6.0

Filmová recenzia

Ako dieťa som si často predstavoval, čo by sa asi stalo, keby sa niekto rozhodol vykradnúť náš byt a ja by som bol ako na potvoru práve sám doma. Pre prípad, že by sa to naozaj stalo som mal pripravený krízový plán. Schovať sa pod posteľ a cez malý otvor všetko sledovať. Možno mal podobné predstavy aj režisér David Fincher, ktorý bol touto témou nakoniec tak fascinovaný, že sa ju rozhodol preniesť na filmové plátno.

Práve rozvedená Meg Altmanová (Jodie Foster) sa so svojou dcérou nasťahuje do nového, nezmyselne obrovského domu, ktorého pôvodným majiteľom bol neznámy milionár. Ten si do neho zo strachu pred prepadnutím nechal zabudovať tajnú miestnosť určenú na úkryt pred zlodejmi. Jej nájomníci sú chránení pancierovými dverami a majú možnosť vďaka niekoľkým kamerám sledovať dianie prakticky v celom dome. Hlavnou výbavou je okrem ventilácie a potrieb určených na núdzové využitie, telefón napojený na nezávislú telefónnu linku. To, či všetko funguje tak ako má, sa Meg presvedčí už počas prvej a zároveň aj poslednej noci v novom sídle. O pol druhej ráno sa totiž rozhodne trojica zlodejov vykradnúť trezor, ktorý sa nachádza ukrytý priamo v tajnej miestnosti. Meg ich ale predbehne a spolu s dcérou sa dobrovoľne uväzní v úkryte. Núdzová linka nefunguje a odhodlaní zlodeji vymýšľajú plán, ako sa dostať k trezoru.

Zaujímavý námet a dejová línia sľubovali spolu s menom už kultového režiséra Davida Finchera (Sedem, Hra, Klub bitkárov) slušný divácky zážitok. Fincher sa ale miesto sústredenia na realistické vykreslenie chovania postáv a ich logického uvažovania, opäť nechal zmiasť atmosférou a budovaním napätia doslova za každú cenu. Už prvý kontakt Meg so zlodejmi pôsobí ako vykonštruovaný paškvil. Meg sa spolu s dcérou uzavrú do výťahu, do ktorého sa veľmi inteligentne snaží dostať jeden z delikventov. Miesto toho aby zbehol na dolné poschodie kam výťah smeruje, sa ho snaží všemožne otvoriť. Scenár Davida Koeppa (Jurský park, Hadie oči, Spider man) obsahuje podobných nezmyslov, bez ktorých by ale film musel skončiť po desiatich minútach požehnane. (Kamery sledujúce celý dom musí zničiť až sama Meg. Scéna v ktorej sa podarí malej Sarah zobudiť pomocou baterky suseda, končí tým, že v momente keď sa sused konečné pozerá na blikajúce svetlo, ho Sarah na povel režiséra vypne a začne nezmyselne kričať o pomoc? atď.). Do extrému sú vyhnané aj charaktery zlodejov (dobrák, sviňa, psychopat) a ich umelo pôsobiaca neschopnosť spolupráce. A to už nehovorím o atribútoch určených ku neprirodzenému dejovému zauzleniu (Sarah trpí cukrovkou, Meg klaustrofóbiou). Otvorené asi ostanú aj otázky, prečo sa vlastne Meg spolu s dcérou nasťahovala do domu veľkosti menšieho hotelu, hrozného až odpudivého výzoru? Z akého dôvodu zatajoval šéf krádeže skutočný obsah trezoru, keď by sa na to aj tak došlo?

Keď rátam ako rátam na Fincherovom „home" thrillery sa mi naozaj ľúbili len dve veci. Tou prvou sú úvodné, dokonale premyslené a nápadité titulky a tou druhou je celková vizuálna stránka filmu, za ktorú môže kameramanské duo Conrad W. Hall (Sedem, Klub Bitkárov) a Darius Khondji (Sedem, Alien 4). Kamerové triky a dlhé zábery bez strihu sú priam kamerovou školou. Fajnšmekrom odporúčam pozorne sledovať scénu z úvodu filmu, keď sa do domu snaží dostať trojica zlodejov.

Úkryt by sa dal označiť ako prázdne béčko s kvalitným aj keď nevyužitým hereckým potenciálom. Jodie Fosterová zahrala čo jej dovoľoval scenár a Forest Whitaker si zopakoval Cestu samuraja (drsňák so srdcom dobráka). Celý film mi tak pripadá ako kamerové cvičenie zakrývajúce, scenáristické trhliny s absenciou nových nápadov. Nudiť sa nebudete, ale skôr nechápavo krútiť hlavou...

The Panic Room (USA, 2002, 118 min.)
Réžia: David Fincher. Scenár: David Koepp. Kamera: Conrad W. Hall, Darius Khondji. Hudba: Howard Shore. Hrajú: Jodie Foster, Kristen Stewart, Forest Whitaker, Jared Leto, Andrew Kevin Walker.