KARAOKE BLUES

Melancholická romanca à la Aki Kaurismäki si z festivalu v Cannes priniesla Cenu poroty a v septembri z piešťanského Cinematiku aj hlavnú cenu zo súťažnej sekcie Meeting Point Europe. Medzitým sa z titulu stal i fínsky národný kandidát na oscarovú nomináciu. Ako sa páčil nám v Kineme?

Kaurismäkiho autorské portfólio je plné samotárov z periférie spoločnosti. Inak tomu nie je ani tentokrát. Vo vyšumenom karaoke bare sa za tónov (už nielen) rock'n'rollu pretnú osudy dvoch osamelých existencií: pracovitá Ansa pracuje za biedny plat v supermarkete a večer sa vracia do prázdneho bytu, Holappa sa živí ako stavebný pracovník, býva s kolegami na robotníckej ubytovni a frustráciu lieči výživnou konzumáciou alkoholu. Vyústia tieto dva smutné chodníčky v jednu spoločnú cestu životom?

Legendárny fínsky filmár pravidelne tematizuje všednosť osamelých, spravidla manuálne pracujúcich ľudí a ich útek pred bezútešným sociálnym statusom. Obaja hrdinovia sú vo svojich prácach neprimerane ostro sledovaní. Ich jediným spoločenským vzruchom sú návštevy barov, krčiem či hudobných klubov. Kým u nej príležitostne, uňho na dennom poriadku. Ansa svojmu nápadníkovi sprvoti nepovie ani svoje meno, ani mu neprezradí adresu, iba romanticky – ako za starých čias – mu na kus papiera napíše telefónne číslo. Pekne postupne, všetko má svoj čas. Odolá ich rozkvitajúca láska nielen počiatočnej nesmelosti, ale i strate čísla a alkoholizmu?

Vo svojich sparťanských príbytkoch sú obaja zo starého, no štýlového rádia (tie majú v Akiho tvorbe pevné miesto) vystavení intenzívnym správam o ruskej invázii na Ukrajinu. To jediné akcentuje dejovú ukotvenosť v súčasnosti. Inak vďaka retro štylizácií kostýmov, rekvizít a interiérov snímka pôsobí akoby bola nakrútená 20 – 30 rokov dozadu. Zmysel pre farby zároveň podčiarkuje, že veselé a smutné nálady môžu koexistovať bok po boku. Striedmo zariadené interiéry zdobia pastelové farby, ktorým dominujú červená a modrá.

Režisér nevybočuje zo zabehnutého štandardu a pokračuje v intenciách svojho autorského rukopisu. Doručuje presne to, čo od neho jeho priaznivci očakávajú: mĺkvych hrdinov, tragikomické až karikaturistické postavičky, absurdné situácie, úsporné dialógy s dôrazom na lakonický humor bez jediného zbytočného slova navyše, retro atmosféru, soundtrack s overenými, starými songami a v neposlednom rade schopnosť nevtieravo tlmočiť posolstvo skrz láskavé a zároveň suché vtipy.

Téma osudovej lásky sa vyskytuje takmer v každom Kaurismäkiho filme. Ak sa však jeho novinka podobá konkrétnemu titulu, je to režisérova jediná rýdza romanca, a síce Tiene v raji (1986). Príbeh o milostnom vzťahu smetiara a pokladníčky (v podaní jeho dvorných hercov Kati Outinen a Mattiho Pellonpääu) takisto priniesol dve mimoriadne ostýchavé figúrky z robotníckej triedy v neprikrášlenej fínskej realite, ich míňanie sa, hľadanie radostí a zvládanie starostí či rande v kine (s jedným zásadným rozdielom).

Hlavnou devízou Karaoke Blues sú odzbrojujúce, vycibrené dialógy: nepredvídateľné a minimalistické s trefnou pointou. Nenájdete tu jednu repliku navyše. Parafrázujúc mužského hrdinu: veľa pije, lebo má depresiu a depresiu má práve preto, lebo veľa pije. Zapamätania hodné bonmoty nájdeme azda v každom druhom dialógu.

Veľký podiel na tradične pohodovom pocite, ktorý sa nesie celou minutážou, má popri skvelých hláškach aj výber hudby, vrátane živých vystúpení. Po projekcii vám minimálne fínska cover verzia Mambo Italiano (po vzore fínskeho Over the Rainbow z Ariel /1988/) bude v ušiach ešte dlho znieť a bude súčasne pretrvávať nutkanie si dohľadať zvyšok playlistu.

Ďalšou samostatnou kapitolou Akiho filmov sú zafúľané, no útulné krčmičky. Ako je zvykom, pôsobia maximálne autenticky, kde-tu aj s bizarným prvkom. Nájdeme v nich napríklad sústredeného hipsterského bartendera, opierajúc sa o pohár a čakajúc, kedy ho vytasiť pre štamgasta, alebo „old-schoolovú“ pani výčapnú s natáčkami vo vlasoch a zástupom rozčapovaných pív pred sebou. Na fínsku klímu nesú podniky znamenite exotické názvy: Buenos Aires či California. Môžete si pri nich spomenúť napríklad na taký Dubrovnik z Mraky odtiahli (1996).

V kontexte nezávislého filmu sa hovorí, že Amerika má Jima Jarmuscha a Európa Kaurismäkiho. A nespomíname to náhodne. Fínsky tvorca v Karaoke Blues posiela svojmu kolegovi kino pozdrav, keď sú jeho adepti na lásku v kine na Jarmuschovom zatiaľ poslednom kúsku – zombie horore Mŕtvi neumierajú (The Dead Don't Die, 2019). Aki tento raz pridáva bonus pre znalcov kinematografie: kino ako miesto prvého rande či záchytný bod stretnutia, keď sa stratí kontakt.

Cinefilské referencie sú v podobe filmových plagátov. Spoznať môžete napríklad slávnu britskú romantiku Davida Leana Puto najsilnejšie (Brief Encounter, 1945) alebo artové klasiky ako Rocco a jeho bratia (Rocco e i suoi fratelli, 1960), Pohŕdanie (Le Mépris, 1963), Bláznivý Petríček (Pierrot le fou, 1965) či Osudový kruh (Le Cercle rouge, 1970).

Optimizmus a pesimizmus, šťastie a smola, nádej a skepsa – si dávajú rande v tomto helsinskom lokáli. V Karaoke Blues baví Aki Kaurismäki predovšetkým svojich priaznivcov, ale vo svojej aktuálnej sviežej forme je prístupný aj nováčikom, ktorí vedia oceniť absurdný humor a minimalizmus. Svojou nezameniteľnou smutno-veselou optikou rozpráva pod záštitou humanizmu jednoduchý ľudský príbeh zasadený do sociálneho realizmu. Je to svet, kde si môžete dať šieste „druhé“ pivo, alebo kde hrá Fínsko vo finále MS vo futbale proti Brazílii. Je len na vás, aký prístup zvolíte. Nádej, humor a tolerancia sú cesta. Vykročte na ňu.

Kuolleet lehdet / Fallen Leaves (Fínsko/Nemecko, 2023, 81 min.)
Réžia: Aki Kaurismäki. Scenár: Aki Kaurismäki. Kamera: Timo Salminen. Hrajú: Alma Pöysti, Jussi Vatanen, Janne Hyytiäinen, Nuppu Koivu, Uys, Matti Onnismaa, Martti Suosalo a ďalší.