Nový litovský film Hladovka sleduje malý, absurdný protest proti veľkej ľahostajnosti sveta

Keď vám niekto obsadí televíziu, môžete protestovať. Alebo môžete držať hladovku. A dúfať, že si to niekto všimne. Litovský film Hladovka režiséra Karolisa Kaupinisa ukazuje, že ani jedno nie je zaručene účinné – no oboje môže byť prekvapivo ľudské. Snímka vstúpi do českých kín 16. apríla v distribúcii Pilot Film, premiéra sa uskutoční o deň skôr vo vršovickom Kino Pilotů.

Na začiatku 90. rokov obsadia sovietski vojaci televízne štúdiá vo Vilnius. Moderátorka Daiva tak zo dňa na deň prichádza o prácu a rozhodne sa reagovať spôsobom, ktorý má v kontexte doby aj osobnej bezmocnosti zvláštny zmysel – vyhlási protestnú hladovku. V malom prívese oproti obsadenej televízii sa k nej pridá len niekoľko ďalších ľudí. Vojakom je to jedno. Svetu tiež. Médiá nereagujú. A hlad sa čoskoro stáva až príliš konkrétnym. Z politického gesta sa tak postupne stáva niečo iné – komicky bezútešný stret ideálov a reality, ktorý odhaľuje, že nejde len o slobodu, ale aj o niečo oveľa intímnejšie. „Na prvý pohľad išlo o politický boj. No skutočnou motiváciou boli dlhodobo potláčané pocity osamelosti, viny a túžba po niečom veľkom, dôležitom a hrejivom,“ hovorí režisér Karolis Kaupinis.

Práve táto dvojznačnosť – medzi tragédiou a humorom – je pre film určujúca. Kaupinis ju opisuje s typickou presnosťou: „Všetko sa odohráva niekde medzi smrťou a vtipom. Medzi absurditou a patosom. Myslím si, že práve to je podstata sveta.“ Hladovka tak nie je filmom o veľkých hrdinoch, ale o ľuďoch, ktorí si nie sú istí vôbec ničím, a predsa zostávajú. Ako napokon zhŕňajú zahraničné ohlasy, ide o „hlboko ľudský pohľad zameraný na každodennosť, ktorá často zostáva mimo obrazu“ alebo „neheroický portrét politickej premeny“ (Warsaw Film Festival, Cineuropa).

Kaupinis sa k téme vracia nielen ako filmár, ale aj ako človek, ktorého detstvo bolo týmito udalosťami formované. „Pamätám si strach doma, roztrasený hlas moderátora v televízii aj ráno po zásahu tankov. Tieto obrazy sa ku mne vracajú a dnes dávajú zmysel inak,“ hovorí. Film vychádza zo skutočných udalostí, no namiesto veľkých gest sleduje drobné rozpaky, ticho a momenty, keď si ľudia uvedomujú, že možno nehľadajú len slobodu, ale aj niečo oveľa menej abstraktné. „Na prvý pohľad išlo o politický boj. No skutočnou motiváciou boli potláčané pocity osamelosti a túžba po niečom dôležitom a hrejivom,“ dodáva Kaupinis.

A čo by si diváci mali z Hladovky odniesť? Odpoveď je prekvapivo jednoduchá: „Pocit tepla a nádeje. Túžbu hovoriť s druhým človekom a počúvať ho v čase rozdelenia,“ želá si Kaupinis. Je celkom jasné, že nejde o film o hlade, ale o tom, po čom v skutočnosti hladujeme. Či už je rok 1991 alebo 2026.

Snímka Hladovka vznikla ako medzinárodná koprodukcia Litvy, Česka a Lotyšska, okrem európskych fondov aj s podporou českého Státní fond audiovize. Českým koproducentom je spoločnosť Background Films, ktorá sa dlhodobo venuje európskej artovej kinematografii.