Čierna Venuša

Je rok 1815 a anatóm Georges Cuvier predvádza v parížskej Kráľovskej lekárskej akadémii vymodelované telo africkej ženy Saartjie Baartmanovej. Jeho kategorické vyjadrenia sprevádza potlesk významných kolegov. Mladá slúžka Saartjie, ktorá sa narodila okolo roku 1790 ako otrokyňa v Juhoafrickej republike pochádzala z kmeňa Khoikhoiov, ktorých holandskí kolonizátori posmešne prezývali Hotentóti. Ako dievča opustila rodnú Afriku a pod prísľubom bohatstva sa vydala spoločne so svojim majiteľom Caezarom do Európy. Ako bizarne vyvinutý „objekt" ju najskôr vystavovali v drevenej klietke divákom londýnskeho panoptika pod menom „hotentótska Venuša", potom sa vydala do Paríža, kde bavila chlípnu spoločnosť a neskôr sa stala predmetom vedeckého bádania. O skutočnom živote Saartjie Baartmanovej sa veľa nevie. „Preslávila" sa až po smrti, kedy boli v parížskom Prírodovedeckom múzeu vyše 150 rokov (1815-1974) vystavované jej genitálie, mozog a kostra. Ženy z kmeňa Khoikhoiov mali totiž nadmerne vyvinuté pozadie a pysky ohanbia a tieto telesné znaky považovali vtedajší francúzski vedci za vedecký dôkaz veľmi blízkeho vzťahu domorodých Afričanov a opíc. Do širokého povedomia sa príbeh Saartjie Baartmanovej dostal až v 80. rokoch minulého storočia, kedy harvardský profesor Stephen J. Gould publikoval esej Hotentótska Venuša, v ktorej vzniesol humanistickú požiadavku, aby sa pozostatky Baartmanovej vrátili späť do Juhoafrickej republiky a aby boli pietne pochované. V južnej Afrike esej i požiadavka vyvolali veľký ohlas a v roku 1994 požiadal Nelson Mandela o vydanie pozostatkov Baartmanovej, ktoré v roku 2002 Francúzsko skutočne vydalo a následne boli pochované.