NAQOYQATSI - CIVILIZOVANÉ NÁSILIE

NAQOYQATSI - CIVILIZOVANÉ NÁSILIE

článok



Na-qoy-qatsi" - slovo z jazyka Hopi = „každý zabiť veľa života".  
1. Život zabíjania jeden druhého
2. Vojna ako spôsob života. 
3. (voľne) Civilizované násilie.

Pristupujeme k svetu s antickými ideálmi, myšlienkami a  zastaralými formulami, ktoré už neplatia. Popisujú svet, ktorý tu už nie je. Náš svet už nie je prístupný nášmu jazyku, takže dôvod, prečo som použil obrazy z reklamy bol, že práve ony sú „lingua franca" nadvlády techniky. Vzal som diktát obrazu, ktorý nahradzuje tisíce slov, a obrátil ho naruby, a ukázal tisíc obrazov, aby vám dali možnosť uvedomiť si silu jediného slova. Tajomného slova, ktoré pochádza z necivilizovaného a nevzdelaného zdroja, ale pre mňa je plné múdrosti. Slova, ktoré popisuje svet, v ktorom žijeme."    (G.Reggio)    
 
Naqoyqatsi" je filmový zážitok neopísateľný slovami, ktorý využíva silu obrazu a hudby, aby prenikol do srdca zrýchleného, globálne prepojeného sveta 21.storočia. Fascinujúce obrazy vybrané z každodennej reality, vizuálne zmenené pomocou najmodernejších digitálnych techník, plynú na plátne spolu s hypnotickou hudbou Philipa Glassa, obsahujúcou vášnivú hru na cello svetoznámeho Yo-Yo Ma. Napriek bezslovnej podstate filmu je výsledný efekt ohromujúco futuristický, počítačom zmenené obrazy chcú prinútiť ľudí zamyslieť sa nad tým, že technika mení všetko - médiá, umenie, zábavu, šport, politiku, hudbu, vojnu, etiku, prírodu i kultúru, ale aj samotného človeka a podobu budúcnosti ľudskej rasy.     
 
Vzniku filmu „Naqoyqatsi" pomohol známy režisér a producent Steven Soderbergh, ktorého zaujala vízia nového globalizovaného sveta, v ktorom hlavným súbojom bude súboj medzi človekom a počítačom, medzi peniazmi a životnými hodnotami, a súboj života proti jeho simulácii. „Godfrey Reggio opäť vytvoril medzník vo svete filmu. „Naqoyqatsi" je explóziou myšlienok a obrazov, znepokojujúce, nemilosrdné a provokatívne odhaľovanie toho, ako sme dovolili technike vstúpiť do nášho každodenného života."     

Režisér Godfrey Reggio vraví: „Populárny názor je, že technika je neutrálna, že môže byť použitá na dobro alebo na zlo. S tým ja absolútne nesúhlasím. Podľa mňa je technika mimo tohto ponímania, nie je niečo, čo používame, ale niečo, čo žijeme. Technika sa pre nás stala novým prostredím života, nahradila všetku prírodu ako prostredie či miesto života. Keďže sme zmyslové tvory, cítime cez svoje zmysly, stávame sa prostredím, v ktorom žijeme. Stávame sa tým, čo vidíme, čo počujeme, čo cítime, čoho sa dotýkame. Náš dnešný svet je technické prostredie, stávame sa technikou v takom rozsahu, že už si ju neuvedomujeme ako cudzí prvok. Technika nám ponúka svet mimo našich zmyslov, a my už nie sme za volantom, tam sedí technika. Príroda má jedno motto - „rozdelení vydržíme", pretože poriadok prírody drží pohromade zázrakom rôznorodosti. Nový poriadok techniky drží pohromade vďaka technologickej homogenizácii, a jeho motto znie - „spojení vydržíme". Z pohľadu tohto filmu bol svet pretvorený na obraz a podobu počítača, a všetko čo sme kedysi pripisovali duchovným božstvám, teraz môžeme pripísať technike."

Dnes čelíme svetu, ktorý je v istom zmysle už mimo kapacity chápania našej mysle, pretože to už nie je ľudský svet, ale svet techniky. Technika je našim dielom, ale ako v príbehu o Frankensteinovi sme vytvorilo entitu, ktorá má svoj vlastný život. V tomto zmysle žijeme vo svete, o ktorom už nerozhodujú ľudia, ale je už podriadený rozhodnutiam techniky. Technikou určované činnosti, ktoré vykonávame každý deň bez zamyslenia, formujú obsah našej mysle."

Paradoxne je aj film „Naqoyqatsi" produktom techniky, takmer každý jeho záber je špeciálny vizuálny efekt. Asi 80 percent filmu je vybraných z filmových archívov - zo zdrojov ako sú vedecké a vojenské filmy, správy, propagačné videoklipy, športové dokumenty, animované filmy, televízne programy a reklamy. Väčšina z nich bola radikálne zmenená digitálnou technológiou, zábery boli dofarbené či odfarbené, natiahnuté, spomalené či zrýchlené, preštruktúrované, pretextúrované či preanimované, aby zmenili známe na niečo prekvapujúco nové. Využitím modernej filmovej technológie „Naqoyqatsi" poskytuje človeku omračujúco nový pohľad na dnešný svet cez šošovky techniky, ktorú sám stvoril."      

Námet tohto filmu je taký, že by som ho nemohol nakrútiť tak, ako som si pôvodne naivne myslel - že jednoducho začnem a nakrútim ho. Začiatkom 90.rokov som si uvedomil, že budem musieť použiť digitálnu technológiu, lebo centrom tohto filmu je spracovaný obraz ako jazyk globálneho sveta. Moje prvé dva filmy sú úplne odlišné - nakrútené v skutočnom svete pomocou snímania kamerou. V tomto prípade námetom sú samotné obrazy - ikonické obrazy, na ktoré sa sústredíme a pretvoríme ich. Snažíme sa vziať obrazy, ktoré všetci už niekde videli, a uviesť ich v inom kontexte s inými asociáciami." 

Naqoyqatsi - civilizované násilie Naqoyqatsi - civilizované násilie

Naqoyqatsi" je tretím a záverečným filmom takzvanej „Qatsi trilógie", ktorá začala priekopníckym filmom „Koyaanisqatsi", objavným kaleidoskopickým obrazom zrážky mestského a prírodného sveta Severnej Ameriky, a pokračovala filmom „Powaqqatsi", cestou okolo sveta, odhaľujúcou pôvodné ľudské tradície a dopad novej techniky. Tieto filmy boli označené ako kinematografické „výlety v hlave", ktoré vezmú diváka do vesmíru čistého senzorického zážitku. Stali sa aj nezvyčajnou umeleckou kronikou turbulentnej premeny medzi 20. a 21. storočím a jej zatiaľ nevidenými následkami. Film „Naqoyqatsi" chce teraz zachytiť podstatu globalizácie, v ktorej sa všetky bariéry búrajúce pokroky v kybernetike, robotike či komunikácii, šíria ako mor po celej planéte. Tretia časť trilógie prináša víziu toho, k čomu sa ženieme vo svete ovládanom technikou - k možnému pokroku, ale i k tragédii.         
 
"Naqoyqatsi" sa ako koncert odohráva v troch vetách - prvá ukazuje novo prepojený svet a prebiehajúcu evolúciu z ľudského jazyka na numerický kód. Druhá sa venuje športu, súťažiam a hrám, ktoré sa stali celosvetovou závislosťou. Tretia sa vydáva na cestu plnou rýchlosťou 21.storočia a ukazuje, čo znamená myslieť na budúcnosť a naozaj pociťovať prítomnosť.
 
Režisér Godfrey Reggio obracia svoj pohľad na explozívny fenomén globalizácie - svet spojený javom technologickej homogenizácie. Kým sa jeho prvé dva filmy venovali zúfalému boju prírody a prírodných kultúr, teraz ukazuje, ako globalizácia a technický pokrok pretvárajú svet na svoj vlastný obraz a podobu. Vedomý si protikladu, zvolil najmodernejšie filmové technológie, aby mohol položiť otázky globálneho významu: ako bude vyzerať naša ultra hi-tech budúcnosť, ku ktorej sa blížime stále rýchlejšie? Ako odpoveď Reggio ponúka divákovi témy technického šťastia, civilizovaného násilia s vojnou ako každodennou vecou, a  agresie proti silám života. Vyjadruje, že skutočná ľudská sloboda je v schopnosti povedať NIE nevyhnutnosti prítomnosti techniky. „Naqoyqatsi" ukazuje Reggiovu základnú víziu nového sveta ľudských bytostí na počiatku doby, ktorá nás približuje k spojeniu mysle a stroja, jazyka a čísel, prežitku a simulácie, života a vojny - a pýta sa, čo to bude znamenať pre budúcnosť ľudstva.         
 
Striedavo ohromujúce a šokujúce digitálne zmenené zábery chaosu každodenného života - od psychodelických obrazov k športovcom, lámúcim hranice ľudských možností, cez búrlivé vlny príboja k násilným vzburám, od detského úsmevu ku grimase spôsobenej odstredivou silou, všetky tieto obrazy plynú na plátne v súlade či protiklade s rytmom hudby Philipa Glassa. Výsledkom je obrazovo-zvukový zážitok, ktorý dokumentuje súčasný stav ľudskej spoločnosti a jej potenciál prekonávať bariéry, ale aj vymknúť sa spod kontroly.     
 
Godfrey Reggio vraví: „V „Naqoyqatsi" technika už nie to, čo používame, ale skôr to, čo žijeme, čo dýchame ako vzduch okolo nás, a čo nás mení bez nášho vedomia. Ale akú cenu platíme za hľadanie tohto technikou vytvoreného šťastia? Ja vidím tento film ako film o jave, ktorý je nepopísateľný. Hlboko v sebe cítim, že už viac nemáme jazyk, ktorý by vyjadril svet, v ktorom žijeme. Tento film bez slov je pokusom zhmotniť staré príslovie, že obraz je hodný tisíca slov. A v tomto prípade stovky a stovky obrazov len umocňujú jeho význam."  
 
Reggio premýšľa o podstate a význame obrazu v dnešnom svete: „Obraz sa blíži ku  všadeprítomnosti, je realitou, miestom i myšlienkou. Už nie sú hranice v tvorbe obrazov, ktoré sa stali ikonami kultúry, takými známymi, že si ich už ani neuvedomujeme. Majú obrovskú kontrolu nad našimi životmi. Čo vidíme a nepýtame sa na to, tým sa stávame."    
 
Režisér sa dlho venoval dopadu techniky nielen na prírodu, ale aj na ľudský život a šťastie. Jeho inšpiráciou boli aj dve knihy o budúcnosti technokratickej spoločnosti - „Tools of Conviviality" od Ivana Illicha, v ktorej autor kritizuje modernú industriálnu spoločnosť a navrhuje upraviť techniku na ľudský rozmer, a kniha francúzskeho sociológa Jacquesa Ellula „The Technological Society", v ktorej skúma, ako človek obetúva svoju ľudskosť kvôli výkonnosti a efektivite, základnému zákonu techniky. Illich aj Ellul vyjadrujú obavy, že technika sa stala našim pánom, a nie naopak. Ale „Naqoyqatsi" nie je o teóriách, je o prežitku. A Reggio sa pýta: "Ak sme úplne pripútaní k svojmu technikou ovládanému životu, ako môžeme vidieť, aká vlastne je a aký má na nás vplyv?" Aby získal lepší pohľad, začal zbierať zábery z každodennej reality, ktoré sa vybrané z ich každodenného kontextu stávajú prekvapivými, cudzími a šokujúco silnými.     

Reggio vraví: „Technika je nové náboženstvo. Je novým bohom. Všetko, čo sme povedali o bohu, teraz platí o technike. Tá už nie je len symbolom pokroku. Počítač ako nové božstvo reprodukuje seba samého a pretvára svet na svoju podobu. Preto je homogenizácia modus operandi tohto sveta, preto vznikla masová kultúra, globálna hudba, jeden jazyk, preto nám zostalo len štyritisíc jazykov, hoci sme ich v minulom storočí mali tridsaťtisíc. Veríme, že môžeme vďaka technike žiť dlhšie, vďaka chémii žiť lepšie. To je názor, s ktorým ja nesúhlasím. Aká je najväčšia utópia dnešného technického poriadku? Je ňou virtuálna nesmrteľnosť, viera že dokážeme vložiť našu ľudskú podstatu do silikónového čipu a žiť naveky. Podľa mňa to je šialenstvo."     
 
Kvôli predošlým filmom Reggio precestoval celý svet a nakrúcal pôvodné zábery, ale tentoraz sa rozhodol zobraziť náš svet iným spôsobom. Namiesto cesty na rôzne miesta využil  ako miesto samotné obrazy, a dáva archívnym záberom úplne nové významy ich upravovaním a radením v prekvapujúcom a emocionálne provokatívnom poradí. 
 
Reggio vraví: „Ikonickým obrazom dneška je obraz konzumu, dobrého života. Tieto obrazy sú akýmisi tapetami sveta, v ktorom žijeme, obrazy ktoré každý deň vidíme, a ktoré splynuli s pozadím života samotného. Cieľom „Naqoyqatsi" je urobiť z nich „miesto" tohto filmu. My sme vlastne tento film nenakrúcali, ako skôr vytvárali obrazy, ktoré sú pre-kontextuované z podoby, ako ich normálne vidíme."  
 
Reggio začal vytvárať veľmi neobvyklý scenár, ktorý je skôr len pojítkom obrazov, a hlavné témy filmu sa odohrávajú v troch vetách, ktoré podľa Reggiovych slov sú:   
 
Veta prvá/Numerica.com: Ľudský jazyk - skutočný jazyk ustupuje numerickému kódu a virtuálnej realite, metafora metamorfóze, telo odhmotneniu, prirodzené neprirodzenému, mnohí jednému.  

Veta druhá/Cirkus maximus: Súťaživosť, víťazstvo, rekordy, sláva, „fair play" a láska k peniazom sú povýšené na hlavné životné hodnoty. Život sa stáva hrou. 

Veta tretia/Raketa 20.storočie: Elektronická akcelerácia sa dá najlepšie popísať ako „úniková rýchlosť", ako jav, ktorý zahmluje vnímanie, rozbíja význam, vymýva obsah, prerušuje spojenie so Zemou, a vytvára svet, ktorý náš jazyk už viac nedokáže popísať. Výsledkom explozívneho rozvoja techniky JE vojna, civilizované násilie. 
 
Moje filmy nemajú klasický scenár, pretože nepoužívajú hovorené slovo. Miesto toho píšem ekvivalent dramaturgického vytvárania filmu, akúsi podstatu, ktorá slúži na orientáciu. Od toho bodu každý človek tvorivo zainteresovaný do projektu do neho vnáša svoju vlastnú tvorivosť. Aj tento film bol myslený ako skupinový tvorivý projekt, v ktorom každý je považovaný za umelca a tvorcu. Ja som priniesol pocit, motiváciu, uhol pohľadu a umelecký zámer, ale „Naqoyqatsi" bol príliš komplexný na to, aby som ho zrealizoval len ja sám. Mohla ho vytvoriť iba spoločná energia mnohých ľudí."  
 
Tvorivý proces „Naqoyqatsi" začal pred vyše desaťročím, keď Reggio začal hovoriť o tretej časti trilógie so svojimi priateľmi. Dlhý čas bol projekt len v podobe rozhovorov a zozname nápadov, obrazov a zvukov, ktoré sa postupne vyvíjali. 

Skladateľ Philip Glass vraví: „Roky som absorboval námety, intuície a vízie, o ktorých Godfrey hovoril. Nič som nepísal, len počúval. A časom sa naša predstava o filme menila, pretože aj Godfrey sa menil, ja som sa menil a celý svet sa menil."   

Preniesť tieto myšlienky na filmové plátno však bol dlho len vzdialený sen, a z nedostatku financií zúfalí tvorcovia začali hľadať niekoho, koho sami nazvali „anjelom". Po tom, ako v The New York Times vyšiel článok o Reggiovej snahe nakrútiť „Naqoyqatsi", sa mu ozval oscarový režisér a producent Steven Soderbergh. „Bol som ohromený, že nemôžu nájsť zdroje na financovanie svojho projektu. Ihneď som im zavolal, a to bol začiatok."

Keď sa práca na projekte začala, Reggio vzal všetkých členov tvorivého tímu do malého štúdia na Manhattane, kde mohli byť v prítomnosti Philipa Glassa a reagovať na jeho hudobné motívy, a zároveň mu dodávať obrazy na inšpiráciu. Tu strávil zomknutý tím technikov, animátorov, vizuálnych počítačových expertov a strihačov dva intenzívne roky digitálneho spracovávania vhodných záberov z filmových archívov z celého sveta, a vytvárania zvukovej zložky filmu. Bol to obtiažny a zdanlivo nekonečný proces - a vtom prišiel 11.september 2001. Teroristický útok sa odohral len niekoľko blokov od ich štúdia.

Reggio vraví: „Myslím, že tento deň mal veľký vplyv na náš film. Keď sa tím vrátil do práce, všetci sme boli v hlbokom šoku, ale zistil som, že po týždni to mnohých provokovalo do práce, pretože námet a odkaz tohto filmu bol dôležitejší než kedykoľvek predtým." Producent Joe Beirne o Reggiovom poňatí projektu vraví: „Napriek tomu, že sám nedôveruje technike a považuje ju za najchybnejšie vnímanú realitu nášho sveta, má v sebe obrovskú zvedavosť, ak ide o experimentovanie s novými technológiami. Niekedy si nepriateľov vážite viac ako priateľov, a Godfrey cíti k technike veľký rešpekt. Jeho nevinnosť ohľadne nových technológií mohla vlastne byť jeho výhodou, pretože mal menej predsudkov ako človek, ktorý je nimi posadnutý. Pre neho bol celý tento film úplne otvorený experiment, a s tým sa dnes vo svete filmu nestretávate často."      

Keď hovoril o svojom projekte po prvý raz, priniesol kopu fotografií, ktoré boli deformované, prefarbené či odfarbené, a úplne sa lišili od originálu. Chcel vytvoriť film podobným spôsobom reanimácie, aby obrazy zmenou oživil v inej podobe a význame. Chcel vytvoriť akýsi falošný farebný obraz našej kultúry, aby nám dal nový pohľad na posúdenie toho, ako žijeme.

Jedným z najväčších technických problémov pri výrobe „Naqoyqatsi" bola objemnosť nazbieraných informácií - tvorcovia pracovali s 3,5 terabytmi informácií (3500 gigabytov).

Beirne dodáva: „Aby sme vedeli, aká bude konečná podoba filmu, museli sme vidieť vlastne všetky zábery v ich konečnej forme. A keďže tento film je prúdom obazov, nielen každý jeden záber musel byť dokonalý, ale aj ich kombinácia a následnosť musela byť vždy najskôr vyskúšaná. Museli sme naraz pracovať s mnohými médiami a s obrovským množstvom veľkých súborov súčasne, a výsledkom bolo vlastne 25 filmov, z ktorých sme potom vybrali tých najlepších desať percent." 

Naqoyqatsi - civilizované násilie Naqoyqatsi - civilizované násilie

Od začiatku svojej trilógie Reggio cítil, že obrazy jeho filmov by mali plynúť ako hudba, a dosiahnuť želaný účinok v spojení s rovnako pôsobivou hudbou. Oslovil preto slávneho amerického hudobného skladateľa Philipa Glassa.

Glass vraví: „Keď sme sa kedysi v sedemdesiatych rokoch stretli a on ma oslovil s ponukou, najskôr som sa mu pokúšal vyhýbať. Nepovažoval som sa vtedy za skladateľa filmovej hudby a vyhýbal som sa mu, ako dlho to len šlo, ale on sa nedal odbiť."

Sám Glass vtedy nemohol tušiť, že jeho hudba ku „Koyaanisqatsi" sa stane jedným z jeho najuznávanejších diel. Bola to jeho úplne prvá hudba k filmu, ale odvtedy zložil mnoho uznávaných a ocenených filmových soundtrackov.

Glass a Reggio sa rozprávali o „Naqoyqatsi" počas celých desať rokov príprav, preberali všetky námety, a keď Reggio začal prinášať a spracovávať zábery, Glass začal komponovať: „Keď som si k tomu nakoniec sadol, motívy plynuli veľmi rýchlo, bum bum bum, jeden za druhým. Jednoducho zo mňa vychádzali."   

Sám Reggio si spoluprácu s Glassom veľmi cení: „Pri tomto filme bol Philip od začiatku, čo znamená celých dvanásť rokov. Nechal ma spať u neho, rozprával sa so mnou, nechal ma liezť mu na nervy, písať mu nápady a odkazy, a nevyhodil ma. Chodil s nami do štúdia a videl obrazy, ktoré sme nasnímali, pracovali sme spolu na celkovej dramaturgii. Počúvali sme hudbu z rôznych pôvodných akustických zdrojov i hudbu elektronickú, strávili sme nad ňou hodiny. Philip počúval všetko, nahrali sme 57 CD diskov a on ich počúval všetky, aby bol pripravený. Potom kompozične pracoval na samotnej hudbe k filmu celých 18 mesiacov."        

Rozhodli sa použiť jeden nástroj, v tomto prípade čelo, ktorý by hral ústredný hudobný motív celého filmu, vtedy však ani sami nevedeli, že Glassova hudba sa stane de facto koncertom známeho hráča na čelo Yo-Yo Ma. Glass hudbu napísal ešte predtým, ako sa k filmu dostal Yo-Yo Ma, ale ukázalo sa, že je pre jeho stvárnenie ako stvorená. 

Glass vraví: „Keď som mu svoju hudbu ukázal, povedal mi - Oh, to si napísal pre mňa. A ukázalo sa, že mal vlastne pravdu. Bola to jedna z tých súhier náhod, keď sa hudba a intepret neomylne našli. Nechceli sme, aby sa zvuk čela stal všade prítomným motívom, ale aby bol do filmu votkaný ako akýsi tichý hlas, akási jednotiaca sila. A Yo-Yo ma to dokázal." 

Reggio dodáva: „Po zvážení faktu, že samotné obrazy sú výsledkom elektronickej manipulácie sme cítili, že ak chceme dodať filmu ľudský hlas, musíme použiť radšej akustický zvuk než elektronický. To bola Philipova odpoveď na pôsobenie obrazu, a zvuk nástroja Yo-Yo Ma stáva akoby ľudským hlasom, ktorý môže dodať filmu pátos či hĺbku. Vo všetkých mojich filmoch je tradičné popredie filmov zmazané - postavy, príbeh, herectvo.  Vzali sme to, čo sa zvyčajne označuje ako pozadie, a urobili z neho popredie. Tak robíme z budov, dopravy, počítačov, symbolov a reklám samotný subjekt či motív filmu. Film má dosiahnuť spojenie s divákom, a keďže sme sa kvôli láske k jazyku vzdali slov, použili sme ako jazyk filmu hudbu. Všetci vieme, že hudba nevyužíva metaforu jazyka, ktorý oslovuje intelekt, ale spája sa s oveľa hlbším centrom - s dušou. Hudba dosahuje priame spojenie s divákom a poslucháčom, človek sa nepýta, aký je význam hudby, ale či je hudba zmysluplná. A táto hudba je našim pokusom, aby naše rozprávanie malo zmysel."  
 

O TVORCOCH :

Godfrey Reggio - (réžia, produkcia)

Narodil sa v roku 1940 v New Orleans a vyrastal v Louisiane. Ako 14-ročný vstúpil do pontifikálneho rádu Kresťanskí bratia, kde strávil 14 rokov a zložil sľub mlčania. Neskôr z neho pre konflikty ohľadne praktického využitia viery vystúpil a začal sa venovať verejnej službe a pomoci chudobným a chorým. Učil na základnej i strednej škole a založil dobročinnú organizáciu, ktorá sa venovala prevýchove mladistvých delikventov, a takisto kliniku na zdravotnú pomoc chudobným obyvateľom Santa Fe. 

V roku 1972 založil umelecký inštitút, a v roku 1974 Americkú úniu občianskych práv, s ktorou potom viedol multimediálnu verejnú občiansku kampaň proti narušovaniu súkromia a zneužívaniu techniky na kontrolu správania. 

Po siedmich rokoch príprav nakrútil svoj prvý film „Koyaanisqatsi", ktorý aj vďaka pomoci Francisa Forda Coppolu pri jeho prezentovaní získal vysoké uznanie po celom svete. V roku 1987 nakrútil film „Powaqqatsi", pri ktorom mu produkčne zasa pomáhal George Lucas. Jeho ďalším filmom bol polhodinový „Anima Mundi", oslava krásy a rôznosti pozemskej fauny. 

Philip Glass - (hudba)

Známy skladateľ novej vážnej hudby, uznávaný hlavne vďaka svojmu aplikovaniu východných hudobných techník do svojej tvorby. Jeho prvou hudbou k filmu bol „Koyaanisqatsi", neskôr pracoval aj na filmoch ako „Powaqqatsi", „Anima Mundi", „Kundun", „Truman Show",  „Tenká červená čiara", „Dracula" a naposledy „The Hours."

Russell Lee Fine - (kamera)

Pracoval na filmoch „O", „The Grey Zone", „Ash Wednesday", „Office Killer", „Women In Film", „Girl`s Town" či "Eye of God".


autor press kit 18.3.2003
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 28880
02 |
návšt. 11549
03 |
návšt. 1422
04 |
návšt. 902
05 |
návšt. 701
06 |
návšt. 863
07 |
návšt. 550
08 |
návšt. 598
09 |
návšt. 443
10 |
návšt. 214
REBRÍČEK US
01 |
$30,0 mil.
02 |
$20,1 mil.
03 |
$8,0 mil.
04 |
$2,3 mil.
05 |
$2,2 mil.
06 |
$1,6 mil.
07 |
$1,6 mil.
08 |
$0,942 mil.
09 |
$0,883 mil.
10 |
$0,823 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2022 SECTOR Online Entertainment / sector@sector.sk