AKO VZNIKÁ TRAGÉDIA?

DEJ

Dramaturgia je vedenie divákovej pozornosti. Sú to isté pravidlá a zákonitosti v stavbe dramatického diela, ktoré dokážu publikum pripútať k citovej spolupráci. Je to vlastne vedomá manipulácia empatiou diváka. Tento vplyv spočíva v zvláštnej, podvedomej schopnosti publika prežívať predvádzané konanie, ako skutočné, napriek tomu, že film je len dvojrozmernou, štylizovanou simuláciou reality.

Filmová dramaturgia mala vo svojom "nemom" období naratívny charakter. S nástupom zvuku prichádza na scénu divadelná - trojaktová dráma a mení sa tak spôsob rozprávanie a reč kinematografie. Forma odvodená z dobre urobeného modelu meštianskych hier Francúza Eugéna Scriba a jeho žiaka Victoriena Sardoua vystihujúca nechuť publika zaoberať sa čímkoľvek vážnym, ustanovila novú konštrukciu dramatickej tvorby.

Klasická aristotelovská výstavba drámy smeruje k poznaniu prostredníctvom silného, intenzívneho zážitku, vyplývajúceho z dramatického napodobenia skutočnosti. Jej štruktúra bola síce odvodená z konkrétnych umeleckých diel antickej epochy, vychádza však zároveň zo zabehaných postupov gnozeológie a hlboko súvisí s vývojom všetkých prírodných či kultúrnych javov. V tomto zmysle ju teda nemožno pokladať za umelú štruktúru s nemenným ohraničením jednotlivých stavebných fáz, ako skôr za sumu skúseností, ktorých osvojenie si pomáha autorovi podať celistvý obraz sveta svojej originálnej výpovede.

V prvej fáze sa obvykle zoznamujeme s postavami a oboznamujeme s prostredím, v druhej fáze sa objavuje konflikt. Vzápätí dochádza k postupnému vylúčeniu nepodstatných stretov a riešení , aby sme dospeli k objasneniu hlavného konfliktu. V ďalšej fáze sa vylúči aj posledná, klamlivá možnosť zvratu, aby sa napokon hlavný konflikt doriešil. Zodpovedajú tomu základné stupne aristotelovskej štruktúry: expozícia, kolízia (zauzlenie), kríza, peripetia (zvrat) a katastrofa (alebo rozuzlenie pri dráme a komédii). Následná katarzia slúži ako fáza poznávacia a očistná. Završuje sa tu racionálno-emotívny poznávací proces, vyvolaný empatiou diváka.

Podľa Aristotela je dej (respektíve usporiadanie udalostí) základnou zložkou tragédie a jej akousi dušou. Bez deja by tragédia nemohla byť. S tým samozrejme súhlasím, ale čo sa stane ak, hore popísaná aristotelova štruktúra prestane platiť? Ak je doslova atakovaná deklarovaná celistvosť, prehľadnosť a jednota deja v tragédii? To je totiž presne prípad filmu 21 gramov.

Roztrieštenie naratívnej línie, ktoré je vo filme prezentované, spôsobuje mimoriadnu pôsobivosť celého diela. Tri osudy postáv, ktoré sa stretávajú a rozchádzajú v určitých životných situáciách sú podporené aj časovou nejednotnosťou. Film totiž nie je rozprávaný chronologicky, udalosti sa vynárajú z minulosti, rovnako ako nachádzajú zavŕšenie v prítomnosti. Všetko do seba zapadá ako rébus. Avšak na rozlúštenie tohto nelineárneho rébusu netreba dlhé hodiny. Stačí sa nechať unášať intenzitou a atmosférou výpovede.

Divák sa ocitá v nepoznanej pozícii. Dostáva sa mu úplne nový spôsob rozprávania príbehu, porovnateľný s dielikami puzzle, o ktorých najprv nič nevie a až časom, postupne prichádza na to, čo znamenajú a kam patria. Začína s prázdnou plochou a úplne porozhadzovanými kúskami skladačky. Vyžaduje sa tak od neho úplne nový a prístup k filmovej percepcii a jeho schopnosť pochopiť a poskladať rozbitý dej.

Postmoderná hra režiséra s divákom na skladanie jednotlivých dielikov do celku je, ako už bolo povedané zdrojom úžasnej pôsobivosti snímky. Scéna po scéne, dielik po dieliku sa v mysliach divákov vytvárajú tri konečné obrázky, výseky zo životov troch hlavných postáv. Tie však majú spoločné časti, momenty, v ktorých sa ich osudy stretávajú a opäť rozchádzajú, preto akoby v konečnom dôsledku vznikol obraz jeden, nadradený trom čiastkovým. Zároveň platí, že zrejme každý človek po pozretí snímky bude mať pred sebou obraz úplne iný. Pretože aj keď situácie vytvárajú primárny dej, základnú, nosnú linku filmu, vzniká napriek tomu koláž emócií, myšlienkových pochodov špecifická pre každého diváka. Definitívne správny obrázok, ktorý by mal vzniknúť usporiadaním dielikov podľa akéhosi univerzálneho kľúča neexistuje. Kľúč je totiž v tomto prípade rovnako špecifický ako samotný výsledok. Kľúčom k výsledku sú teda emócie a myšlienky každého človeka. Čo by na to povedal Aristoteles? 

CHARAKTERY

Na druhom mieste podľa dôležitosti prvkov v tragédi podľa Aristotela sú charaktery, ktoré zobrazujú činy - a činy a dej sú cieľom tragédie. Tragédia je totiž napodobňujúce zobrazenie deja a pomocou neho predovšetkým konajúcich ľudí. Čo sa týka charakterov, sú štyri veci o ktoré sa treba usilovať: 1. charakter by mal byť dobrý, 2. primeraný, 3. mal by sa podobať skutočným povahám, 4. musí byť dôsledný. Zaostrime tak na postavy filmu 21 gramov.

Paul Rivers (Sean Penn) čakal na transplantáciu srdca. Dočkal sa. Dostal nové srdce a v ten deň sa mu začal nový život. Chcel však zistiť, kto mu srdce daroval. Chcel zistiť, kým je teraz. Aj to sa mu podarilo. Toto zistenie bolo zlomovým bodom, od ktorého sa jeho nový život začal uberať úplne iným smerom. Srdce mu daroval istý Michael Peck. On aj so svojimi dvomi dcérami prišiel o život pri autonehode. Jeho žena Christina (Naomi Watts) dala súhlas k transplantácii. Život ide ďalej.

Aj Christine sa po tragickej udalosti začal nový život. Bez manžela, bez dcér. Žiaľ spôsobený stratou milovaných osôb sa nedá utíšiť. Aspoň zatiaľ. Osamelosť. Zrazu tu je sama. Útecha rodiny nepomáha. A tak isto sú zbytočné aj slová otca o tom, že život ide ďalej.  

Jack Jordan (Benicio Del Toro) má ženu a dve deti. Je to prepustený väzeň, ktorý sa obrátil na vieru v Ježiša Krista, ktorý ho podľa jeho slov zachránil. Práve on sedel za volantom auta, ktoré zabilo Christininho muža a deti a dvom osobám tým privodilo začiatok nového života.

Tri príbehy spojené skutočne tenkým povrázkom s názvom náhoda. Tri osoby, ktoré sa nikdy v živote nemuseli stretnúť. Sprvu o sebe nevedia, nepoznajú sa, každý žije svojím vlastným životom bez toho, aby vedel o existencii toho druhého. Autonehoda však spôsobí, že sa tieto osoby nakoniec stretnú.

Charaktery postáv filmu 21 gramov do bodky spĺňajú Aristotelove podmienky. Rovnako tu platí aj zobrazovanie úmyslov, to znamená, čomu kto v neistých prípadoch dáva prednosť, alebo čomu sa vyhýba a preto sú necharakteristické také reči, v ktorých nie je jasné, či hovoriaca osoba niečo schvaľuje, alebo to odmieta.