergh. „Bol som ohromený, že nemôžu nájsť zdroje na financovanie svojho projektu. Ihneď som im zavolal, a to bol začiatok."

Keď sa práca na projekte začala, Reggio vzal všetkých členov tvorivého tímu do malého štúdia na Manhattane, kde mohli byť v prítomnosti Philipa Glassa a reagovať na jeho hudobné motívy, a zároveň mu dodávať obrazy na inšpiráciu. Tu strávil zomknutý tím technikov, animátorov, vizuálnych počítačových expertov a strihačov dva intenzívne roky digitálneho spracovávania vhodných záberov z filmových archívov z celého sveta, a vytvárania zvukovej zložky filmu. Bol to obtiažny a zdanlivo nekonečný proces - a vtom prišiel 11.september 2001. Teroristický útok sa odohral len niekoľko blokov od ich štúdia.

Reggio vraví: „Myslím, že tento deň mal veľký vplyv na náš film. Keď sa tím vrátil do práce, všetci sme boli v hlbokom šoku, ale zistil som, že po týždni to mnohých provokovalo do práce, pretože námet a odkaz tohto filmu bol dôležitejší než kedykoľvek predtým." Producent Joe Beirne o Reggiovom poňatí projektu vraví: „Napriek tomu, že sám nedôveruje technike a považuje ju za najchybnejšie vnímanú realitu nášho sveta, má v sebe obrovskú zvedavosť, ak ide o experimentovanie s novými technológiami. Niekedy si nepriateľov vážite viac ako priateľov, a Godfrey cíti k technike veľký rešpekt. Jeho nevinnosť ohľadne nových technológií mohla vlastne byť jeho výhodou, pretože mal menej predsudkov ako človek, ktorý je nimi posadnutý. Pre neho bol celý tento film úplne otvorený experiment, a s tým sa dnes vo svete filmu nestretávate často."      

„Keď hovoril o svojom projekte po prvý raz, priniesol kopu fotografií, ktoré boli deformované, prefarbené či odfarbené, a úplne sa lišili od originálu. Chcel vytvoriť film podobným spôsobom reanimácie, aby obrazy zmenou oživil v inej podobe a význame. Chcel vytvoriť akýsi falošný farebný obraz našej kultúry, aby nám dal nový pohľad na posúdenie toho, ako žijeme." 

Jedným z najväčších technických problémov pri výrobe „Naqoyqatsi" bola objemnosť nazbieraných informácií - tvorcovia pracovali s 3,5 terabytmi informácií (3500 gigabytov).

Beirne dodáva: „Aby sme vedeli, aká bude konečná podoba filmu, museli sme vidieť vlastne všetky zábery v ich konečnej forme. A keďže tento film je prúdom obazov, nielen každý jeden záber musel byť dokonalý, ale aj ich kombinácia a následnosť musela byť vždy najskôr vyskúšaná. Museli sme naraz pracovať s mnohými médiami a s obrovským množstvom veľkých súborov súčasne, a výsledkom bolo vlastne 25 filmov, z ktorých sme potom vybrali tých najlepších desať percent."