Príbeh o tom, ako možno "...vytočíš len nula-deväť-nula-x a kontakt musí prísť,..." alebo presvedčivý dôkazový materiál na tému, prečo je mobil bezpečnejší, ako telefónna búdka... .
Stu Sephard (Colin Farrell) je mladý, úspešný muž, ktorému na prvý pohľad patrí svet. Takých ako on sa po uliciach väčších ale i menších mestských konglomerácii pohybujú desiatky. Názvy ich profesií (rôzny senior alebo junior manažér, sales representative, prípadne agent pre každú možnú komerčnú komoditu) sú častokrát rovnako málovravné a závadzajúce, ako populistické sľuby politických kandidátov pred voľbami. Určite takéto typy ľudí poznáte aj vy. Telo uložené v obleku renomovanej značky, pod ktorým sa blyští snehovo-biela naškrobená košeľa ošperkovaná nápaditou kravatou (príp. vrámci podškrtnutia čoraz populárnejšieho ležérneho spôsobu života sa pripúšťajú aj košele krikľavejších farieb od karmínovo červenej až po ľadovo modrú bez nutnosti kravaty ako doplnku), nohy obuté v bezchybne vyleštených, ale o to drahších topánkach, vlasy upravené podľa najnovšieho módneho trendu a posledného top-hitu kaderníckych salónov, na tvári sebavedomý úsmev hraničiaci niekedy až s drzosťou a v očiach túžba dobiť svet. Zabudli sme na niečo? No samozrejme, to najhlavnejšie - mobil ako symbol neustále napredujúcej globalizácie, technickej vyspelosti a diskutabilnej slobody.
Samozrejme, bolo by veľkou chybou hádzať do jedného vreca každého človeka, ktorý väčšinu dňa trávi vo formálnom spoločenskom oblečení, ale Stu, ako sme už spomenuli, tvorí z typového hľadiska ideálnu vzorku vyššie spomínanej špecifickej kategórie. Je hereckým agentom v búrlivom a krvilačnými predátormi preplnenom oceáne zvanom showbusiness. Za pomerne krátku dobu sa ale hlavne vďaka svojej sebaistote a asertivite vyprofiloval na skúseného "morského vlka", ktorý svoj škuner vedie cez tieto divoké prúdy oceánu s neomylnou dávkou ostrosti a presnosti nájsť ten správny prístav v správnom čase a maximalizovať svoj zisk na jednotku nákladov. Svoj talent si vycibril do takej miery, že každodenná práca sa mu pomaly ale iste stáva bežnou rutinnou. Aj dnešný deň mal tendenciu byť rovnaký. Skôr ako mu tráviace orgány oznámili neodkladne sa blížiacu desiatovú prestávku, už stihol vybaviť viacero "obchodných rokovaní" so svojimi partnermi - cez testosterónmi a neuváženou hyper-agresiou preplneného mladého gangstra až po zástancu poriadku a spravodlivosti, t.j. policajta, ktorého argumenty a protesty boli utlmené lístkami na koncert Britney Spears. Po týchto zahrievacích, formálne viac-menej cvičných kolách za účelom zdokonalenia "metódy presvedčovania", sa Stu rozhodol pre hlavný ťah na bránku v zápase dňa. Nešlo v ňom o nič iné, ako dotiahnuť mladú, začínajúcu hereckú hviezdičku Pamelu McFaddenovu (Katie Holmes - Joey z mládežníckeho seriálu Dawsonov svet) k väčšiemu činu ako iba podpísaniu zmluvy o zastupovaní. Rande s vyhliadkou na prípadne skórovanie v erotickom finále môže byť dostatočným katalyzátorom aj pre ostrieľanejších hráčov. Ale vzhľadom na fakt, že Stu-ovi výpisy z účtu za hovory z mobilu kontroluje jeho manželka Kelly (Radha Mitchell - napr. pilotka Carolyn Frey s Čiernočiernej tmy) v podvedomí tušiaca jeho "mimopracovné" aktivity, jediným spôsobom ako začuť v slúchadle svieži Pamelin mladý hlas, je zavolať jej z verejného telefónneho automatu v najbližšej búdke. Rozhovor je krátky, výsledok negatívny, rande v nedohľadne. Ale v momente keď Stu vychádza z búdky, prekvapivo zazvoní telefónny automat. "Čo ak si to rozmyslela?", pýta sa v Stu v duchu a s očakávaním zdvihne slúchadlo. Sprcha, ktorú ale v nasledujúcom okamihu dostane, by svojou extrémne nízkou hodnotou zahanbila aj tekutý dusík. Na druhom konci linky sa totiž neozve dráždivý Pamelin hlas sľubujúci nezáväzné kopulačné hrátky, ale strohý, minimalistický mužský vokál, ktorý mu s takmer nulovým emocionálnym podfarbením sucho oznámi, že práve na neho z neurčenej, blízkej budovy mieri odstreľovacou puškou a ak položí slúchadlo zomrie. Ak vyjde z búdky, zomrie. Ak sa pokúsi zavolať políciu, prípadne na seba inak upozorniť, zomrie. Nezomrie, iba ak bude počúvať. A veľmi pozorne. Stu, samozrejme odchovaný na všemožných akčných filmoch má zo začiatku tendenciu anonymnému hlasu v telefóne neveriť. Avšak potom, ako sa po krátkej výstrahe od tajomného odstreľovača (Kiefer Sutherland - napr.: Hráči so smrťou; Smrtihlav), stane najbližším svedkom zastrelenia muža čiernej pleti, ktorý sa nervózne dožadoval vstupu do búdky, sa jeho pochybnosti veľmi rýchlo premenia na presvedčenie, že sniper svoje vyhrážky myslí vážne. Tento rozhovor bude pre Stu-a tým najdlhším v živote a na konci ktorého môže prísť o všetko - o svoju manželku, prácu, pochybné hodnoty a princípy v ktoré veril, ale hlavne o ten krehký zázrak zvaný život... .
Vyššie načrtnutá fabula príbehu na prvý pohľad môže evokovať pocit tuctovosti a podporiť tak vznikajúcu myšlienku, že máme do činenia s ďalším, s kvalitatívneho hľadiska ničím nevybočujúcim hollywoodským akčným filmom. Táto myšlienková úvaha ale veľmi rýchlo stratí svoje opodstatnenie, keď si uvedomíme náročnosť realizácie tohto príbehu prostriedkami filmovej reči. Vyrozprávať príbeh na čo najmenšej ploche bez straty vnútorného napätia, pointy a integrity jednotlivých kompozičných fragmentov tvoriacich film sa pokúšali už viacerí režiséri, ale len niekoľkí uspeli. Azda najžiarivejším príkladom výrazného pozitívneho úspechu v tejto snahe je sir Alfred Hitchcock. A práve on, aj keď iba nepriamo, stál za zrodom myšlienky, tvoriacu nosnú konštrukciu dnešnej verzie Telefónnej búdky.
Všetko sa to začalo v lete roku 1971, kedy začínajúci scenárista Larry Cohen (okrem iného napísal aj C-čkovú trilógiu
Maniac cop, ktorá v niektorých našich požičovniach ešte možno stále zaberá miesto a zapadá prachom) dostal pozvánku na obed k spomínanému Hitchcockovi. To, že nápad na natočenie filmu, ktorý by sa celý odohrával v telefónnej búdke, skrsol Cohenovi práve počas tohto obedu, možno z dnešného retrospektívneho pohľadu brať rozhodne za viac ako iba za súhru náhody. Na jednej strane faktom zostáva, že z esenciálneho hľadiska je náčrt deja
Telefónnej búdky jednoznačne ďalšou variáciou na prelínajúce sa dva motívy, ktoré sa najčastejšie a veľmi úspešne objavili vo väčšine hitchcockových filmoch. V prvom rade ide o motív nevinného muža, ktorému nikto neverí a ktorý po nespravodlivom obvinení musí utekať pred zákonom a jeho reprezentatívnymi zložkami (najčistejším príkladom môžu byť hitchcockov
Na sever severozápadnou linkou;
Spovedám sa;
Muž, ktorý vedel príliš veľa). Tento motív vychádza z povestnej bojazlivosti Hitchcocka pred policajnými, vyšetrovacími a justičnými aparátmi a býva často doplnený obrazovou formou, kedy sa celý príbeh odohráva na čo najmenšej ploche (napr. známe
Okno do dvora, príp.
Záchranný čln - kedy kamera takmer v 99 % neopustí interiér člnu a iba v niekoľkých záberoch sa nám dostáva pohľad aj na jeho blízky exteriér, alebo ešte vo formálnejšie vyšperkovanejšom
Povraze, odohrávajúci sa iba v jednom malom byte v reálnom čase od 19.30hod do 21.15hod!!!). Na druhej stránke
Telefónnu búdku potreboval aj samotný Hitchcock. Začiatkom 70-tich rokoch bola jeho režisérska kariéra v štádiu stagnácie, i keď nutno podotknúť, že nie celkom právom a jeho pričinením. Hitchcock mal za sebou dva komerčne i kritikou odmietnuté filmy (
Roztrhnutá opona a
Topaz) a veľmi sa zháňal po zaujímavej látke, ktorá by znova dosvedčila jeho nepopierateľný talent.
Osud mal ale iné plány, pretože nielen do Hitchockovej smrti, ale až do roku 1998 Cohen nevedel so základnou fabulou príbehu vôbec pohnúť (chýbal mu presvedčivý a dôveryhodný motív, ktorý by hlavného predstaviteľa udržal počas celého príbehu v búdke) a rozvinúť ju. Obrat ale prišiel až v spomínanom roku 1998 kedy, ako samotný Cohen uvádza, dostal spásonosný nápad s odstreľovačom, výsledkom čoho bola skutočnosť, že scenár bol následne dopísaný v priebehu pár dní. Presvedčivosť Cohenovho "osvietenia" ale dosť naštrbuje skutočnosť, že v roku 1996 istý Paul Hough natočil ako svoju záverečnú "diplomovú prácu" na Newyorkskej filmovej škole, 15 minútový hraný film s názvom
End of the Line. Príbeh je úplne identický (a po zhliadnutí môžem povedať že aj formálne veľmi dobre spracovaný - ostatne môžete posúdiť sami, ak máte kvalitné pripojenie, film si môžete pozrieť a stiahnuť na
tejto stránke)
s Cohenovým scenárom napísaným o dva roky neskôr.
Nielen so scenáristického hľadiska film prešiel dlhou púťou plnou peripetií. Postupom času ešte v štádiu predprodukcie sa na režisérskej stoličke vystriedalo viacero osôb s veľmi zvučnými menami. Ruka v ruke s ich ambíciami a predstavami o vykreslení hlavného hrdinu a spôsobu vyrozprávania príbehu sa frekventovane menili aj predstavitelia hlavnej role. Až sa človeku nechce veriť, že o túto úlohu sa uchádzali aj také etablované herecké veličiny ako Dustin Hoffman, či Al Pacino. Okolo príbehu sa obšmietal aj sir Anthony Hopkins, ktorý svoj záujem z pochopiteľných dôvodov zameriaval na úlohu odstreľovača. Ten totiž vo filme takmer ani nemá viditeľnú hereckú kreáciu, ale divák ho má možnosť spoznávať iba prostredníctvom jeho verbálneho prejavu v slúchadle telefónu. Následne sa do projektu i keď nie nadlho a s nulovým efektom opreli aj Spielberg s Cruisom (ich nadšenie a zainteresovanosť ale priamo úmerne ochabli s možnosťou realizácie Minority Report), Nicolas Cage, Mel Gibson a v neposlednom rade aj Will Smith s akčným "bombardérom" Michaelom Bayom. Nikto z nich ale nebol tým vyvoleným a projekt medzitým začal zapadať prachom (i keď jeho realizácia bola u predstaviteľov produkčnej spoločnosti 20th Century Fox stále aktuálna).
Výrazný obrat k lepšiemu ale prišiel s novým nástupom Joela Schumachera, ktorého na palubu Telefónnej búdky dotiahol Jim Carrey. Ten však ale zakrátko z projektu odskočil, pretože podľa jeho vlastných slov, sa nedokázal vžiť do postavy Stu-a. To ale pre Schumachera nebol vôbec žiadny problém, pretože ako náhradu za Carreyho štúdiu ponúkol svoje tajné, v tej dobe takmer ešte úplne neznáme eso.
Colin Farrell (Daredevil; Hartova vojna; Minority report), ktorého kariéra z dnešného pohľadu akcelerovala rýchlosťou, pri ktorej aj vesmírna raketa opúšťajúca Zem druhou kozmickou pripomína svojou dynamikou vozík Alvina Straighta, bol v čase príprav Telefónnej búdky neznámou a tým pádom z pohľadu predstaviteľov štúdia aj veľmi riskantnou premennou v celom projekte. Jeho faktor sa ale výrazne stabilizoval pozitívnym smerom po kritikmi veľmi kladne prijatej odozve na jeho herecký prejav v Schumacherovom filme Tábor tygrov. Tento bol dostatočným dôvodom na to, aby Farell a Telefónna búdka boli odklepnuté a začali sa realizovať.
Samotné natáčanie trvalo iba neuveriteľných dvanásť dní so stanoveným rozpočtom (ktorý bol aj dodržaný) dvanásť miliónov dolárov. Schumacher tak dokázal to, čo sa šepká už dávnejšie, t.j., že kvalita jeho snímkov je v nepriamej úmere k rozpočtu a k podmienkám aké má pri natáčaní (dôkazom buď takmer nízkorozpočtový a formálne minimalistický Voľný pád na jednej strane a Batman Navždy + Batman a Robin - megarozpočtové, trápne a obsahovo úplne prázdne pokračovania Batamanových príbehov na strane druhej). Zaujímavosťou, v kombinácii s istou dávkou nutnosti pri stresovej a hektickej produkcii snímky s podobným štýlom je fakt, že film bol natáčaní chronologicky, t.j. presne podľa časového deja v scenári. Collin Farrell počas celého filmu takmer nezmizne z centra objektívu a rovnako väčšinu filmového času (ktorý sa dosť blíži k tomu reálnemu) strávi v telefónnej búdke. Pri natáčaní bola podstatným a často aj dejotvorným prvkom improvizácia. Každá scéna bola súčasne natáčaná štyrmi kamerami, ktoré vo väčšine prípadov neboli statické, ale sa dynamicky pohybovali. Výsledkom je film, ktorý svoju krátku stopáž ešte podvedome skracuje svojou neustálou napínavosťou a strhujúcim dejom, pri ktorom sa ani na chvíľu nenudíte.
