SLNEČNÝ ŠTÁT

SLNEČNÝ ŠTÁT

10

Filmová recenzia



V súvislosti s premiérou najnovšieho filmu slovenského režiséra Martina Šulíka Slnečný štát sa vynára množstvo otázok a problémov týkajúcich sa nielen samotného filmu, ale aj širších kontextov, v ktorých film figuruje a o ktorých určite stojí za to rozmýšľať a hlavne hovoriť a diskutovať. V nasledujúcom texte sa teda pozrieme na viacero z týchto otázok. Aj keď je zrejmé, že nie je možné dospieť k jasným a "objektívnym" záverom, pokúsim sa aspoň predostrieť niekoľko hlavných momentov ohľadom filmu ako takého, ale aj širších kontextuálnych súvislostí.

Slnečný štát je v poradí siedmy celovečerný film režiséra Martina Šulíka. Šulíkovi sa v porevolučnom období podarilo ako jedinému slovenskému filmárovi preraziť nielen doma, kde sú jeho filmy ako Neha, Záhrada, či Krajinka prijímané ako odbornou, tak aj laickou verejnosťou, ale aj v zahraničí. Tento moment je pre ďalšie uvažovanie nesporne mimoriadne podstatný, ale vrátime sa k nemu neskôr. V každom prípade máme česť s talentovaným filmárom, ktorý divákovi má čo povedať a činí tak spôsobom, ktorý rozhodne stojí za pozornosť. Pozrime sa, ako je to v prípade Slnečného štátu.

Dej filmu je situovaný do súčasnej Ostravy, v ktorej sa stretávame s, ako hovorí podtitul filmu, "hrdinami robotníckej triedy". Sledujeme teda príbeh(y) štyroch chlapov, ktorí v porevolučnej súčasnosti prišli o prácu v továrni. Práve fakt, že príbeh sa odohráva v priemyselnom meste a že postavami sú "každodenní hrdinovia" je dôležitý pre naladenie sa na vlnu filmu. Predkladané sú nám postavy a svet, ktoré väčšina z nás dôverne pozná, ak nie priamo na vlastnej koži, tak zo svojho blízkeho okolia. Napriek tomu, že od roku 1993 žijú Česi a Slováci v dvoch samostatne fungujúcich (slnečných?) štátoch, hranice medzi nimi sú oveľa menej výrazne ako v prípade iných štátov. Blízkosť a zároveň vzdialenosť dvoch národov, ktoré ešte pred 16 rokmi žili spoločne v rámci jedného štátu, je jednou z tém Šulíkovho filmu. Zároveň však pre diváka predstavuje moment priblíženia a možnosti stotožnenia sa s postavami a preniknutia do reality filmu a príbehu. Ďalším faktorom, približujúcim film divákovi, je jeho časové situovanie, teda súčasnosť. Tým sa film stáva dostupnejší a otvorenejší aj voči divákovi mladšej generácie, ktorý si už nepamätá na vlastnej koži obdobie totality, pretrvávajúce u nás do roku 1989. A aj keď sú postavy filmu predstaviteľmi generácie strednej, teda aj po revolúcii sú ešte v aktívnom veku, má mladý divák možnosť vcítiť sa do filmu a prijať príbehy postáv, ktoré mu možno pripomenú rozprávanie jeho rodičov. Rozprávanie miestami zábavné, miestami smutné. Vždy však rozprávanie o živote.
 
Po prepustení z továrne sa Karel (Oldřich Navrátil), Tomáš (Ivan Martinka), Vinco (Luboš Kostelný) a Milan (Igor Bareš) rozhodnú zaobstarať si nákladné auto a živiť sa ako sťahovači a počestní cestujúci starožitníci. Nič však nie je také jednoduché, ako na prvý pohľad vyzerá. Keď auto kúpia, musia ho najprv upraviť do žiadanej podoby (nechať ho posprejovať, aby vyzeralo moderne), nahrať znelku ohlasujúcu ponuku ich služieb a zohnať zákazku. Všetky tieto počiatočné úskalia spoločne zdolajú, vynorí sa však množstvo ďalších, ktoré budú musieť zvládnuť. 

Slnečný štát Slnečný štát Slnečný štát

Problém práce, resp. nezamestnanosti je prvý, s ktorým sme ako diváci vo filme konfrontovaní. Z hľadiska scenáristickej a dramaturgickej výstavby je táto skutočnosť pochopiteľná. Práve tento moment totiž spája "hrdinov" snímky. Sú to kolegovia z práce, ktorí sa po prepustení nerozídu, ale rozhodnú sa spoločne riešiť situáciu, v ktorej sa (spoločne) ocitli. Každý z nich je však iný, každý má svoje rodinné zázemie, problémy, a starosti. Tomáš má problémy so ženou Martou (Petra Špalková) a musí uživiť dvoch synov. Milan sa zase musí starať o svojho syna Bandyho (Martin Jůza), ktorý po matke (Anna Šišková) "zdedil" záľubu v alkohole a má problémy v škole. Pre Karla je zase "kresťanská výchova dosť drahá". Ako veriaci človek žije s manželkou a štyrmi dcérami a musí pre nich zarábať na živobytie. No a nakoniec Vinco vo svojom veku nevie nájsť stálejšiu partnerku a usadiť sa. Všetci štyria žijú vlastné životy, ktoré majú určité styčné body, ale napriek tomu, ako to už býva, sú absolútne odlišné.

Ako vidno z predchádzajúceho textu, v snímke je pomerne veľa postáv a tým pádom aj veľa možností ako sa v nej stratiť. Na to, aby sa jednotlivé línie nerozpadali na drobné čiastočky, ale pôsobili kompaktne, je treba kvalitný scenár, ktorý Slnečnému štátu rozhodne nechýba. Autorom je sám Šulík, v spolupráci s Marekom Leščákom a Alice Nellis (ktorá sa vo filme objaví aj v cameo úlohe ako sestrička v nemocnici). Pri scenári je zaujímavé všimnúť si niekoľko skutočností. Podľa slov režiséra, príbeh bol pôvodne písaný na Bratislavu. Z finančných dôvodov (k tejto téme sa ešte vrátime) však nebolo možné projekt realizovať na pôvodne plánovanom mieste. Výber náhradnej lokácie padol na Ostravu, scenár sa teda prepisoval priamo na ostravské reálie. A tu sa stretávame s zaujímavou ambivalenciou. Príbeh, aj keď je lokalizovaný do veľmi konkrétneho a špecifického m(i)esta, je natoľko univerzálny, že nie je viazaný čisto výhradne na lokalitu, v ktorej sa odohráva. Zjednodušene povedané, ostravský kolorit prezentovaný vo filme je udržovaný v takej miere, že aj divák žijúci mimo Ostravy nemá problém s nezrozumiteľnosťou príbehu. Aj keď je ostravský dialekt a celková atmosféra a prostredie mesta zachytené a podané veľmi vierohodným a autentickým spôsobom, nemáme problém vnímať príbeh a rozumieť mu. Téma je vlastne natoľko univerzálna, že by ju nemal problém prijať ani divák v zahraničí. Filmy s podobnou tematikou nachádzame aj v iných národných kinematografiách, ako konkrétny príklad nám môže poslúžiť britský film Do naha. Medzi oboma filmami môžeme nájsť viacero paralel, čomu sa však venovať nebudeme. Poslúži nám iba na dokumentáciu univerzálnosti a zrozumiteľnosti  príbehu, napriek špecifickej atmosfére a nálade daného miesta, do ktorého je situovaný.

Pozrime sa teraz na ďalšie otázky vyvstávajúce v súvislosti s príbehom a scenárom. O priestorovom zasadení sme už hovorili. Ďalším zásadným momentom je časové zasadenie. Je mimoriadne zaujímavé sledovať, ako sa s týmto problémom tvorcovia vysporiadali. Súčasnosť, v ktorej žijeme a ktorú tým pádom dôverne poznáme, sa im totiž podarilo zachytiť rovnako autenticky a vierohodne, ako prostredie. U Šulíka a Leščáka sa prejavuje nesmierna pozorovacia schopnosť, keď dokážu odsledovať jednotlivé situácie, spôsob konania, zmýšľania a reči postáv a podať ich tak, aby divák nemal pocit vykonštruovanosti. Skrz tento fakt otvárajú v slovenskej ponovembrovej kinematografii úplne nový problém, ktorý je aj v českej tvorbe akoby opomínaný. Ide o reflexiu súčasnosti. Na Slovensku bolo zopár pokusov o otvorenie tejto otázky, všetky však vyzneli do prázdna. Šindelkov film Zostane to medzi nami mal výrazný problém so zachytením súčasnosti takej, ako je naozaj, rovnako ako Borušovičovej pokus Vadí nevadí. Oba spomínané projekty stroskotali aj na tomto prvku. Šulíkovi s Leščákom sa však úspešne darí prekonávať túto bariéru medzi filmom a divákom práve vďaka spomínanej pozorovacej schopnosti. Z ich príbehu v podobe, v akej sa s ním ako diváci stretávame, totiž cítiť prirodzenosť situácií, konfliktov, konania a zmýšľania postáv, čo bohužiaľ v prípade Šindelkovho a Borušovičovej filmov absentovalo. Za tým, čo sledujeme, necítime zložité konštrukcie, ktoré sa v konečnom dôsledku míňajú účinkom. Naopak, dialógy ako aj celý príbeh sú napísané s nesmiernou ľahkosťou a vďaka tomu pôsobia realisticky, čo je pre film nesporne obrovským prínosom. Zároveň nakoľko ide o tragikomédiu, bolo dôležité zvoliť správny pomer medzi tragédiou a komédiou. Jednotlivé epizódy bolo treba dramaturgicky ošetriť tak, aby nepôsobili nekompaktne, ale aby vytvárali súdržný celok. Aj tento problém je však v Slnečnom štáte vyriešený s ľahkosťou a bezprostrednosťou, ktorá tak evidentne chýbala napríklad Hřebejkovmu Horem pádem. Pomer tragična a komična je v Šulíkovom filme vyvážený s majstrovskou presnosťou. Tragické scény nie sú zbytočne exponované do extrémnych polôh a nepôsobia tak na diváka pateticky, prehnane sentimentálne, či melodramaticky. Úspešne sa im darí zobrazovať problémy postáv tak, aby ich divák dokázal prijať bez toho, aby si pomyslel, že taký život proste nie je. Smutné momenty sú vyvážené veselšími, ktoré takisto nevytŕčajú z celkovej koncepcie príbehu. Humor vo filme nie je Jarchovsko-Hřebejkovský, či Svěrákovský láskavý. Je inteligentný a veľmi realistický. Neprikrášľuje samoúčelne situácie len preto, aby neboli príliš tragické. Ideálnym príkladom môže byť dialóg Milana a Bandyho učiteľa, v ktorom sa rieši závažná problematika, no napriek tomu je odľahčený humorom, ktorý nepôsobí v danej situácii neprirodzene, samoúčelne, ale práve naopak, veľmi autenticky. Jednotlivé epizódky sú teda pospájané tak, že pôsobia veľmi prirodzene. Život je tu vykreslený s nadhľadom jemu vlastným, aj keď sa v ňom riešia existenciálne otázky. Okuliare, cez ktoré sa Šulík s Leščákom (a my s nimi) pozerajú na svet a svoje postavy nie sú ani čierne, ani ružové. Sú priehľadné a poskytujú veľmi presný a trefný obraz skutočnosti. Obraz, ktorý (nielen) v slovenskej kinematografii tak veľmi chýba. 

Slnečný štát Slnečný štát Slnečný štát

Nepochybne dôležitú úlohu zohral výber hereckých predstaviteľov jednotlivých postáv. Ako sa ukázalo, Šulík mal pri výbere veľmi šťastnú ruku. Herecký ansámbel je zmiešaný z českých a slovenských hercov o ktorých sa dá vo všeobecnosti povedať to, že sú vybratí veľmi vhodne, čo je ďalším pozitívom filmu. O kvalitných hereckých výkonoch možno hovoriť ako v prípade hlavných, tak aj vedľajších postáv. Ústredné mužské kvarteto sa svojich postáv zhostilo s evidentnou radosťou, z ktorej pramení bezprostrednosť ich hereckého prejavu. Šulík sa spoľahol na menej známych hercov, nepracuje s hviezdami, ktoré by pravdepodobne filmu ublížili. Sledujeme teda neopozerané tváre, ktoré nemáme zaškatuľkované ako predstaviteľov určitých špecifických úloh. Vďaka tomuto faktu sú nám postavy bližšie, bariéra medzi filmovou a "reálnou" realitou sa aj prostredníctvom hercov vytráca a stiera. Navrátil, Kostelný, Bareš a Martinka sú vo svojich úlohách skutočne veľmi prirodzení, autentický, nemáme problém uveriť im repliky vychádzajúce z ich úst, rovnako ako emócie, ktoré prežívajú. Osobne som nemal problém prijať ani jedného z hlavnej štvorice. Aj keď uznávam, že Ivan Martinka spomedzi kvarteta pôsobí najteatrálnejšie, z jeho prejavu je najviac cítiť to, že hrá. Napriek tomu mi nevadil ani jeho výkon, nepôsobil na mňa rušivo, ale pripúšťam, je možné, že na iného diváka môže práve on so svojim podaním Tomáša pôsobiť nedôveryhodne.

Rovnako ako hlavné, aj vedľajšie postavy sú obsadené veľmi šťastne a vhodne. Či už je to Anna Šišková a jej kreácia v úlohe matky, bývalej alkoholičky, ktorá sa momentálne živí "sexom cez telefón", Csongor Kassai ako zakomplexovaný partner čašníčky z baru, o ktorú má stále záujem Vinco, napriek tomu, že sa s ňou už raz rozišiel, Petra Špalková v úlohe Tomášovej manželky a matky dvoch synov, ktorá zoberie práce v gastronomickom zariadení, pretože ju už nebaví sedieť doma a tráviť svoj život starostlivosťou o Tomáša a deti, ale aj Anna Cónová ako Tereza, Karlova manželka. Všetci menovaní hrajú prirodzene, uveriteľne. Ani jeden z nich na seba nestrháva pozornosť zbytočnými preštylizovanými výstupmi, čo je nesporne zásluha aj Šulíka a jeho práce pri vedení hercov. Všetky tieto zložky herectva, teda aj výber predstaviteľov, aj samotné stvárnenie postáv a vedenie hercov režisérom sú veľmi vyvážené a zapadajú tak do celkovej koncepcie filmu.

Dostávame sa k ďalšej zložke filmu, a síce jeho formálnej stránke. Jej autormi sú v prípade Slnečného štátu kameraman Martin Štrba (Šulíkov stály spolupracovník už od jeho debutu Neha) a strihač Jiři Brožek (Nuda v Brne, Anděl Exit). Štrbova kamera veľmi výstižne obrazovo dokumentuje a ilustruje to, čo je napísané v scenári. Nevyžíva sa v zbytočných experimentálnych postupoch a technikách, skôr sa snaží o navodenie celkovej špecifickej atmosféry prostredia. Postavy sú v rámci záberov snímané tak, že máme pocit, akoby sme boli medzi nimi, vo vnútri scény, zároveň si však udržiavame zdravý odstup. Prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva nám je pripomínané prostredníctvom vsunutých záberov na opustené fabriky a továrne. Tieto sekvencie majú aj ďalšiu funkciu. Okrem pripomenutia prostredia sú zároveň dramaturgickým prvkom. Slúžia ako naračné predely, uzatvárajú a otvárajú zároveň jednotlivé epizódky. Nahrádzajú zatmievačky využívané v Nehe, členia film do akýchsi menších kapitol, napriek tomu ho netrieštia na drobné kúsky. Nepôsobia rušivo, prijímame ich práve vďaka správnemu načasovaniu. Ani ich repetícia nepôsobí redundantne, či nadbytočne. Sú plnohodnotnou súčasťou dramaturgickej a naračnej, ako aj formálnej výstavby filmu. 

Slnečný štát Slnečný štát Slnečný štát

Hudobnú zložku mal na starosti Vladimír Godár, ktorý so Šulíkom spolupracuje už od Nehy, podobne ako Štrba. Jeho hudba do prostredia zapadá veľmi presne, vystihuje jeho atmosféru. Pri "posluchu" filmu nachádzame dva hlavné motívy. Jeden "bigbítový", práve počas spomínaných predelových sekvencií. Ten akoby zdôrazňoval drsnosť, bezútešnosť priemyselnej oblasti, v ktorej postavy prežívajú svoje osudy (v kontraste s obrazom, kedy kamera budovy fabrík a tovární sníma počas dňa, väčšinou slnečného). V prípade týchto sekvencií teda môžeme opäť hovoriť o vyváženosti, kedy je drsnosť hudby vyvážená kompozíciou záberu, v ktorom aj keď sledujeme bezútešnú prázdnu budovu, ktorá by mala pôsobiť depresívne, je tento pocit eliminovaný práve vďaka svetelnosti záberu. Druhým spomínaným motívom je motív "lyrický", objavujúci sa v emočne vypätých scénach. Tak ako strih rozumne "usekáva" tieto scény, nenaťahuje ich zbytočne, čo by vzbudzovalo dojem pátosu, rovnako tento motív znie iba chvíľu. Aj tieto zložky napomáhajú uveriteľnosti jednotlivých scén, neexponujú ich do zbytočne prehnane štylizovaných a tým pádom nerealistických rovín.

Z predchádzajúceho textu by sa mohlo zdať, že najnovšiemu režijnému počinu Martina Šulíka takmer niet čo vytknúť. Príjemným faktom je, že toto zdanie sa v prípade Slnečného štátu stáva opodstatneným a reálnym. Šulíkov film je veľmi vyváženým a zrelým dielom, ktoré sa však v kontexte slovenskej kinematografie stretáva s viacerými problémami. Ako vidno, slovenská kinematografická (a kultúrno-umelecká vôbec) scéna ešte zrejme nie je pripravená a otvorená poskytnúť tak evidentne nadanému a talentovanému filmárovi ako je Martin Šulík (okolo ktorého sa za 13 rokov pôsobenia na poli kinematografie zoskupila skupina kvalitných spolupracovníkov ako Marek Leščák, Martin Štrba, Vladimír Godár apod.) priestor na nakrútenie ďalšieho celovečerného filmu. Smutná skutočnosť je však kompenzovaná aspoň čiastočne, predsa len sa nájde niekto (aj keď nie zo Slovenska), kto je ochotný podobný projekt dofinancovať. Vďaka tomu predsa len Martin Šulík môže točiť svoje filmy. Nemôžeme byť síce hrdý na čisto slovenský film, môžeme však byť veľmi hrdí na slovenských filmárov, ktorí dokážu nájsť iné cesty na realizáciu svojich projektov a potešiť tak diváka. Odpoveď na otázku aká je kvantita diváka, ktorého Šulík môže na Slovensku potešiť je však stále vo hviezdach. Spočíva v mnohých podotázkach, na ktoré pravdepodobne neexistujú skutočné odpovede. Či je slovenský divák ochotný sledovať a prijať reflexiu doby, v ktorej žije, reflexiu seba. Či je schopný a ochotný pozrieť sa do zrkadla, ktoré mu nastaví človek spomedzi neho, ktorý je kritický a zároveň zhovievavý zároveň. Či je ochotný pozrieť sa sám na seba. Tieto otázky asi ostanú nezodpovedané. Napriek tomu dúfam, že si Šulíkov Slnečný štát nájde aspoň zopár divákov, ktorí sa nechajú potešiť.


Sluneční stát aneb hrdinové dělnické třídy (Česko/Slovensko, 2005, 95 min.)
Réžia: Martin Šulík. Námet: Marek Leščák, Martin Šulík. Scenár: Marek Leščák, Martin Šulík. Kamera: Martin Štrba. Hudba: Vlado Godár. Hrajú: Oldřich Navrátil, Ivan Martinka, Luboš Kostelný, Igor Bareš, Anna Cónová, Petra Špalková, Anna Šišková, Csongor Kassai, Alice Nellis

 


autor Michal Michalovič 21.4.2005
Kinema
10
Diváci
6.1
Ohodnotiť

Žner: Dráma/Komédia
Minutáž˝: 95 min
Krajina: ČR SR
Rok výroby: 2005

Premiéra:
Premiéra SK:
KLAUNOVE VIANOCE
[RECENZIA ]
REDAKCIA
[RECENZIA ]
DOZORKYŇA
[RECENZIA ]
ČARODEJKA
[RECENZIA ]
AŽ NA VEKY
[RECENZIA ]
ŠKOLA
[RECENZIA ]
Meno:
ODOSLAŤ
:)
Diváci
6.1
Ohodnotiť

Žáner: Dráma/Komédia
Minutáż˝: 95 min
Krajina: ČR SR
Rok výroby: 2005

Premiéra:
Premiéra SK:
0 z 10
0 z 10
NAJČÍTANEŠIE
|GLADIÁTOR II
4
hodnotenie 6/10
|KONKLÁVE
0
hodnotenie 8/10
|DUNA: PROROCTVO
1
hodnotenie 6/10
|RED ONE
0
hodnotenie 6/10
|HERETIK
0
hodnotenie 7/10
|HYPNÓZA
1
hodnotenie 8/10
|ŽENA Z…
1
hodnotenie 7/10
|VAIANA 2
0
hodnotenie 6/10
|ARCHITEKTÚRA ČSSR 58 – 89
0
hodnotenie 8/10
|ROK VDOVY
0
hodnotenie 8/10
FILMOVÉ NOVINKY
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 74795
02 |
návšt. 5818
03 |
návšt. 2980
04 |
návšt. 2064
05 |
návšt. 1576
06 |
návšt. 1493
07 |
návšt. 1313
08 |
návšt. 1232
09 |
návšt. 1162
10 |
návšt. 1096
REBRÍČEK US
01 |
$140,0 mil.
02 |
$81,0 mil.
03 |
$31,0 mil.
04 |
$13,0 mil.
05 |
$3,2 mil.
06 |
$2,3 mil.
07 |
$2,2 mil.
08 |
$0,957 mil.
09 |
$0,701 mil.
10 |
$0,656 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.