..A SOM GAY..

V prvej polovici 20. storočia malo zobrazovanie homosexuálov a homosexuálneho styku v zásade rovnaký osud ako zobrazovanie heterosexuálnej (resp. všeobecnej ;-) ) erotiky, nakoľko spadalo do kategórie odsúdeniahodných, nemravných, pohoršujúcich a mládež kaziacich aktivít. To však nebránilo vytvoreniu najzákladnejšieho gay-prototypu, „sissy“ (voľne preložiteľné ako „vrtuľka“; českí prekladatelia používajú výraz „sisinka“). Je to presne ten typ homosexuála, ktorý udrie do oka každému: zženštilý, príliš ladný, uhladený, precitlivelý. Pôvodne snáď ani nemal nejaké vyhranené profesijné zaradenie (od čašníka po akéhokoľvek umelca, najmä v showbusinesse) no dnes je to ten najlepší image maker, designer a pod. (príklad za všetky: Miss špeciálny agent 2: Krásna a nebezpečná, ale aj pozerateľnejšia Vtáčia klietka). Treba však podotknúť, že súčasná „sissy“ má aktívnejšiu úlohu, už to nie je len „ona“, kto je zdrojom komiky, ale je ním aj heterosexuálne okolie, ktoré reaguje šokom, prípadne nepochopením.

Cenzúra zasiahla v plnej sile v podobe revidovaného a aj uplatňovaného Hayesovho kódexu z roku 1934 (pôvodná verzia ešte z 1927 bola skôr súborom odporúčaní, ktoré hollywoodski filmári s radosťou ignorovali), ktorý homosexualitu zaradil medzi zakázané obscénnosti so škodlivým vplyvom na verejnosť; výnimku tvorili prípady, kedy „zakázané“ zobrazenie bolo nevyhnutné pre film. Homosexuáli sa presunuli do úzadia a vystupovali v kódoch. To, že postava je gay, bola informácia zakódovaná do gest a náznakov, ktoré boli schopní rozšifrovať len niektorí. Práve tu sa „zužitkovala“ existencia homosexuálov vo filmových štáboch. Vzniká tak prvotné tzv. queer čítanie filmov (queer – podivný, ale tiež označenie pre homosexuálov; od toho aj „queer studies“). Divák, ktorý sa orientoval v kódoch a ich nuansách, mal v konečnom dôsledku hlbší zážitok, mohol lepšie pochopiť zápletku, alebo sa schuti zabaviť na skrytom vtipe. Je ale dosť pravdepodobné, že súčasný divák by nemal problém vychutnať si gay nuansy postáv Grety Garbo, Marlene Dietrich, Lauren Becall, alebo niektorej z upíriek. Problém s „vychutnávaním“ by sa asi dostavil pri mužských postavách. Príkladom za všetky je Maltézsky sokol alebo Ben Hur. Pre neznalého diváka mala homosexualita dodať postave nádych exotickosti, často nebezpečnosti. Jednoducho, „iskru“. Nie je nezaujímavé, že s takýmto použitím homosexuality pracujú aj oveľa novšie filmy. Čo sa týka zdrojov pre kódy, bol ním v prvom rade život. Neskôr sa ním stal film a showbusiness sám – divákovi by mala byť „jasná“ postava, ktorá má rada napr. muzikály Boba Fosseho, Niekto to rád horúce, Cher, Barbru Streisand alebo Marthu Stewart alebo, v prípade tuzemskej produkcie, Helenku Vondráčkovú. Šesťdesiate roky 20. storočia sa tiež stali boomom tzv. camp estetiky, ktorá sa primárne spája s gay hnutím, hoci nie je len o ňom.

 1960´ prinášajú však aj „novinku“ – postavu, ktorá je (pre diváka) otvorene homosexuálna a ktorá trpí. Príčinou jej utrpenia je jednak vlastná homosexualita (stále chápaná ako mentálna porucha/choroba), a jednak sociálna izolácia, v ktorej sa ocitá. Nie je zriedkavé stretnúť sa s parafrázami na Frankensteinovo monštrum prenasledované rozzúrenými sedliakmi. V tomto smere sa výraznejšie než USA presadila britská kinematografia: Dirk Bogarde filmom Obeť podnikol niečo na spôsob salta mortale, keď v čase kriminalizácie homosexuality (v Anglicku do roku 1967) prijal rolu homosexuálneho právnika, ktorý sa vo filme ku svojej orientácii nielen prizná, ale vyjde ako „morálny víťaz“ (resp. „bard utláčaných“ ;-) ).

Nasledujúce roky de facto pokračovali v používaní dovtedajších typov v závislosti od žánru, potreby konkrétneho filmu, ako i odvahy jeho tvorcov. Ako predtým, postavy komediálneho ladenia boli pre distribúciu prístupnejšie, no vďaka existencii malých kín, bolo možné (v prípade záujmu) dostať sa aj k „problematickým“ filmom. Občas svetom otriasol „škandál“ v podobe poburujúceho zobrazenia homosexuality, ako sa to podarilo Williamovi Friedkinovi alebo Brianovi de Palmovi. Tentokrát to však nebola len „väčšinová spoločenská cenzúra“, ale ozvali sa aj skupiny obhajujúce práva homosexuálov. Tieto sa otvorene ohradili voči negatívnemu obrazu prezentovanému vo filmoch, ako i voči priradeniu funkcie komickej figúrky. Ich víťazstvo však pripomína to Pyrrhovo – spočíva v redukcii postavy na to, že je gay. Táto „vlastnosť“ je alfou a omegou jej správania a správania iných voči nej. Postava je tak akousi chodiacou a kričiacou obžalobou, žiaľ, uzavretou vo svojom komplexe. Na jednej strane výčitka, na strane druhej predstavuje návrat do 50.-60. rokov, nakoľko jej osud je skončiť v totálnej depresii v lepšom prípade, v horšom (paradoxne ideálnom) umrieť. Philadelphia a najmä postava Andyho, ktorej sa ujal Tom Hanks, sa stali symbolom víťazstva. Postava diskriminovaného homosexuála sa zliala s postavou postihnutou AIDS. Na jednej strane film poukázal na diskrimináciu homosexuálov v živote. Zároveň však zapísal homosexuálov ako osoby, ktoré sú takmer výlučne vystavené riziku nakazenia sa HIV. (Túto dualitu, samozrejme, možno vnímať z dvoch pohľadov: postava pozitívna na HIV, resp. AIDS rovná sa gay/narkoman, ale tiež je možné chápať chorobu ako metaforu postoja spoločnosti, ktorá na homosexualitu hľadí ako na smrteľnú chorobu.)