HRANICE VERNOSTI

Diana Fabiánová v dokumentárnej novinke Hranice vernosti skúma mantinely vzťahovej konformity, pýta sa nepopulárne otázky a brnká ostrím noža po nervových zakončeniach manželského a rodinného stereotypu. Obsahovo sú tak Fabiánovej Hranice odvážnym krokom do nepreskúmanej zóny intimity v slovenskom filme. Formálne, ale v niektorých momentoch ide o bolestivý zážitok, ktorý výrazivom na seba viaže ulepenú patinu televíznych reality shows a grotesknú snahu o civilnosť a autenticitu.

Rodina, odvaha, nevera

Fabiánová sa rozhodla do istej miery o dokumentárny autoportrét a pred týmto rozhodnutím treba len uznanlivo smeknúť klobúk. Rozhodla sa tak, že objektív kamery bude de facto ďalším členom rodiny, pred ktorým nezostane chránená žiadna skriňa s kostlivcami, intímna nuansa či tajomstvo prežraté naprieč generáciami. Režisérka tak vo filme primárne rieši svoje manželstvo s Tomom a najmä to, akým smerom a spôsobom sa musí vyvinúť, aby nekorodovalo a obaja manželia v ňom dokázali zdravo a slobodne fungovať.

Od nevery k rodinnej atómovke

Diana a Tom sa tak rozhodnú rozvinúť a otvoriť vzťah do šírky, hĺbky a priestoru, a tým pádom ich manželstvo prestáva byť intímnym miestom dvoch ľudí, ale experimentom a rovnicou s novými premennými. Dvojica si tak vytýči pravidlá fungovania otvoreného vzťahu a nielen Diana, ale aj Tom tak priberú „na palubu“ nových partnerov. To čo sa primárne zdá ako minimalistická a komorná sonda o vzťahu dvoch ľudí postupne pripomína snehovú guľu rútiacu sa z kopca, ktorá na seba nabaľuje nielen nové motívy, ale aj dramaturgickú neistotu.

Samotná snaha o otvorený vzťah je tak technicky zápalkou, vďaka ktorej sa vznieti kanister s benzínom. Rozpohybuje tak udalosti a mikrosituácie, ktoré postupne odhaľujú čoraz šokujúcejšie pravdy o fungovaní nielen Fabiánovej vzťahu, ale aj jej rodinného zázemia. Práve kontrolovaná nevera sa tak stáva spúšťačom, ktorý sa transformuje na akýsi nástroj hľadania pravdy. Teda, aspoň na papieri.

Realita absentujúca realitu

Napriek tomu, že snímka stojí na odvážnej idey autentického autoportrétu, práve kostra filmu a dramaturgia film paradoxne vypitvala o človečinu a civilnosť. Moja kritika sa tak neopiera o hodnotové aspekty snímky, ale čisto o technické prevedenie filmu. Nie je tak v mojom záujme a ani nemôžem hodnotiť vzťahové nastavenie Fabiánovej manželstva, a to aj napriek tomu, že by som s ním súhlasil alebo nesúhlasil. Kameňom úrazu je samotný film, ako produkt.

Práve fakt, že sa režisérka rozhodla autorsky vziať projekt pod svoje krídla, prináša až tsunami väčších a menších problémov a komplikácií. Hraniciam vernosti by výrazne pomohlo, ak by sa Fabiánová stala, nech to znie akokoľvek chladne, „len“ protagonistkou filmu a nie jeho autorkou.

Polopate povedané, Fabiánovej sa podarilo zozbierať exkluzívny a výnimočný materiál o vlastnej rodine. Ten ale mala nechať v surovom stave a prenechať ho tretej strane, ktorá by ho zlepila do stráviteľnejšej podoby, ako tej, ktorú sme mali možnosť vidieť vo finálnej podobe. Autorka sa totiž nevie, pochopiteľne, od materiálu odosobniť, a tak je film doslova pretkaný rôznymi negatívnymi vedľajšími efektami a akýmsi tunelovým videním problému.

Inscenovanie citov

Audiovizuálne asi najviac bije do očí a uší až extrémna popisnosť. Autorka sa totiž z nejakého dôvodu rozhodla vnútorným monológom opisovať takmer všetko, čo vidíme v obraze. Na jednej strane tak vidieť, že režisérke išlo o určitú snahu snímku odľahčiť, no remeselné vajatanie spôsobilo, že divák dostáva naservírované zdvojené významy. Vo zvuku, aj obraze.

Hranice vernosti tak na jednej strane chceli priniesť autentický ponor do vzťahu, no režisérkino autorstvo naopak intímny vstup do manželstva skôr deformuje a robí z neho karikatúru. Asi najvypuklejšou ukážkou negatív tohto postupu je stavba kľúčových rozhovorov ústrednej dvojice. Keď ide do tuhého, tak režisérka vystavia scénu, v ktorej sa dvojica konfrontuje pred objektívom kamery.

Práve týmto momentom chýba ako soľ vklad nezainteresovanej tretej strany. Externý štáb by tak mohol snímať situáciu v rodine a vzťahu bez Fabiánovej vkladu, čím by sa film vyhol akejsi nechcenej inscenovanosti. Namiesto toho, aby Hranice vernosti v podobných momentoch ťali do živého, produkujú umelé dialógy a situácie. Znie to absurdne, ale samotný materiál zosnímanej reality prešiel tak extrémnou „tepelnou“ úpravou, že vo finále už realitu ani nepripomína. Napriek tomu, že scény zo života mohli byť pôvodne akokoľvek autentické a intímne, práve prítomnosť autorky, režisérky a kameramanky v jednom z nich robia deformovaný pokus o zachytenie života.

Zo zachytenia reality sa tak stáva reality show so všetkými neduhmi, čo k nej patria. Fabiánová sa síce pokúsila odvážne rozčeriť vody domácej dokumentárnej tvorby, no vo finále sa stala obeťou vlastných ambícií a hraníc vlastného talentu. Je sympatické, že vznikajú obdobne tematicky podkuté dokumenty, no nebolo by od veci, ak by si autor v procese tvorby sebareflexívne povedal: Oukej, je čas to už nechať na niekoho iného.

Hranice vernosti (SR, 2025, 80 min.)
Réžia: Diana Fabiánová. Scenár: Diana Fabiánová. Hudba: Ľubica Čekovská. Kamera: Tomáš Kobza