VEČNE ŽIVÁ FONTÁNA? |
VEČNE ŽIVÁ FONTÁNA? |
Na nový film Darrena Aronofskeho sme čakali naozaj dlho. Režisér sa do povedomia fanúšikovskej, ale aj kritickej obce zapísal dvomi svojimi mimoriadnymi celovečernými projektmi – PI a Rekviem za sen. Jeho nasledujúci film tak, pochopiteľne, mnohí očakávali so zatajeným dychom. Aronofsky sa ocitol v nezávideniahodnej pozícii: každá, aj tá najmenšia maličkosť týkajúca sa pripravovaného opusu bola pod drobnohľadom, pretriasaná vo viac či menej odborných periodikách a na diskusných fórach. Navyše počas produkcie sa menilo obsadenie hlavných úloh, prepisoval sa scenár, jednoducho povedané, tento „pôrod“ nebol bezbolestný. Nemá zmysel sa zaoberať tým, čo z týchto aspektov (a ako) sa podpísalo na finálnej podobe diela. To sa konečne dostáva na naše filmové plátna a my mu stojíme zoči-voči.
Jednu možnosť, ako vnímať Aronofskeho Fontánu prezentuje kolega Adrián Žiška, tej sa však venovať nebudeme. Recenziu ste už s najväčšou pravdepodobnosťou čítali. Chcel by som však prezentovať názor, ktorý bude rozhodne menej nadšený a spochybniť niektoré momenty Fontány. V tomto prípade totiž podľa mňa známe úslovie „nie je všetko zlato, čo sa blyští“, platí do bodky. Ale po poriadku.
![]() |
![]() |
Fontána stojí na veľmi svojských a krehkých pilieroch. Aronofskemu nemožno uprieť odvahu, s ktorou sa púšťa do hľadania odpovedí na otázky, čo ľudstvo zamestnávajú celé tisícročia. Ako sa však ukazuje, odvaha neznamená zákonite úspech a aj odvážny bojovník môže skonať pod rukou presily, ak si nepremyslí stratégiu do najväčších detailov. Nechajme teraz bokom obrazné vyjadrenia a prejdime k podstate problému. Režisér a autor scenára vychádza pri komponovaní príbehu z viacerých náboženských smerov, vyberá si z nich niektoré elementy a spája ich dokopy. Ako to však funguje vo výsledku? Kým kolega Žiška sa domnieva, že ide o kompaktný a ucelený myšlienkovo-filozofický koncept, presahujúci hranice tradičných náboženských systémov, ja tvrdím opak. Iste, myšlienka o transcendentálnej podstate presahujúcej všetky náboženské systémy je pekná, no nijako prevratná, a v Aronofskeho poňatí dokonca až príliš vágna. Dospeje k nej totiž príliš tézovito, pričom hlavnou tézou sa tu stáva idea o „smrti ako prirodzenej súčasti života“.
Iste by bolo zaujímavé film analyzovať z religionistického hľadiska, viacero motívov a momentov filmu si to priam vyžaduje. Spomeňme jeden za všetky – použitie citátu z knihy Genezis (1). V tomto citáte sa jasne akcentuje entita Boha (vyhnal Adama a Evu z Raja...), no v ďalšom priebehu filmu sa nijako nespomína, nedochádza k pokusu o predstavenie určitej koncepcie. Religionistické hľadisko však teraz necháme bokom: dobrovoľne sa priznávam, nemám dostatočné znalosti náboženských systémov na takúto analýzu. Avšak „mix“ náboženských náuk nepovažujem za jediný problém Fontány. Dokonca ani za hlavný, ten vidím niekde celkom inde.
![]() |
![]() |
Hlavným problémom filmu je spôsob narácie, ktorý Aronofsky volí, a jeho vyjadrovanie prostredníctvom filmu. Už vo svojich predchádzajúcich snímkach sa režisér predstavil ako osobnosť, ktorá sa pomerne výrazne vymyká z rámca štandardizovanej žánrovej produkcie. To potvrdzuje aj vo Fontáne, bohužiaľ, tentoraz trochu násilne a samoúčelne. Narácia sa tvári komplikovane: spájanie troch etáp v rámci ľudskej (mikro- či makro-) histórie je však jednoduchšie, než sa na prvý pohľad zdá. Čo sa týka príbehu, ten je rozvinutý v rámci tradičnej melodrámy. Žánrové presahy sa uskutočňujú vďaka prelínaniu etáp, v ktorých sa príbeh odohráva. Aronofsky ignoruje v podstate akékoľvek iné žánrové postupy a stereotypy, takže historická a „sci-fi“ časť sú z tohto hľadiska celkom bezpríznačné. Ako podotkli niektorí diskutujúci pri Adriánovej recenzii, ide tu o efektné maskovanie a hru s divákom: mainstreamovému divákovi určený film (prakticky nič nenasvedčuje opaku) sa snaží tváriť ako umenie a tento typ diváka mu to s najväčšou pravdepodobnosťou „zhltne aj s navijakom“. Problém je, že Fontána nie je ani zďaleka skutočným umeleckým filmom. V istom zmysle klame telom.
Na vytváraní dojmu „umenia“ sa vo veľkej miere podpisujú dva spomenuté faktory: spájanie rôznych náboženských a filozofických koncepcií a zdanlivé žánrové presahy. Áno, toto všetko vo Fontáne prítomné je, no v konečnom dôsledku nič nie je dôsledne dopracované. Technické postupy sú používané mimoriadne samoúčelne (napríklad vertikálne prepojenia, celková výtvarná štylizácia futuristickej časti, opakovanie a prestrihávanie jednotlivých scén/sekvencií, prakticky neustála prítomnosť hudobného „podmazu“ a pod.), nepodieľajú sa na vysvetľovaní jednotlivých myšlienok. Rovnako je to aj s opakovanou prítomnosťou náboženských symbolov vo vizuálnom poli (hviezda pri Tomasovej modlitbe v minulosti, rovnaký symbol na nemocničných dverách a baliacom papieri v prítomnosti a pod.).
![]() |
![]() |
Podľa môjho názoru je Fontána v mnohých ohľadoch manieristický film, ktorý sa snaží maskovať svoju ideovú jednoduchosť (miestami až vyprázdnenosť) efektnou (no nie efektívnou) pozlátkou na povrchu. V tomto ohľade však zlyháva na plnej čiare. Pokiaľ Aronofskeho audiovizuálne ozvláštnenia boli funkčne použité v PI a Rekviem, tu sa stávajú prehliadkou samoúčelnosti. Ostáva nám počkať na ďalší režisérov projekt, či sa mu podarí vrátiť na cestu menších, no prepracovanejších a dôsledne dotiahnutých filmov, alebo ho „pohltia“ príliš veľké témy a ich príliš okaté spracovanie.
(1) Ide o prvú z piatich kníh Mojžišových, ktoré tvoria Tóru, posvätnú knihu judaizmu, no zároveň je kniha Genezis súčasťou Starého zákona v rámci kresťanskej vierouky. Interpretácií knihy je však nespočetne veľa a nie je celkom jasné, s ktorou z nich Arronofský pracuje.