Stali sme sa povrchnými konzumentmi. Málokto nad filmami aj premýšľa

Kiná a v rámci nich filmové kluby prežívajú obdobie, po skončení ktorého nikto nevie vopred povedať, ako budú fungovať, keď sa znova otvora. Pre mnohé z nich visí vo vzduchu otázka, či sa vôbec otvoria.

Prednedávnom sme vám predstavili levický filmový klub Otáznik a tentokrát sme oslovili Radovana Vojenčáka z filmového klubu Priestor v Lučenci, aby sa spolu s nami pozrel na vzniknutú situáciu. Radovan je členom občianskeho združenia Priestor súčasnej kultúry a vykonáva úlohy programového pracovníka, premietača, pokladníka, účtovníka a uvádzača v jednom.

Priblíž nám históriu klubu Priestor a jeho fungovanie

Náš filmový klub je netradičný v rámci slovenských filmových klubov. Aj keď preferujem hlavne iné hudobné štýly, na náš filmový klub asi bez nejakých namietok platí, že sme filmoví punkeri. Nepremietame tak ako všetky ostatné v „kamennom“ kine. Vznikli sme ako súčasť galérie Priestor (v súčasnosti už nejestvujúcej). Náš „filmáč“ začal svoju existenciu vtedy, keď má väčšina klubov letné prázdniny - 14. augusta 2015. Začali sme hneď „zhurta“. dvojdňovým filmovým festivalom nazvaným EuroFilmFest. Využili sme fakt, že Asociácia filmových klubov ponúka klubom po celom Slovensku na letné premietania úspešné filmy, kde je vstupné jedno euro. My sme sa toho chytili a zhutnili sme to do dvoch dní. Premietli sme počas nich šesť filmov. Na pomery ospalého letného mesta to malo v podstate úspech.

V septembri toho roku sme už začali fungovať na frekvencii dvoch premietaní mesačne (a to nám zostalo dodnes) v galérii Priestor zameranej na súčasné umenie. Občas sme premietali v naozaj pôsobivých inštaláciách, ktoré dotvárali ojedinelú undergroundovú atmosféru naších premietaní. Naše technické zabezpečenie bolo totiž dosť minimalistické, ale postačovalo to. Mali sme stálu skupinku divákov, niektorí sú nimi až do dnešných dní.

Po zatvorení galérie Priestor sme zakotvili v novovzniknutom miestnom reštauračnom pivovare, kde sa naplnil môj plánovaný koncept. Lebo dať si počas filmu pivo a niečo pod zub nemusí byť vôbec na škodu a práve to je naša jediná zbraň voči klasickým kinám. Taktiež sme tu aplikovali môj ďalší uletený nápad a to fajčiarske prestávky. Tie si nedávame svojvoľne, ale po krátkom úvode dávam hlasovať ak má film viac ako hodinu a pol, či je dosť ľudí, ktorí chcú takúto prestávku. Takmer nikdy sa nestalo, že by nebola. A už počas nej začnú diskusie o prebiehajúcom filme, čo je fajn. Lebo takúto bezprostrednú reakciu asi nedostáva nikto iný. Vlani pred letom sme našli asi najlepší možný prístav. Premietame v miestnom hudobnom klube nazvanom Slimák. Kde zatiaľ funguje vzájomná symbióza a konečne máme poriadny zvuk. A sme radi, že neviazne ani počas filmu obsluha s pivom, alebo inými nápojmi.

Využívanie letnej ponuky filmov za euro sme predvlani pretransformovali do projektu Letné Filmové Dvory. V rámci neho premietame každé predstavenie inde. Najobľúbenejšie sa stali paradoxne predstavenia mimo Lučenca a to v blízkych Tomášovciach v malom remeselnom pivovare Huncút. Tam musíme prísť za leto aspoň dvakrát.

Myslím si, že sa naše putovné predstavenia stali celkom navštevované. Samozrejme v rámci okruhu ľudí, ktorí akceptujú fakt, že premietame po rôznych dvoroch, ktoré nám sprístupnia a hlavne s minimálnym technickým komfortom, keďže stále premietame na našom prvom, stále funkčnom HD projektore a zvuk nám obstaráva jeden aktívny reproduktor. Ale ten pocit je rozhodne neopakovateľný a už zopár krát sa nám tiež oplatilo, že sme mali možnosť dopremietať filmy v blízkych vnútorných priestoroch. Dúfame, že i po tejto pandémii budeme môcť pokračovať v tomto projekte (aj keď pravdepodobne z tohtoročnou prestávkou) aj ďalej.

Ako sa Ty pozeráš na klubový film a jeho poslanie?

Práve nálepka klubový film, ktorá bola zárukou kvality odrádza v dnešnej dobe ľudí. Lebo si myslia, že tieto filmy sú rozťahané, plné depresívnych myšlienok i ľudí a hlavne bez deja. Tí čo prepadli čaru takého filmu vedia, že opak je pravdou. Často aj v zdanlivo pomaly plynúcom filme sa deje toho veľa, ale vyžaduje si to sústredenosť, mať niečo napozerané, načítané a som už vo veku keď aj tomu odžitému prikladám dôležitosť. A áno aj medzi klubovými filmami sa nájdu občas také, pri ktorých ambície a ego autorov explodovalo do paškvilu, ale týmto sa snažím vyhýbať a nezaraďujem ich ani do ponuky nášho klubu.

Nechcem nikoho presviedčať o dôležitosti pozerania tzv. „klubových“ filmov. Ja si proste bez nich neviem predstaviť život. Áno aj kvalitná komercia je dosť často super a dokáže vyžmýkať silné emócie, ale v tzv. klubových filmoch sa ide veľa krát až na dreň a vďaka ním si uvedomujeme fungovanie sveta, nazeráme na život v krajinách, ktoré sú nám vzdialené nielen kilometrami ale aj náboženským cítením či politickým smerovaním. Nakoniec však zistíme, že máme toho až nečakane veľa spoločného, každodenné radosti i starosti. Nezriedka mám po skončení takéhoto filmu pocit, že si žijem v podstate fajn život a nemám sa vôbec načo sťažovať. 

Čo je príčinou nízkeho záujmu divákov o klubový film?

Stali sme sa vo všeobecnosti povrchnými konzumentmi. Málokomu sa už chce nad filmom aj rozmýšľať. Chce sa len pri filme zabaviť a už aj s tým kolektívnym zdieľaním zážitkov je to poslabšie. Zažil som porevolučnú éru ako dospievajúci. Tie legendárne roky deväťdesiate boli napriek svinstvám v politike i bežnom živote naozaj zlatou érou spolupatričnosti. Vtedy sme hltali všetko nové, dnes sa akoby už väčšina nielen rovesníkov presýtila a preniesla to asi aj na svoje deti. Alebo som asi mal na túto otázku proste len povedať, že neviem.:)

Vedel by si vybrať Tvoj top klubový film za rok 2019

Rozhodne to nebol toľko ospevovaný Parazit. Nebol zlým filmom, ale k mojím silným stretnutiam s kórejským filmom akými boli napr. 3-iron či Oldboy sa zďaleka nepriblížil. Na to bol až príliš „Tarantinovský“ a hlavne z neho vidno snahu zapáčiť sa aj „Západu“. Takmer rovnako silné filmové zážitky, som mal vlani dva. Mám rád čiernobiele filmy a hudbu, takže ruské Leto. Bolo totiž úchvatnou jazdou Leningradskou hudobnou scénou za čias bolševika. Prinieslo mi viacero nových zistení. Priznám sa, že len o malý stupienok asi predsa len vyhral Portrét ženy v plameňoch. Ten film rástol každým záberom až do presvedčivého finále.

Ktorý bol najnavštevovanejší klubový film v Lučenci za minulý rok?

Náš klub je špecifický aj v tomto. Ak by sme išli iba po číslach tak máme jasného víťaza, tým je film Ukradnutý štát od Zuzany Piusi, ktorý sa vďaka dvom predstaveniam radí na vrchol. Ale aj vďaka sponzorskému príspevku sme ho mohli hrať zdarma v rámci programu pripravenému k výročiu nežnej revolúcie v mestskom múzeu v Lučenci a výnimočne sme premietali aj školské predstavenie pre žiakov súkromného gymnázia. V rámci nášho letného filmového putovania po dvoroch ním bol nečakane menej známy film Attila Marcel. Ten si prišlo pozrieť na naše pomery úžasných 35 divákov. Ktovie či zabrala naša kampaň, že ide o mužskú verziu Amélie z Montmartru, alebo fakt, že sme hrali na dvore pivovaru.  My máme v podstate stále publikum. Raz príde viac, raz menej ľudí a tak v rámci klasických predstavení o pár divákov stal najnavštevovanejším film Parazit.

Ako Ty vnímaš aktuálnu situáciu na Slovensku v súvislosti s COVID-19 a kinom resp. všeobecne s audiovizuálnym umením. Zmení sa niečo vo fungovaní vášho klubu po karanténe?

Nuž uvidíme čo sa zmení. Ja len dúfam, že sa aj po takto vynútenej pauze, ktorá bude trvať nevedno dokedy hlavne vrátia naši stáli diváci. Neverím, že získame nových. Proste hoci sme 20-tisícové mesto, tu sú ti ľudia aj bez hrozby koronavírusu zalezení už dávno vo svojich „bublinách“ a nevyliezajú z nich. Všeobecne sa neodvážim posúdiť audiovizuálne umenie v rámci Slovenska ani čo nastane po uvoľnení prísnych opatrení. Či ľudia prídu späť do kín, alebo v nich zostane nejaký zafixovaný strach zo stretávania sa. Alebo či nebodaj bude hrať rolu aj finančný faktor, keďže predpokladám, že ľudia si rozmyslia za čo utratia peniaze, ktorých nebude určite nazvyš.

Chcem však veriť, že toto obdobie pomôže k nejakej očiste kultúry od „pliev“. Dúfam, že práve teraz v odlúčení v posledných rokoch od nezmyselne rýchlo plynúceho sveta vznikajú tie najlepšie nápady či už v hudbe, výtvarnom umení, ale samozrejme aj vo filme. Nechcem, aby to vyznelo cynicky, ale toto je správna doba z ktorej môže vyťažiť aj náš „klubový“ film. Každý rozumne zmýšľajúci autor si práve teraz kladie určite otázky o zmysle nášho života a odpoveďami budú filmy, ktoré vzniknú v horizonte najbližších rokov.

Z redakcie želáme všetkým kinám a ich zamestnancom, filmovým klubom a ich členom veľa zdravia, energie a trpezlivosti.