NÁDEJ (HOPE)

Juhokórejskí tvorcovia robia radi veci inak a podobne pristupujú aj k zabetónovaným žánrovým štandardom. Dráma nemusí rozplakať, komédia rozosmiať. A niečo, čo sa huncútsky tvári ako klasický monster movie o demolovaní rurálneho regiónu Južnej Kórey, môže razom odbočiť prekvapivou fatálnou žánrovou odbočkou.

Podobne k forme a rozprávaniu pristupoval aj ostrieľaný veterán Hong-džin Na. Ten tak vykúzlil nečakanú adrenalínovú jazdu na steroidoch, ktorá s ľahkosťou strhne a kdekoho aj nas*atého postaví zo stoličky.

Originálna banalitka

Hope/Nádej dorazila aj do domácich klubových kín a multiplexov a na základe názvu sa dá len s ťažkosťami očakávať, o akú prekvapivú a zbesilú (doslova) jazdu pôjde. Režisér sa okázalo vykašľal na vyšľapané žánrové chodníčky a očakávania rozoral hlbokou autorskou brázdou.

Skrátka, magická formulka „autorská licencia“ nie je v prípade Nádeje len floskulou, ale pracovným nástrojom. Hope je presne ten typ filmu, ktorý dokáže vo filmových kritikách lízať dno hodnotiacej stupnice a zároveň „o dom ďalej“ schytá maximálnu chválu.

Anotácia deja je vo svojej podstate až banálna. Juhokórejské mestečko Hope Harbor sa zobúdza do nudného rána, no postupne hmatateľnú dedinskú rutinu vystrieda opačný extrém. Strážca zákona Beom Seok nastúpi do služby, ktorá sa spočiatku javí ako všedná povinná jazda na autopilotovi.

Následne zisťuje, že stereotyp pri káve a rannom koláči sa nekoná. S jeho domovinou niečo nie je s kostolným poriadkom a uličky mestečka demoluje nešpecifikovateľný živel. Strážca zákona tak štartuje pracovný autiak, berie do ruky služobnú brokovnicu a sleduje stopu z reťaze odtrhnutého humanoidného monštra. Z odvážneho a zároveň trochu popleteného (teda ľudsky vtipného) policajta sa stáva neľútostný stopár, ktorý instantne zisťuje, že sa z lovca stáva korisť a je až po krk v poriadnych... problémoch.

Deštrukcia a masaker v mestečku

Kľúčovou pracovnou metódou režiséra je zahmlievanie a zavádzanie. To, čo sa v expozícii a úvodnom akte javí ako eklektický monster movie, sa postupne rozvetvuje a vrství cez seba motívy. Hong-džin Na postavil Hope na jednoduchom nápade, ktorý sa však v trojhodinovej akčnej epike zdá komplikovaný a prekombinovaný. Mesto síce vystrieda ďalší zaujímavý „bióm“ a megastopáž pretkávajú mikrosituácie, v zásade však ide o dve megalomanské akčné scény zošité do ultimátneho celku.

Trojhodinová stopáž síce na prvú odrádza, no Hope je akousi čiernou dierou deformujúcou čas a priestor. Ide o takú svižnú a sugestívnu akčnú jazdu, že divákovi doslova zhltne tri hodiny života bez jediného pohľadu na hodinky. Samozrejme, pre niekoho, kto nie je zvyknutý na estetiku juhokórejských filmárov, sa Hope stane ťažkým interpretačným orieškom. Zbesilosť obrazu, prepálené herecké výkony či šialené dejové kotrmelce nemusia byť pre každého ľahko stráviteľné.

Paušálnym problémom, cez ktorý sa divák nemusí len tak ľahko preniesť, je úroveň niektorých digitálnych trikov. Režisérova megalomanská vízia sa okrem iného stala regionálnym rekordmanom a Hope sa zapísal medzi najdrahšie juhokórejské snímky, ktoré zhltli rozpočet okolo 50 miliónov amerických dolárov. Film doslova „preteká“ digitálnymi orgiami a je vidieť, že u autorov vo veľkej miere zvíťazila kvantita nad kvalitou.

Hope je adrenalínovou injekciou vrazenou rovno do srdca, ktorej mierne padá cestou (jazdou na koni a aute) do finále reťaz. Napriek zaujímavým riešeniam, kamerovým jazdám a sugestívnym naháňačkám sa postupne dostaví repetitívnosť a korózia témy a obrazu. Napriek tomu je Hope povinnými skriptami, ktoré by si mali naštudovať niektorí hollywoodski generickí remeselníci, a možno uvidia, ako sa dá žáner inovovať a pozrieť sa naň novou optikou.

Hopeu (Južná Kórea, 2026, 160 min.)
Réžia: Na Hong-jin. Scenár: Na Hong-jin. Hrajú: Hwang Jung-min, Zo In-sung, Hoyeon, Michael Fassbender, Alicia Vikander, Taylor Russell, Cameron Britton, Eum Moon-suk ...